Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Móda Československa v kontexte spoločenských zmien
Skôr, ako začneme hovoriť o samotnej československej svadobnej móde, je dôležité poukázať a upozorniť na momenty, ktoré ju bezprostredne formovali a vytvárali. Svadobná móda nebola samostatne existujúcou spoločenskou normou, bola však významnou súčasťou uceleného módneho komplexu a ten zas odozvou na politické a spoločenské zmeny odohrávajúce sa v krajine. Pochopiť a poznať módu svadobnú je z tohto hľadiska možné len za predpokladu, že poznáme všetky mechanizmy odevnej a módnej produkcie v opisovanom období.
Spoločenská a odevná situácia v medzivojnovom období
Prelomovým momentom v spoločenskom živote vo svete, ale aj u nás, bola prvá svetová vojna. Po jej skončení došlo k novému usporiadaniu hraníc, a medzi iným, k vzniku samostatnej Československej republiky, čo prinieslo kvalitatívny obrat v národnom vývoji Slovákov. Demokratické podmienky spôsobili urýchlenie rozvoja ako v hospodárskej, tak aj ekonomickej a kultúrnej sfére spoločnosti. Našli sa však aj negatívne stránky celej situácie. „Československo bolo veľmi asymetrickým celkom. Slovákov s Čechmi spájala jazyková blízkosť, no čo sa týka ekonomickej úrovne, vzdelania, kultúrnosti, práva, ba dokonca aj národného temperamentu, sme boli veľmi odlišní. Táto asymetria viedla počas existencie prvej republiky (1918-1938) k neustálym konfliktom.“[1] Okrem toho „stále chýbal proces industrializácie so sprievodným javom migrácie dedinského obyvateľstva do miest“, a to aj napriek tomu, že sa zintenzívnil urbanizačný proces. (STOLIČNÁ 2003: 160)
Na druhej strane prebiehali rôzne migračné procesy obyvateľstva, a to oboma smermi – z krajiny odchádzalo množstvo ľudí, predovšetkým do Severnej a Južnej Ameriky, Kanady, a naopak, do krajiny prichádzali najmä českí obyvatelia, ktorí sa zamestnávali v štátnej správe, školstve, vo verejných službách a pod. Osídľovali mestá, čím sa posilnil rast miest. Najväčší počet českých prisťahovalcov mala Bratislava. Okrem toho bola zároveň mestom, v ktorom žili aj iné početné menšiny. Hlavné mesto pre svojich domácich obyvateľov rozhodne neurčovalo charakter módy, hoci paradoxne, určovalo ho ostatnej časti krajiny. Čo sa nosilo v Bratislave, rýchlo prenikalo do ostatných väčších miest. Budapešť, Viedeň a teraz i Praha zohrávali sprostredkujúcu úlohu a ponúkali módne aktuality aj vďaka ilustrovaným časopisom prichádzajúcim z týchto miest. Medzi ne patrili napríklad časopis Móda a vkus, Módní svět, Eva: časopis moderní ženy, Dámské módní listy, Lada, Módní revue. Alebo to boli týždenníky, ktoré mali vyčlenené špecializované rubriky, v ktorých ponúkali návody a rady, týkajúce sa odevov, prinášali informácie o novinkách, o módnych trendoch, farbách, materiáloch. Nezriedka mali strihovú prílohu, ktorá sa dala dokúpiť buď priamo u krajčírov alebo v redakcii časopisu. Medzi také patrili napríklad Hvězda, Listy paní a dívek. Tieto boli obľúbené najmä na vidieku, pretože poskytovali pohľad na pomerne jednoduchú, základnú módu a čitateľky v nich našli aj lacné, cenovo dostupné strihy.
„Prostredníctvom Prahy sa na Slovensko dostal v modifikovanej podobe Paríž a jeho kolekcie.“ (BENKOVSKÁ 2006: 84) V tom čase zohrávala na európskom poli módy významnú úlohu haute couture. Jej tvorba sa šírila prostredníctvom obchodníkov, ktorí kvôli novým kolekciám cestovali priamo do Paríža. Praha mala s Parížom dobré kontakty, nemožno sa preto čudovať, že mala priamy prístup k odevným novinkám, ktoré sa potom sprostredkovane, dostávali na Slovensko.
