Blog

Brokát

          Brokát sa na svadobných šatách československých neviest začal objavovať v 60. rokoch 20. str. Podľa slov majiteliek šiat, bol to materiál nielen ťažko dostupný, ale aj pomerne drahý. Biely v striebornom alebo v zlatom prevedení, však dokázal neveste dodať punc luxusu a potrebnej elegancie.

Brokát je pôvodne ťažká hodvábna alebo bavlnená tkanina so žakarovým vzorovaním z nití obsahujúcich kovové vlákna.[1] Pre brokáty vytkávané striebornou niťou sa zvykol používať termín striebrohlav, vytkávané zlatou niťou zas boli známe pod označením zlatohlav a tešili sa obľube v tradičnom odeve v niektorých lokalitách na Slovensku.

Brokáty boli však po celé stáročia vyhradené kráľovským dvorom, šľachte a církvi.  Na tuzemských trhoch, a teraz myslíme skôr český trh, nie slovenský, sa vzorovaný hodváb objavoval od stredoveku. Jednak ako surovina, jednak ako hotová tkanina. Napríklad v hrobkách českých kráľov  boli nájdené brokáty z 10.-16.storočia  dovezené z Byzancie, Číny a hlavne z Talianska.[2]

Pre naše potreby nie je potrebné hĺbkové skúmanie dejín brokátu, resp. nie od čias jeho vzniku. Náš záujem je nasmerovaný preto viac na jeho výrobu a produkciu v 20. storočí. V tom čase bol brokát pomerne rozšírený v odevoch vidieckeho obyvateľstva v Čechách aj na Slovensku. Z pestrofarebného brokátu sa šili vrchné odevné časti určené pre výnimočné-slávnostné  alebo obradové  príležitosti. Známe sú brokátové sukne, či živôtiky, ale aj šatky jako pokrývky hlavy. Nachádzame ich tiež na svadobných ľudových odevoch neviest, a to v čisto bielom prevedení.

O jeho popularitu a rozšírenie sa postaralo továrenské spracovanie po roku 1850.

Zrejme netreba dodávať, že pokiaľ budeme hovoriť o továrenskej výrobe, nebudeme sa pohybovať v prostredí Slovenska, ale Čiech. Od 18. storočia bolo na Slovensku najrozšírenejším odvetvím pláteníctvo. Hodvábne a polohodvábne tkaniny sa väčšinou vyrábali v manufaktúrach v Šaštíne, Haliči, Čeklísi (Bernolákovo) a Tepličke nad Váhom. Niekoľko drobných manufaktúr na výrobu hodvábnych tkanín vzniklo predovšetkým v Bratislave  (Limmer, Pommer, Mandl& Leibnik, manufaktúra na stužky majstra Jána Filipa Duránskeho, či manufaktúra Rudolfa Brúdera). [3] Každopádne, hoci továrne boli situované viac na českej strane krajiny, od polovice 20. str. išlo o československú výrobu hodvábov a brokátov.

Vznik najznámejšieho  podniku zaoberajúceho sa tkaním žakarových látok,  a teda aj brokátu, a jediného spájajúceho sa s výrobou brokátu[4], je datovaný do roku 1890 a situovaný do mesta Rýmařov v ČR. V tom roku si bratia Adolf a Franz Schielovci založili hodvábnický podnik, ktorý niesol názov Gebrüder Schiel. Po roku 1945 bol ako nemecký majetok skonfiškovaný, zlúčený s ďalšími menšími podnikmi a so sídlom v Moravské Třebové premenovaný na Henap, Brokát a neskôr na Hedva. Dnes firma Hedva Český brokát stále funguje, jej  zložitú históriu poznamenanú „vzostupmi a pádmi“ pripomína externá expozícia rýmarovského múzea.[5]

Brokáty z Hedvy môžeme v súčasnosti vidieť napr.na Pražskom hrade, na hrade Bouzov, v minulosti ich využili kostyméri pri tvorbe kostýmov napríklad aj pre rozprávku Soľ nad zlato.[6]

Pátrajúc po brokáte v dobových módnych časopisoch som natrafila na niekoľko zaujímavých informácií dokazujúcich obľúbenosť brokátu ako šatovky, nie látky na dekoráciu, a to už v časopisoch z 50.rokov. Bohužiaľ, chýbajú v nich odkazy a správy o tom, kde by si záujemkyne brokát vedeli a mohli kúpiť. Časopisy prinášali len ukážku využitia brokátu, jeho premyselného uchopenia v rámci strihu a pod. Ešte je potrebné uviesť, že v 50. rokoch sa v rámci článkov  nepoužíva označenie brokát, ale vzorovaný hodváb. „Musíme pripomenúť aj skutočnosť, že pravý hodváb sa dotýka aj mužov,ako prínos pre spestrenie ich zovňajšku, a to vo vzorovaných kravatách z pravého hodvábu, ktorých výber je bohatý vo veľmi pekných a vkusných drobných vzorkách a v mnohých farebných variáciách. … Pri hodnotení a preberaní rozličných kravatových vzoriek, zrodila sa myšlienka, použiť ich nielen na kravaty, ale dať ich aj na zvrchné ošatenie konfekčného priemyslu.  Národný podnik Tiba požiadal Textilnú tvorbu, n.p., aby vymodelovala dámske odevy z kravatového hodvábu. Pôvodne sa uvažovalo len o vymodelovaní blúzok. Prax však ukázala, že nielen blúzky, ale aj krásne spoločenské, vychádzkové a kostýmové šaty možno vykúzliť z tohoto materiálu.“ (Textil a móda 1954, roč.IV, číslo 6, str. 12)

Takto o pravom vzorovanom hodvábe píse časopis Textil a móda v roku 1954 na strane 12-13 a hneď na nasledujúcej dvojstrane ponúka kresebné návrhy šiat z hodvábneho materiálu, pod ktorými je uvedená autorka Mikulová. [7]

V časopisoch Nová móda z roku 1964 a 1967 už nachádzame návrhy modelov spoločenských šiat pod označením „brokátové“, čiže ušité z brokátu, nie hodvábu. Návrhy kostýmkových púzdrových šiat vypracovalo vtedajšie Vývojové stredisko n.p. Makyta Púchov ako reflexiu francúzskej spoločenskej módy. Jeden z francúzskych brokátových modelov ponúklo čitateľkám aj na stránkach časopisu. (Naša móda 1964, ročník 14) O tri roky neskôr, v roku 1967,  sa už v Našej Móde podpisujú pod modely okrem n .p. Makyta Púchov- vývojové stredisko Bratislava, aj Ústav bytovej a odevnej kultúry Praha.[8]

Brokátové šaty v zbierke

V zbierke svadobných odevov sa nachádza brokátových svadobných šiat  presne desať, z toho  päť je zo 60. tych rokov (konkrétne z rokov 1966,1965, 1968 a 1962) a päť z rokov 70. tych (1971, 1973, 1974, 1976 ) Aj pri týchto šatách sa dá vypozorovať to, čo pri šatách z lurexovej čipky, a síce, že majú veľmi jednoduchý splývavý strih, na ktorý sa nespotrebovalo veľa materiálu, nie sú ničim dekorované, pretože samotná látka poskytuje dostatečné vizuálne spestrenie. Ich spoločnou črtou sú rady obaľovaných gombíkov na zadnom diely. Materiál bol zrejme skutočne nákladný, plus, podľa slov majiteliek, bol sice krásny, ale veľmi nepohodlný, ostrý, „veľmi to hrýzlo“.[9]

Výnimku v strihu tvoria len šaty č. 131 z roku 1966. Na tieto šaty bol použitý zlatý brokát a spotrebovalo sa ho veľké množstvo. Šaty totiž majú dlhú vlečku a bokoch sú jemne riasené a prekladané. Podľa slov majiteľky boli ušité v salóne závodu Vkus v Bratislave a šila ich krajčírka p. Neradová, pôvodne súkromná krajčírka pravidlne šijúca pre rodinu nevesty. [10] Údajne nevyužila žiadnu strihovú predlohu, šaty boli jej autorským počinom a vďaka tomu, že dôverne poznala postavu svojej zákazníčky, dokázala jej z brokátu pripraviť pomerne luxusne vyzerajúci odevný kúsok.