Výroba odevov na Slovensku, okrem niekoľkých väčších dielní na šitie bielizne, bola ešte v 20. rokoch 20. storočia záležitosťou krajčírskeho remesla. Uvádza sa, že počet krajčírov vrástol z 10 594 v roku 1889 na 16 502 v roku 1921. (ES III, heslo: krajčírstvo, s. 206) Pokiaľ si uvedomíme, v Európe sa presne v tomto časovom rozpätí rozširoval systém modelových domov a „dielňové“ šitie odevov sa vytrácalo, musíme skonštatovať, že Slovensko v tomto smere mierne zaostávalo. Až v 30. rokoch bolo založených niekoľko továrenských odevných podnikov, napr. Rolný, Nehera, Magura. Družstvá a dielne, ktoré do toho obdobia vznikali, pracovali s minimálnym strojovým vybavením, čiže remeselným spôsobom práce.
Šitie na zákazku, bolo finančne náročnejšie, preto si ho mohli dovoliť len majetnejší obyvatelia. Tí menej majetní si museli počkať, kým v Československu začala fungovať sériová alebo konfekčná výroba, ktorá predstavovala lacnejší protipól produkcie odevov a sústredila sa na tzv. stredné vrstvy. Prvé podniky vznikli v Čechách a prostredníctvom obchodov na Slovensku predávali svoje výrobky odevného aj obuvníckeho charakteru (napr. firma BAŤA).
Po zhrnutí týchto informácií, môžeme v rámci Slovenska, vymedziť tri typy inštitúcií, ktoré sa výrobou odevov zaoberali:
- salóny – predstavovali najvyšší stupeň výroby, najnákladnejší a najkvalitnejší. Kvôli finančnej náročnosti odevov, ich zákazníčkami boli prevažne ženy z vyšších spoločenských vrstiev. Nachádzali sa vo väčších mestách, mali vybudované dobré meno a mohli sa zameriavať len na jeden módny druh- dámska produkcia, pánska produkcia, modistvo a pod.
- módne domy – pracovali na podobnom princípe ako salóny, len s tým rozdielom, že u nich nebolo vylúčené ani predávanie tovaru zo zahraničia, čiže tovaru inej produkcie. Podobne ako salóny, aj módne domy mali istú úroveň a zvučné meno a nimi zhotovené modely boli šité podľa najnovšej módy.
- domáci krajčíri – tretí typ „inštitúcie“ predstavujú domáce krajčírske dielne, ktorých majiteľmi boli živnostníci. Vyskytovali sa najmä v menších mestečkách a na vidieku, kde mali svoju stálu klientelu. Odevy zhotovovali podľa doma vyrobených strihových predlôh, ktoré boli samozrejme inšpirované európskymi módnymi trendmi. Tie sa k nim dostávali prostredníctvom časopisov, ktoré si vo väčšine prípadom predplácali alebo objednávali. Nezriedka vyhotovovali odev len čisto podľa návrhu zákazníka, ktorý sa s originálnym model stretol v meste a videné chcel napodobniť.
Tri ohniská odevnej výroby – salóny, módne domy a domáce dielne – pokrývali až do polovice 20. storočia celú odevnú výrobu na Slovensku. Ako vidieť, systém módy dokázal vybudovať v priestore Slovenska jemu vlastnú organizačnú štruktúru. A to aj napriek tomu, že Slovensko nepredstavovalo centrum šírenia noviniek a nemalo čím ovplyvniť európsku módu. Samé bolo len jej prijímateľom a kopírovateľom. Tieto tri typy inštitúcií sú v zhode s tými, ktoré móda využívala aj v iných krajinách a predovšetkým vo Francúzsku, v Paríži. V našom priestore chýba podrobný výskum salónov, ale aj módnych domov a už vôbec nenájdeme informácie o lokálnych krajčírskych dielňach. Čo je logické, keďže ich množstvo by si vyžadovalo dlhodobý výskum. Každopádne, po stopách módnych salónov a módnych domov sa pustila Zuzana Šidlíková, ktorá vo svojej publikácii Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918-1939)[2] opísala niekoľko existujúcich módnych dielní v Bratislave alebo sa tejto problematike venovala aj Júlia Marcinová vo svojej dizertačnej práci. Tá sa pokúsila o obraz odevnej Žiliny medzivojnového obdobia.
Systém modernej módy v sebe priniesol zrod osobnosti módneho tvorcu, návrhára. Systém produkcie sa kumuloval v rukách konkrétnych ľudí, ktorým sa dostávalopatričné prestížne spoločenské postavenie. Ženská iniciatíva vo vzhľade bola predsa čiastočne ženám ponechaná, odevy sa neprijímali bez výhrad, každá spotrebiteľka si mohla vo vzhľade presadiť vlastné požiadavky, hoci samotná kostra odevu bola prísne stanovená návrhárom. Naďalej zostávalo pravidlom, že výroba celku patrila návrhárovi a zákazníčka mala voľnosť len v prevedení drobných úprav.