Zaujímavosťou v zbierke sú aj šaty z roku 1976, na ktoré nevesta použila čierno-strieborný brokát. Šaty majú strih vyskytujúci sa v 70. rokoch často – vrchnú časť majú volnejšiu, s jemným výstrihom do tvaru V olemovaným ušitou ozdobnou aplikáciou z tej istej látky. Rukávy sú dlhé, jemne naberané v pleciach, okolo zápästia všité do hrubšej manžety. Od pása nadol majú šaty sukňovú časť strihanú do tvaru A. Ich špecifikum spočíva práve vo výbere čierneho prevedenia materiálu. Vysvetlenie poskytuje majiteľka šiat, ktorá spomína, že sa vydávala ako 27 ročná, samú seba považovala za starú, a teda sa jej „nepatrilo“ mať biele šaty. Za ďalšie, bola rozvedená, mala jedno dieťa a toto bola jej druhá svadba. Všetky spoločenské normy vtedajšieho desaťročia (a nielen vtedajšieho) sa pretavili do preferencie čierno-strieborného brokátu. Šaty si v deň svadby dozdobila červeným textilným kvetom pripnutým pod výstrih.

Z brokát sa vyrábali aj ozdoby hláv neviest. Napríklad k šatám č. 11 z roku 1966 bol adresne vyrobený závoj, ktorý pozostával z tylu a brokátovej ruže. Tá bola ušitá zo zvyšku látky použitej na šaty a vynikajúco korešpondovala s charakteristikou normy pre doplnky v 60. rokoch, kedy sa nevesty snažili opticky si vyvýšiť postavu vysokými vyčesanými drdolmi, vrkočami, alebo aj masívnymi čelenkami na závojoch.

V zbierke sa nachádzajú aj minišaty z modrého brokátu ušité pre družičku nevesty. Sú princezového strihu, bez rukávov, s oblým výkrojom okolo hrdla a našitou veľkou brokátovou mašľou na poprsí. Sú z roku 1969.

---

[1] Talavášek: Tkalcovská příručka, SNTL Praha 1980

[2] Stanková: Tradiční textilní techniky,Grada Publishing 2008, ISBN 9788024720357, str. 18

[3] Mrázek O.: Vývoj průmyslu v českých zemích a na Slovensku od manufaktury do roku 1918. Nakladatelství politické literatury: Praha 1964, s. 164 -166

[4] Ostatné podniky sa síce venovali výrobe hodvábu a žakarových látok, no jedine Hedva vyrábal aj brokát

[5] Zdroj: https://www.kudyznudy.cz/aktivity/mestske-muzeum-rymarov

[6] https://www.hedva-fashion.cz/blog/topak-a-hedva-cesky-brokat-spoluprace-dvou-tradicnich-ceskych-zakarsky-firem/

[7] Viac sa o autorke kresieb nedozvedám

[8] Naša Móda 1967, ročník 17, str. 11 -13.

[9] Poznámka majiteľky šiat č. 131

[10] Majiteľka šiat ju doslova označila za dvornú krajčírku ich rodiny. Nevesta pochádzala z rodiny bratislavského továrnika, a hoci sa ich sociálny status po druhej svetovej vojne zmenil, životný štýl sa naďalej pokúšali udržať aspoň prostredníctvom vyhľadávania spoločensky uznávaných služieb. Spotreba, povaha materiálu a aj samotný strih na šatách nevesty tomu naozaj nasvedčujú.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Krajka z Tylexu

            Pomerne zaujímavým a pozornosti hodným je materiál, ktorý sa vo svadobnej móde tešil veľkej obľube od 60.tych do 70. tych rokov 20. str. Stretávame sa s ním aj na niekoľkých šatách v zbierke. Je to umelá, strojovo vyrábaná krajka z dielne podniku Tylex Letovice. [1]

Zámerne bude v tomto príspevku používané slovo krajka, nie gramaticky správne pomenovanie čipka. Je tomu tak preto, že slovo krajka je výrobným pomenovaním opisovaného materiálu a pod týmto názvom „lurexová krajka“ bol známy a vyhľadávaný v Československu v hore uvádzanom období.