Tým, že móda podporila individualitu vo vzhľade, dala ženám niečo, čo dovtedy prostredníctvom odevu nebolo ľahké nadobudnúť dokázala nastoliť súžitie luxusu a individuality, kvality a originality, a čo je najdôležitejšie, dokázala v nositeľkách umocniť osobnú identitu. Móda natoľko prenikla do života spoločnosti, a zvlášť žien, že od určitého momentu sledujeme zaujímavý jav – schopnosť módy podporovať identitu žien prostredníctvom odevu.
Nástupom reprezentácie sebestačného jedinca a pozdvihnutím krajčírskej profesie do oblasti návrhárstva s neobmedzenou mocou tvorcu v spojení s vyznávaním ideálu novosti, došlo v čase modernej módy k posúvaniu hraníc vzhľadu a vytváranie stále nových estetických kódov.
Slovenskej verejnosti dodnes nie sú známe mená tvorcov, ktorí v našej krajine v medzivojnovom období pracovali. Ich anonymita zrejme súvisí s tým, že sa im nikdy nepodarilo výraznejšie presadiť na európskom trhu a že okrem vlastnej klientely, boli pre ostatnú časť verejnosti nepodstatní. To však neznamená, že by neexistovali. Zuzana Benkovská namierila svoju pozornosť na tento problém, a vo svojom materiály uvádza hneď niekoľko mien osôb, ktoré smelo môžeme nazvať tvorcami alebo návrhármi. Sama autorka však poznamenáva, že prameňov a archívneho materiálu, ktoré by pomohli poskladať profil týchto ľudí, je málo a jediným zdrojom zostávajú dobové periodiká a reklama. (BENKOVSKÁ 2006: 90-93) Benkovská na základe pozorovania módnych rubrík urobila krátky zoznam autorov a autoriek článkov, ktoré boli zároveň aj kresličkami a navrhovateľkami strihov, čiže akýmisi šíriteľkami módnosti v našej krajine. Poniektoré sa pod svoje články podpisovali skratkami, poprípade iniciálami, aj napriek tomu sa podarilo niekoľko osôb správne dešifrovať. Vďaka tomu vieme, že Módu na Slovensku tvorili napr. Jana Poláčková a Kata Lowingerová z časopisu Dennica, Marča Murtinová- Pietrová, Pira Vanovičová- Floreánová, Arana Šenšelová- Hubková, ktoré tvorili módu v časopise Živena, v časopise Nová žena pôsobila A. Schnussnixová, do Nového sveta prispievala zasa O.Ležovičová, Hela Krčméryová. Vo viedenských novinách Grenzbote sa ženským módnym novinkám paradoxne venoval muž- Robert Hohenberg. A nebol jediným mužom vo svete módnych rubrík, pretože ďalšie texty sú podpísané redaktorom Robertom Hohenbergom alebo Willim Ungarom.
V Čechách bola situácia odlošná, českí bádatelia majú dnes k dispozícii celý zoznam zvučných mien – ženských aj mužských, ktorí sa venovali módnej tvorbe. Medzi najznámejšie patrí bezpochyby Hana Podolská, Oldřich Rosenbaum alebo Arnoštka Roubíčková.
Nielen mená tvorcov dokazujú existenciu systému módy v Československu, ale aj názvy modelových domov. Napríklad modelový dom Helka – produkoval klobúky, Solid – zameraný na oblasť detskej a dámskej konfekcie, Christa Nase – využíval na prezentáciu odevov nielen kresby, ale aj fotografie, obchodný dom Weiss and Furst – ponúkal rôzne druhy látok, Baťa – firma na obuv a i.
Móda v hlavnom meste bola, ako vidieť, v rukách skúsených odborníkov. Aká bola situácia na ostatnom území Slovenska, je ťažká otázka, pretože nám ohľadom tejto témy chýbajú konkrétne informácie. Väčšie mestá, ako Košice alebo Žilina, s veľkou pravdepodobnosťou mali vlastné módne domy a súkromné krajčírstva, ktoré dokázali uspokojiť dopyt po novinkách. Menšie mestečká a vidiek sa v prijímaní módy oneskorovali, pretože v nich mali v rukách šírenie módy menšie krajčírstva. Najmä vidiek zostával pred jej vplyvom uzavretý minimálne ešte najbližších 20 rokov, hoci, a to musíme rozhodne dodať, svadobná móda sa oneskorovala len mierne.
Spoločenská a odevná situácia po druhej svetovej
Otvorenosť alebo otvorená móda je najcharakteristickejšie pomenovanie štýlového odevného časového úseku, ktorý sledujeme vo svete, v Európe a čo je pre nás podstatné, už aj v našom priestore, a to od skončenia druhej svetovej vojny až do začiatku 90. rokov.
Druhá svetová vojna a jej následky, zasiahli spoločnosť v každej oblasti jej života, módu nevynímajúc. Zlá hospodárska situácia, nedostatok, stagnácia, to všetko sa podpísalo pod následný vývoj. Povojnové roky znamenali na jednej strane ťažkú situáciu, na strane druhej však boli odrazovým momentom, ktorý vyburcoval ľudí k zmobilizovaniu zostávajúcich síl a k oživeniu ekonomického, spoločenského a kultúrneho života.
Povojnové Československo, sa v rámci obnovovacích snáh, pustilo po odlišnej ceste, ako západná Európa. K moci sa dostala Komunistická strana Československa s politickým programom, v ktorom vypracovala postupy industrializácie a urbanizácie v duchu reforiem, ktoré prebehli v Sovietskom zväze a v socialistických krajinách strednej a východnej Európy. Ich cieľom bola najmä kolektivizácia poľnohospodárstva, plánované hospodárstvo, intenzívny rozvoj priemyselnej výroby, inovácia a racionalizácia, za účelom čoho sa dbalo na zvýšenú koncentráciu obyvateľstva do väčších miest. Tým sa zmenilo rozloženie obyvateľstva, zmizli niektoré jeho vrstvy a objavili sa nové. Spoločenské preskupenie so sebou prinieslo aj nové normy a hodnoty a spôsobilo vymiznutie starých.
Doteraz sme o móde na Slovensku hovorili ako o rýchlo nasledujúcej svetové novinky. Aj keď existovala istá časová rezerva pri preberaní svetových a európskych módnych noviniek, systém módy v našej krajine sa napokon zakaždým s inováciou vysporiadal a rozdiely v oblečení neboli veľké. Po druhej svetovej vojne sa situácia zmenila. A zmenila sa práve vďaka spomínaným udalostiam, vyvolaných odlišným politicko-spoločenským smerovaním krajiny.
V rámci centrálne plánovaného hospodárstva, dochádza v roku 1948 k znárodneniu podnikov. Súkromná výroba bola zdecimovaná, zanikli výrobné družstvá a priemyselnú produkciu mal v rukách štát, ktorý zakladal nové závody. Toto všetko sa týkalo aj odevného a textilného priemyslu. V roku 1949 vznikli Odevné závody v Trenčíne, Odevné závody kapitána Nálepku v Prešove a Makyta v Púchove. Od roku 1951 pracovala továreň Zornica v Bánovciach nad Bebravou. (ES IV, heslo: odevný priemysel, s. 170) Medzi ďalšie priemyselné podniky, v ktorých vznikala veľkosériová produkcia, patrili Pleta Banská Štiavnica, Trikota Vrbové, Tatrasvit Svit, Modex Žilina alebo Slovenka v Banskej Bystrici. Odevná tvorba bola však sústredená aj odevných centier, či zákazkových ateliérov. Tie mali uspokojovať špecifické požiadavky zákazníkov, čiže akoby nahrádzali prácu pôvodných krajčírskych dielní, v ktorých si zákazník sám zadával, o aký odev má záujem. Medzi najväčšie patril Národný podnik Vkus, ktorý vznikol znárodnením krajčírskych živností a mal početné prevádzky po celom Slovensku.. Okrem Vkusu pôsobil na Slovensku aj podnik Vzorodev a ÚĽUV. V Čechách bol zasa známy Módny závod Eva (znárodnený salón Hany Podolskej) a množstvo obchodných domov, napríklad Biela Labuť, Dům módy a i., V roku 1965 boli všetky obchodné domy začlenené do odborového podniku Obchodní domy. Podnik Obchodní domy bol v roku 1969 transformovaný na Trust obchodných domov PRIOR so sídlom v Bratislave.[3]
Komunistická strana, ktorá bola pri moci, nechcela zanedbať ani ten najposlednejší článok v reťazci spoločenského diania, dokonca ani to, čo na prvý pohľad vypadalo neškodne, a to odievanie. Zrejme si predstavitelia štátu boli dobre vedomí toho, že odevom sa dá vyjadriť množstvo myšlienok a dá sa ním navonok informovať o názoroch a postojoch jeho nositeľa. Zjednotiť myslenie ľudí a nasmerovať ho tým smerom, ktorý bol žiaduci, a naopak, odkloniť ho od každého nežiaduceho smeru, to boli hlavné predpoklady správneho fungovania socialistického systému, do ktorého zapadala aj odevná výroba. „Národný“ vkus sa od vkusu európskeho odklonil, všetko, čo prichádzalo ako „cudzie“, prestalo byť vhodné. Zastavilo sa šírenie módy, resp. zastavilo sa len jej oficiálne šírenie, pretože si naďalej nachádzala cestičky, ktorými prenikla aj cez strážené hranice.