Podnik, ktorý v súčasnosti poznáme pod týmto názvom, bol v českej krajine založený už pred rokom 1832. Vtedy sa obchodník Daniel Baum rozhodol priviezť na Moravu bobinetový stroj na výrobu tylu. Bol to obdivuhodný počin. Zariadenie na výrobu krajok a tylu bolo totiž v tom čase natoľko vzácne, že jeho vývoz z Anglicka, z krajiny jeho pôvodu, bol prísne trestaný smrťou. Daniel Baum to risklo. Stroj nechal rozmontovať  na súčiastky a po častiach ho doslova prepašoval na Moravu. Tým položil základy krajkárskej výroby v Letoviciach a v celej tehdajšej strednej Európe. Vďaka strojovej výrobe sa krajka stala finančne dostupným a rozšíreným materiálom.

Daniel Baum však svoj podnik predal viedenskému obchodníkovi Moritzovi Faberovi, pod vedením ktorého zažil podnik skutočný rozmach.

Jemný útlm vo výrobe zaznamenáva letovická krajka krátko po prvej svetovej vojne. Súviselo to so slabnúcim odbytom krajky vo vidieckom prostredí. V tom čase väčšina žien na vidieku odložila tradičný odev a prešla na odev módny. Krajka, ktorá sa výrazane v ľudovom odeve nachádzala, už nebola pri módnom odeve žiadúca.Vtedajší majiteľ Arthur Faber, však našiel spôsob, ako továreň udržať. Prestaval ju a spustil výrobu aj iných materiálov, ako napríklad výrobu hodvábu, či pryžu (gumy).

Počas druhej svetovej vojny prešla továreň ďalšou prestavbou- časť podniku sa venovala vojnovej výrobe, druhá časť slúžila ako väzenie. V roku 1945 bola továreň znárodnená a v roku 1948 dostala názov „národní podniky Tylex Letovice, výroba tylů, krajek a záclon.“[2]

Od 50. rokov 20. str. výroba výrazne vzrástla. Ponuka záclon a domáceho tylového textilu však nebola jediná. Predstavitelia výroby veľmi rýchlo pochopili, že produkty by sa mali preniesť aj do odevov domácích odberateľov. Umelé strojovo výrabané krajky boli žiadané, najmä nevesty ich s obľubou využívali pre svoje svadobné odevy. Pokým záclonoviny boli určené aj pre trh domáci, krajky sa vyrábali výhradne pre export. Zmena nastala v roku 1964 a dočítáme sa o nej v časopise Naša Móda z roku 1964. „Pokiaľ ide o záclonoviny, neprinášajú pracovníci národného podniku TYLEX Letovice v roku 1964 žiadne podstatné noviny, okrem exportných súbehov. Záclonoviny z polyesteru), ktoré prišli na trh ako novinka v minulom roku, sú teraz po cenovej úprave (60,- až 85,- Kč za meter oproti 100 Kčs) veľmi žiadané. … V roku 1964 prinesú pacovníci Tylexu nové vzory odevnej čipky, v čom sa naša móda oneskoruje za módou iných štátov. Dosiaľ takmer všetky vyrobené čipky sme exportovali. Tento rok však zvýšili kapacitu výroby a vkusné čipkoviny sa dostanú i na domáci trh.  Ide len o to, aby sa tento – vo svete bežný materiál – ujal aj u nás.“ (Naša móda, XIII ročník, str. 27)

Napriek citeľnému dopytu po odevnej krajke v Československu, redakčná rada v tomto krátkom úryvku vyslovuje obavu. Dnes vieme, že neopodstatnenú, letovická krajka našla pomerne rýchlo svojho odberateľa.