Nová situácia po vojne prikazovala upraviť si vkus tak, aby korešpondoval s orientáciou vládnej politiky. Dokazuje to aj časť textu z knihy Vkus a kultúrnosť, kde sa píše: „Vždy bolo, je a bude potrebné rozvíjať estetický a umelecký vkus ľudí, vedome a plánovite vplývať na jeho úroveň. … Osvojenie si dobrého vkusu je nevyhnutným prostriedkom šírenie socialistického zmýšľania. … Utváranie a formovanie vkusu spoločnosti nemožno pokladať za súkromnú vec.“ (SZABÓ 1978: 8)
Svetová produkcia sa v čase otvorenej módy vyrábala v duchu filozofie pret-á-porter. Toto slovné spojenie je odvodené z amerického ready to wear (hotové pre nosenie, alebo obleč a choď). Do Francúzska, centra európskej módy, ho v roku 1949 prináša J.C. Weill. Jeho cieľom bola najmä snaha zbaviť konfekciu známky nižšej kvality. Pret-á-porter si ako hlavný cieľ vytýčila výrobu priemyselných predmetov dostupných všetkým. Tieto predmety mali spĺňať všetky požiadavky spoločnosti – mali byť módne, inšpirované poslednými tendenciami, mali byť kvalitné, precízne vyrobené a cenovo dostupné. Mali v sebe spájať priemysel a módu a priviesť novosť, štýl a estetiku do ulíc. Epocha pret-á- porter sa časovo zhoduje s nástupom spoločnosti zameranej k súčasnosti a nadšenej novinkami a spotrebou. Pri jej koreňoch stojí demokratizácia záľub v móde, podporovaná nárastom počtu ženských časopisov a filmov, zvýšená životná úroveň, kultúra blahobytu, voľného času, okamžitého šťastia a kult mladosti.
Pret-á-porter ukončila prevahu šitia na mieru, nastolila všeobecné rozšírenie malosériovej konfekcie a rozmnoženie tvorivých protipólov,zotrela rozdiel medzi luxusným modelom a priemyselnou napodobeninou, pretože dovolila móde pluralitnú existenciu a súžitie i veľmi odlišných štýlov vedľa seba. Ponúkla za prijateľnú cenu kvalitný výrobok, a to dokonca s určitým autorským módnym rukopisom. Podporila a znásobila prejavy individualizmu.
Individualizácia a užívateľská autonómnosť, ktoré v ostatných častiach sveta do odevov vnášal systém otvorenej Módy a zosobňovala ich inštitúcia pret-á-porter, sa v našej krajine nemohli prejaviť v plnej miere, pretože, ako sa uvádza texte, vkus sa nepovažoval za súkromnú vec. Bol strážený štátom, ktorý na jeho usmernenie využil dokonca aj výsledky výskumu.[4]
Od roku 1951 vychádzajú domáce odborné časopisy, kde sa požiadavky socialistického ducha zhmotňovali do konkrétnych správ. V jednotlivých číslach sledujeme, ako si redaktori dali záležať na každom upozornení na nevhodnosť „cudzích“ odevov a horlivo poukazovali na absolútnu vhodnosť odevov domácich. Odevný priemysel vyzdvihovali ako predstaviteľa tvorivej práce, ktorí zohľadňuje vo svojich produktoch osobitosť nášho národa a vychádza pri tom z domácich starobylých prameňov – tradície, tradičnej estetiky a funkčnosti. „Kapitalisti vyrábali len to, čo im prinášalo zisky. Prvky západnej módy prenášali aj do konfekcie, vzory a látky nakupovali z cudziny, ktoré potom kresliči v našich továrňach kopírovali. Ľudová umelecká výroba ostávala nepovšimnutá.“ (M-T, 1, 1951: 2)
„Návrhári a modelári textilnej tvorby teda jasne vidia svoje úlohy: pomáhať vytvárať také predmety, také prostredie, aké zodpovedá potrebe krásy, ktorú ľud vždy mal i má. Na zvládnutie tejto úlohy nič im nemôže poskytnúť bohatší zdroj ako naše ľudové umenie, také bohaté na krásu a sviežosť. Odevy, ktoré nám v minulosti predkladali naši súkromní podnikatelia, nevyrastali z našich tradícií, nevychádzali z osobitosti našej kultúry. Tento kozmopolitizmus v užitom umení znamená snahu podkopať národnú základňu, národnú hrdosť, pretože takto podlomených ľudí možno ľahko poraziť a predať do jarma amerických imperialistov. Naši textilní a odevní návrhári hľadajú dnes inšpiráciu v ľudovej tvorbe a získavajú tým nové variácie pre svoju prácu. Jedným takýmto zdrojom je ručná čipka, ktorá je cenným kultúrnym dedičstvom a preto nesmie vymiznúť z bohatstva nášho národa.“ (M-T, 2, 1953: 2-3)