V polovici 60. rokov 20. storočia zaplavila trh lurexová krajka z letovickej dielne. Charakteristická bola svojou jemnosťou a hlavne strieborným vytkaným vzorom. Vzory na lurexe sa rôznili, budúce nevesty si mohli vybrať podľa svojej vôle. Bol dostupný, finančne nenáročný a vzbudzoval potrebnú eleganciu spájanú so svadobnými šatami. Častejšie, ako na šatách slovenských neviest, sa však strieborný lurex nachádzal na šatách českých neviest. Toto platí aj v prípade limitovanej edície lurexovej krajky. Limitka lurexu nemala strieborný, ale zlatý vzor. Na tomto mieste musím uviesť, že so svadobnými šatami zo zlatej limitovanej edície letovického lurexu, som sa na Slovensku nestretla. Moju výzvu nereflektovala žiadna z oslovených informátoriek. Je preto pravdepodobné, že krajka so zlatým vzorom sa za hranice Čiech nedostala, resp. nebola pre slovenské nevesty dostupná do takej miery, ako krajka so strieborným vzorom. Toto zistenie potvrdzuje aj p. Blanka Veselá, pracovníčka Múzea Letovice, ktoré k lurexovej zlatej krajke ešte poznamenáva, že látka bola zrejme viac vyhľadávaná na společenské šaty, nie na svadobné. Častejší výskyt krajky z Tylexu v Čechách zas pripisuje skutočnosti, že krajkovina bola skutočne vyrábaná primárne pre zahraničný trh, len prebytky sa dostali medzi domáce obyvateľstvo. Veľkú výhodu mali ľudia z okolia Letovíc, ktorí sa ku krajkovým prebytkom dokázali dostať rýchlejšie a pohodlnejšie vďaka existencii podnikovej predajne. [3]

Dôvodom vzniku limitovanej krajky bola svadba Věry Čáslavskej, olympijskej víťazky v gymnastike, ktorá sa vydávala za svojho manžela Josefa Odložila v roku 1968 počas olympijády v Mexiku v šatách ušitých z letovickej krajky. Tú si, podľa Blanky Veselej, pracovníčky Letovického múzea, prišla do podniku vybrať osobne. Letovické múzeum svadobné šaty Věry Čáslavskej nevlastní, no má záznamy o tom, o aký vzor sa jednalo. A podľa slov p. Veselej, by šaty V. Čáslavskej stále mali existovať a vlastniť by ich mala známa gymnastky. Avšak ani ona samotná, nemala túto informáciu potvrdenú, zostáva teda aj pre nás v rovine hypotézy a možno aj v rovine veľkého želania.

V lete 2023 som mala možnosť navštíviť a pozrieť si súkromnú zbierku svadobných šiat českej zberateľky Hany Procházkovej. Práve ona ma upozornila na „čáslavskú krajku“. Informácia ma zaujala, najmä samotné označenie materiálu vzbudilo môj záujem. H. Procházková vysvetľovala, že v českom priestore je to pomerne časté a bežné označenie zlatého lurexu z Letovíc, pretože práve tento materiál sa neodmysliteľne od konca 60. rokov 20 storočia spája s Věrou Čáslavskou.

V čase písania štúdie oznámil podnik Tylex Letovice ukončenie svojej prevádzky. Po viac ako 200 rokoch činnosti a produkcie tylu, krajky, záclon, bola fabrika zatvorená.

Šaty zo zbierky, ktoré sú ušité z letovického lurexu v striebornom prevedení

Označenie Lurex sa používa na pomenovanie tkanín, ktoré obsahujú lurexovú priadzu, čiže priadzu vyrobenú z hliníkovej fólie obojstranne povrstvenú polyesterom. Výroba letovického luerxu bola špecifická v tom, že strieborný alebo zlatý lesklý vzor sa nevyšíval na tylový podklad dodatočne, ale vytkával a vpletal sa súbežne s pletním tylu.