Hoci sa v časopisoch vyskytuje veľa článkov, ktoré čitateľkám zdôrazňujú potrebnú spätosť súčasnosti s tradíciou aj v odeve, termín „ľudový“ sa skôr spája s charakteristikou odevu pre robotníkov a roľníkov. Tento moment správne vystihla aj Stoličná, ktorá upozornila na to, že z kontextov článkov vyplýva používanie adjektíva „ľudový“ na odev ľudí pracujúcich manuálne. Aplikácia tradičných materiálov bola na novodobých sukniach, večerných šatách a autorka preto vyslovuje názor, že v tomto prípade išlo o akýsi „svojráz“ v socialistickom duchu. (STOLIČNÁ 2003: 169)
V článkoch sa často objavujú tendencie bojovať proti takzvanému kozmopolitizmu v odevnej tvorbe. Dnes by sme tento termín mohli nahradiť termínom globalizácia, pretože vo svojom základe predstavovali rovnaký proces. Pre socialistické zriadenie bol nežiaduci, z toho dôvodu, že predstavoval západný svet. Redaktori si preto v každom čísle našli miesto, aby poukázali na jeho deštruktívny charakter, kozmopolitné odevy niesli prívlastok ako nepraktické, nehospodárne svojim riešením, nezodpovedajúce kultúrnym potrebám pracujúcich.
Namiesto preberania odevných noviniek, sme začali produkovať vlastné, vychádzajúce zo špecifických potrieb slovenskej spoločnosti. No aj napriek tomuto pokrokovému kroku, tu existoval nemalý problém, a síce nedostatok a najmä malá pestrosť spotrebného tovaru. To, čo ponúkala domáca výroba, evidentne nepokrývalo všetky potreby verejnosti a jednotlivcov. Politici našej krajiny sa síce snažila spotrebiteľskej požiadavke vyhovieť, no ich snaha bola nepostačujúca. Okrem toho, už od začiatku sa nepodarilo potlačiť novonastupujúci jav vtedajšej spoločnosti – narastajúcu túžbu po zmene a nevyhnutnom preberaní noviniek.
O vplyve módy na formovanie socialistického vkusu svedčí aj seminár, ktorý sa uskutočnil v roku 1979 a niesol názov Móda – priemysel – ekonomika. Je možné módu riadiť a ovplyvňovať?, a z ktorého vyšiel zborník pod rovnakým názvom. V jednotlivých článkoch sa autori zamýšľali nad tým, do akej miery je Móda ovplyvniteľná, čo podmieňuje jej charakter, čo všetko na ňu vplýva, akí sú súčasní spotrebitelia a ako vplývajú na módne zmeny a pod. Na týchto miestach je postrehnuteľné hľadanie progresívneho prístupu k otázke odievania, ktorá by rozhýbala vtedajšiu citeľnú stagnáciu v odevnom priemysle. Je pravdou, že texty článkov z časopisov prinášali pozitívne správy o stave módy na Slovensku, no reálna situácia hovorila o opaku. Spotrebitelia boli nespokojní.
Svoju úlohu v tomto prípade zohrala aj televízia a filmy, ktoré ponúkali televízne osobnosti a filmových hrdinov oblečených v tom, čo náš trh neponúkal. Stačí spomenúť rifle, ktoré sa na západe, ale aj v iných častiach Európy stali najpopulárnejším odevom mladých, ale u nás ich nebolo dostať, pretože nevykazovali požadovanú materiálovú úroveň a z toho dôvodu boli pre náš trh nevhodné. „Také výrobky móda prijala, spotrebiteľ ich vyhľadáva, … ale prešľapuje sa okolo ustanovenej normy. Tak tomu bolo aj u tzv. džínsov, kde práve nízka stálosť oteru farby bola súčasťou módy, ktorú naša norma neuznáva.“ (ŠABACH 1979: 18)
V prípade riflí to samozrejme nebolo všetko, čo by prekážalo v ich umiestnení na trh, išlo aj o ich revolučný charakter s črtami vzbury mládeže, no na stanovenie príčin ich nevhodnosti to bolo aspoň na krátky čas postačujúce zdôvodnenie.
Za účelom rozšíriť spotrebiteľské požiadavky, bol v roku 1957 založený TUZEX. Ako podnik, ktorý fungoval na predaji exportovaných vecí zo zahraničia, si vyslúžil svoju popularitu pomerne rýchlo. Jediným obmedzením, ktoré v sebe niesol, bola skutočnosť, že v predajniach Tuzexu sa dalo nakupovať len za poukážky, takzvané bony, ktoré sa získavali výmenou za zahraničné valuty. Pre veľa Slovákov to nebolo problémom, keďže z dôvodov vysťahovalectva mali veľa rodinných príslušníkov v zahraničí. V konečnom dôsledku, ako spomínajú mnohí informátori, nákup v Tuzexe nebol pre nikoho problém, teda okrem dlhého čakania v radoch na nový tovar. Aj to hovorí o tom, že tovaru bolo na našom trhu málo a túžba po ňom neustále vzrastala. Centrálne sídlo sa nachádzalo v Prahe, ale po celej republike bolo umiestnených niekoľko obchodov. U nás sa nachádzali v Bratislave, Banskej Bystrici, Žiline, Poprade, Košiciach, Prešove, Vranove nad Topľou, Michalovciach a v Ružomberku. Zanikol so zmenou režimu v roku 1989, ale už dnes môžeme povedať, že Tuzex sa stal fenoménom, ktorý si mnohí spájajú s dobou socializmu.
V 60. rokoch vzniká Ústav bytovej a odevnej kultúry (ÚBOK), štátna inštitúcia, ktorá mala zabezpečiť vysokú kvalitu produkcie znárodneného spotrebného priemyslu. Popri výskumnej a organizačnej činnosti, mala v prevádzke vzorkové a modelárske dielne a vzdelávacie stredisko s knižnicou. Jej pracovníci mali za úlohu určovať tendencie módy a módne línie pre dané obdobie. Hoci bola táto inštitúcia poplatná dobe, jej existencia bola prospešná. Predovšetkým systém, ktorým pracovala, bol na vysokej úrovni a dalo by sa povedať, že najcennejší je jej výskumný a takmer až vedecký prístup k Móde. Pracovníci totiž podstupovali študijné cesty, študovali vývoj módy v krajinách, odkiaľ bola móda najvplyvnejšia a s prihliadaním na podmienky našej výroby, stanovovali smery odpovedajúce nášmu štýlu života. Známa je aj ich vydavateľská činnosť. Napr. v roku 1960 vydáva ÚBOK malú brožúrku s názvom Módní směry, v ktorej presne opisuje nielen strihy, ale aj najnovší materiál, vzory, doplnky a obuv, ktorá je aktuálna pre konkrétnu sezónu v odevoch žien, detí a dokonca aj mužov.
V 60. rokoch dochádza k zmäkčeniu situácie v slovenskej Móde, dokladom sú opäť časopisy. Ich zameranie sa rozširuje – pokým ešte na konci 50. rokov sú venované dospelým ženám, od začiatku 60. rokov vychádzajú aj časopisy venované mladým dievčatám. Táto zmena súvisí s nárastom sily generácie mladých, ktorá je pre toto obdobie príznačná. Práve v dievčenskej móde nachádzame zmiernenie názorových tendencií a vidíme postupné zaraďovanie častí, ktorých pôvod nie je „náš“ slovenský. V praxi to vypadalo tak, že mladá Móda zaplavila trh minisukňami z dielne anglickej autorky Mary Quant, ženskými nohavicami, v ktorých dievčatá, ale aj staršie ženy dávali najavo túžbu po pohodlí a rovnocennosť s opačným pohlavím. Trh sa otvoril aj pre fenomén zvaný rifle, zvonové nohavice, rôzne športové bundy a plášte, farebné košele a tričká s nápismi a pod. Okrem fotografií prezentujúcimi vhodnosť rôznych odevných kombinácií, sa dočítame aj konkrétne rady pre čitateľky, ako dosiahnuť želateľný vzhľad, ako si upravovať vlasy a ako dbať na pleť. Make- up sa stáva populárnym u čoraz mladšej populácie, z toho dôvodu ho nemožno opomenúť v jednotlivých kozmetických rubrikách. Uvoľnenie prísnej ideologickej atmosféry je citeľné v každom čísle a vidieť ho aj na ponúkaných odevoch, ktoré sú veselšie, mladistvejšie a najmä – vychádzajú zo svetových trendov.
Nielen to sa v časopisoch 60. a 70. rokov dá nájsť. V pravidelných intervaloch sa vyhradzuje priestor aj pre originálnu európsku módu z módnych centier v Paríži alebo Salzburgu. Prostredníctvom týchto rubrík, sa čitateľky oboznamovali s najnovšou európskou módou. Hoci tieto informácie mali iba textovú podobu a nebývali často podložené fotografiami, tým, že už nepredstavovali tabu a nevhodnosť pre naše prostredie, dosvedčujú prebiehajúci proces demokratizácie v oblasti odievania. Slovensko sa postupne stávalo súčasťou svetového systému Módy, ktorý zotieral markantné rozdiely medzi krajinami.