Z letovického lurexu je ušitých aj niekoľko šiat v zbierke, konkrétne sedem. Všetky tieto šaty pochádzajú zo 60. rokov 20. storočia a ich strihy sa rôznia. Čo však majú všetky spoločné je skutočnosť, že sú buď podšité alebo majú samostatne ušitú spodnicu, resp. samostatne ušité spodné šaty. Je to praktické vyústenie potreby zahaliť telo, keďže krajka samotná bola transparentná. Decentné odhalenie častí tela, resp. len jemné prekrytie krajkovou časťou, bolo bežne aplikované na rukávoch, ktoré podšité nie sú. Šaty sú v šiestich prípadoch dlhé, len v jednom prípade veľmi krátke, ultra – mini. Ak by sme mali charakterizovať strih lurexových šiat v zbierke, rozhodne by sme ho definovali ako jednoduchý, z rovných strihových dielov, nevyžadujúci si veľkú spotrebu materiálu. Neevidujeme na šatách žiadne vlečky, čiže predĺžené časti, ani bohato riasené sukňové diely. Dáva nám to tušiť, že materiálom sa šetrilo, čo by mohlo znamenať, že zrejme patril medzi finančne nákladnejšie. Túto informáciu však nevieme plnohodnotne potvrdiť, kdeže letovické muzeum nevlastní žiadne záznamy o cenách lurexovej krajky. Na cenu lurexovej metráže si však zaspomínali oslovené informátorky, ktoré uviedli, že v 70. rokoch 20. storočia sa cena za meter striebornej krajky pohybovala v rozpätí od 120,- do 150,- Kč. Nejednalo sa však o bežnú šírku látky, čiže 140-150 cm šírky, ale len o 60 cm šírku. Informáciu o tom, že 60 cm šírky krajky sa v Letoviciach naozaj vyrábali, potvrdila aj p. Veselá.  Ak zvážime, že na ušitie šiat jednoduchého strihu sa spotrebovalo 4 – 5 metrov takejto látky, plus sa k tomu musela dokúpiť podšívkovina v rovnakom množstve, cena materiálu na šaty sa neraz vyšplhala až na 1 000 korún bez práce. A to  v 60. až 70. rokoch 20. storočia rozhodne nebolo málo.

Voľba strieborného lurexu na svadobné šaty je preto prejavom istej okázalosti, luxusu a potrebnej elegancie.

---

[1] Zámerne bude v tomto príspevku používané slovo krajka, nie gramaticky správne pomenovanie- čipka. Je tomu tak preto, že slovo krajka je výrobným pomenovaním opisovaného materiálu a pod týmto názvom „lurexová krajka“ bol známy a vyhľadávaný v Československu v hore uvádzanom období.

[2] https://blanensky.denik.cz/serialy/tylex-letovice-nejstarsi-krajkarna-ve-stredni-evro.html

[3] Inf. P. Blanka Veselá, Letovice, pracovníčka Múzea města Letovice

Prvé výsledky partnerského projektu nadácie SPP a občianskeho združenia J.M.R.Zbierka sú na svete!

V minulom roku sme získali finančné prostriedky pre tvorbu kompletnej foto dokumentácie zbierky. Bohužiaľ, svadobné odevy pribúdajú denne a už počas realizácie projektu sa ukázalo nereálne, zdokumentovať prostredníctvom jedného príspevku všetky historické odevy a doplnky v zbierke.

Šiat je veľa, času pomenej, šikovných ľudí zapojených do projektu „tak akurát“, fotografka Barborka Dúbravská úžasná, podarilo sa teda zachytiť na fotografie aspoň časť zo všetkého, čo tu máme.

Výsledky prvého foto stretnutia sprístupníme už čoskoro v časti „Virtuálne múzeum“.

Táto aktivita sa uskutočnila vďaka finančnej podpore Nadácie SPP

rok 1978

• 

• 

• 

• 

• 

Šaty č. 2

Rok 1978

Aby som ušetrila Váš aj moj čas, pokúsim sa na tomto mieste zhrnúť odpovede na najčastejšie Vaše otázky, ktoré mi posielate. Pokiaľ by ste predsalen potrebovali vedieť aj niečo, na čo ste odpoveď nenašli, neváhajte mi napísať.

Koľko šiat je aktuálne v zbierke? Nuž, toto číslo sa neustále mení a k dnešnému dňu je v zbierke presne 113 šiat. K tomu treba pripočítať aj rozne doplnky, ako napríklad spodnice, kombinétky, rukavičky, topánky a samozrejme závoje či korunky.

Ako som sa k zberateľstvu dostala? Úplnou náhodou, keď som si „adoptovala“ prvé svadobné šaty. Postupne k nim pribúdali ďalšie a ďalšie až som si jedného dňa uvedomila, že vlastne vytváram doma úžasnú zbierku mapujúcu kúsok svadobnej histórie (a nielen svadobnej).

Ako sa o šaty starám? Starostlivosť o šaty ma vyslovene teší, hoci je to náročná činnosť a občas sa mi pri tom trasú ruky od akejsi vnútornej zodpovednosti. Ale je to zároveň činnosť, ktorá mi pomáha každé šaty spoznať do detailu, „spriateliť“ sa s nimi. Po vybalení z krabice si šaty vždy najskor očami prebehnem, zistím, či niekde nie sú poškodené, či ich nebude treba šiť. To, že ich treba vetrať a vyprať, je viac ako isté v 99% prípadoch. Po vypraní, vybielení, vyvetraní, vyžehlení šaty archivujem. Všetky šaty, ktoré sa ku mne dostanú, majú svoju vlastnú „osobnú“ zložku, kde sú podrobne uvedené všetky údaje, ktoré sa mi k šatám podarilo získať, príbehy ich majiteliek, no najma presné údaje ako rok ich ušitia, meno majiteľky, lokalita, kde boli ušité…ďalej evidujem, čo všetko k šatám patrí a pridelím im číslo.

V čom šaty periem? To je otázka! Zvyknem hovoriť, že každý kúsok potrebuje svoj vlastný očistný kúpeľ, svoj vlastný lektvar. Základom každého úspešného prania je poznanie materiálu a potom aj povodu škvrny, či špiny, ktorá sa do šiat zažrala. Pri praní mi pomáha aj poznanie roku, v ktorom boli šaty ušité, lebo čím sú šaty staršie, tým citlivejší prístup a postup si vyžadujú.

Úspešné pranie a bielenie začína pomerne dlhým namáčaním vo vlažnej vode. Niekedy pridávam jedlú sódu, niekedy kyselinu citrónovú, niekedy šampón na mastné vlasy. Najťažším orieškom sú škvrny z hrdze, tie sú trvalé, ale dajú sa zmierniť. Tak teda- namáčam a namáčam a namáčam. V poslednej fáze pridávam eco prípravok na škvrny a šaty nechávam v rukách pračky na programe pre ručné pranie so zníženými otáčkami žmýkania. Praniu v pračke sa vyhnú šaty, ktoré nemajú dostatočné pevné šitie a presne také šaty si nechávam na pranie v teplom a slnečnom počasí, aby mohli dobre preschnúť aj bez agresívneho žmýkania. Inak, slniečko je veľkým pomocníkom pri bielení, robí mi sloniu službu.

Poradím vám ako presne oprať tie vaše staručké šaty? Bohužiaľ nie, neporadím a nie preto, že by som nechcela, ale preto, že radiť na diaľku a len na základe fotiek, ktoré mi posielate, je príliš veľká zodpovednosť a ja by som nerada poradiť zle. Lebo vďaka zlej, hoc aj dobre mienenej rade, možu šaty po vašej mame, babke, prababke utrpieť veľkú škodu.

Odhadnem vek a hodnotu šiat, ktoré máte doma? Nie, prepáčte, ale aj na túto otázku odpoviem nie a opať vzápatí dodávam, že tak robím nie preto, lebo by som nechcela, ale preto, že po prvé- určovaním ceny šiat sa nezaoberám, nemám na to potrebné vzdelanie a po druhé, šaty, ktoré nemám reálne pred sebou a vidím ich len sprostredkovane cez fotografiu, možu svojim vzhľadom „klamať“. Ruky mi zvazuje zas a znova zodpovednosť za informácie, ktoré by som vám dala a ktoré by nemuseli byť pravdivé.

Toto je clanok o tom ako sa zvycajne staram o saty, ktore mi pridu postou.

Toto je dalsi prispevok ksjfoifj eirfjoe j

Tu je clanok o prvych satach v mojej zbierke.