Encyklopédia Slovenska na margo odievania v 70. rokoch dokonca uvádza, že: „obyvateľstvo Slovenska patrilo k najlepšie oblečeným na svete.“ (ES IV heslo: odev, s. 169)
V časopise Život vyšla v roku 2009 séria článkov venovaná spomienkam na predošlé obdobia. Autor heslovite píše o momentoch, ktoré sa mu vrezali do pamäte a ktoré si podvedome s konkrétnym obdobím spája. Zaujímavé je to, že medzi jeho spomienky, ktoré predstavujú aj jeho vnímanie tej doby, na niektorých miestach uvádza odev. Dalo by sa teda povedať, že odev bol jeden z prejavov charakterizujúcich dobu. Zo spomienok na 60. roky napr. vyberáme poznámku o minisukniach, dederónkach, Tuzexe a o Twiggy. Minisukne: „Úžasný nápad Angličanky Mary Quantovej sa k nám dostal prekvapujúco skoro. Už ako chlapci sme periférne zaevidovali zmenu v oblečení žien. Čoraz viac sa odhaľovali nohy a v sivosti vtedajších dní to bol skutočne osviežujúci zážitok.“ Dederónky: „Toho „blba“, čo to vymyslel, treba… Aj také boli názory na vždy vyformované košele – dederónky. Absolútna čistá umelina bez náznaku čohosi prírodného dokázala s krkom urobiť za pár minút „divy“. Ale kto ju nemal, vlastne neexistoval.“ Tuzex: „Že existuje aj iný tovar, než aký ponúkal socialistický obchod, sme pochopili hneď. Za pár akýchsi bonov sme si mohli pootvoriť svet luxusu a krásy. Samozrejme, najskôr angličáky, neskôr pravé rifle. Aj ja som si kúpil svoju prvú „miestenku“ do sveta moderného sveta.“ Twiggy: „Vychudnutá modelka sa stala novým symbolom dovtedy moletnejších žien z celého sveta. Zaujímavé bolo, že všetci jej vyčítali chudosť, ktorá už bola na hranici života a smrti, ale každá sa jej chcela podobať. Diéty a chudnutie sa dostali do módy.“ ( TURIS 2009:80 – 83)
Zo spomienok na 70. roky vyberáme opäť informácie o rifliach a o rôznych druhoch odevov. Rifle: „V sedemdesiatych rokoch bolo u nás otvorených najviac škôl. V jednej z takých škôl som sedel so svojimi spolužiakmi v tesilových nohaviciach a sníval som o tom, že mi mamin strýko z Austrálie pošle rifle. Poslal pre istotu o tri čísla väčšie.“ Móda: „Módu mladých aj v tomto období diktovali popové hviezdy. Dievčatá vymenili minisukne šesťdesiatych rokov za ešte odvážnejšie krátke nohavice, z ktorých im často trčalo takmer úplne všetko. Dlhé nohavice zvonovitého strihu zasa látkou nešetrili. K tomu sa nosili topánky s hrubou podrážkou. Na uliciach sa objavili ja prví „pankáči“ s odvážne nafarbenými vlasmi upravenými do kohúta. Módnym sa stal aj pírsing na tele.“ (KAMPF 2009: 80 – 83)
V slovách tohto autora, ale aj vo výpovediach informátorov, sa nám zhmotňujú prejavy obdobia od polovice 20. storočia, až do konca 80. rokov a podávajú doklad o tom, ako pracoval systém otvorenej Módy na Slovensku.
[1] http://www.aktuality.sk/clanok/31624/komentar-prva-csr-a-premarnena-prilezitost/
[2] ŠIDLÍKOVÁ, Zuzana, 2011: Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918 – 1939). Slovart.
[3] HLAVÁČKOVá, Konstantina, 2016: Móda za železnou oponou. Grada. str. 100.
[4] Socialistický vkus sa v 60. rokoch stal predmetom výskumu. Výskum sa pravdepodobne považoval za dôležitý z dôvodu väčšej dôveryhodnosti a jeho výsledky predstavovali zrejme hmatateľný dôkaz správnej orientácie vkusu a vzhľadu obyvateľstva. Je pochopiteľné, že pri práci sa socialistickí vedci opierali o existujúce diela z pier vlastných autorov, ktorí sa k ich názorom blížili viac, ako autori západného sveta. (SZABÓ 1978)