40. roky
Začiatok obdobia 40. rokov 20. storočia bol pre krajiny Európy skutočne kritický. Rozpútaná svetová vojna zasiahla životy ľudí vo všetkých oblastiach. V snahe uchrániť si to najcennejšie, čo človek mal, a tým bol holý život, či existencia, ustúpili bežné starosti spoločnosti do úzadia. A medzi také rozhodne patrila aj móda, na ktorú odrazu nebol čas, ani priestor, hoci vyššia spoločenská vrstva naďalej túžila po kontakte s módnymi novinkami z Paríža, či Anglicka. A hoci Československo nepatrilo medzi krajiny, kde sa viedla otvorená vojna, bombardovanie a boje zažilo až v samotnom závere, vojnový nedostatok sa dotkol aj jeho. Od nedostatku materiálu, cez nedostatok ľudkých zdrojov až po samotný nedostatok kupujúcich, medzi ktorými boli v medzivojnovej republike obyvatelia všetkých spoločenských tried, vrstiev, ale aj národností. Počet zákazníkov a zákazníčok sa zredukoval v prvom kroku o židovskú časť obyvateľstva, ktorá patrila medzi najzámožnejšiu a najelegantnejšiu. Množstvo salónov patriacich židom, hlavne na českej strane krajiny, zaniklo alebo sa začalo venovať prešívaniu. Na Slovensku zas zostali po židovských majstroch, a neskôr po nemeckých majstroch, opustené dielne a obchody.
Prešívanie sa vôbec stalo prioritou, pretože hlavným zdrojom materiálov na vojnové odevy sa stali staršie, obnosené šaty. Zasiahlo to všetky typy odevov, a aby ovateľstvo ľahšie prijalo skutočnosť, že prešívanie je vlastne novým módnym trendom, viedli sa o tom dlhé veřejné debaty, módne magazíny písali krátke správy, aké je to dôležité a poskytovali rady, ako sa dá prešívať, ako sa dá upravovať, opravovať a ako je možné starému prinávrátiť nový vzhľad. Z núdze vytvorená cnosť sa stala predmetom propagandy a ako píše M. Burianová: „Nové rady, ako upraviť starý odev sa objavili na jar v roku 1943 dokonca aj vo filmovej Aktualite, ktorú premietali v biografech pred filmom. Snímka sa natáčala v salóne krajčíra Františka Strnada a volala sa Zo starého nové. V kine tak ženy mohli vidieť návod, ako ušiť dámsky kostým z pánskeho obleku, pričom sukňa bola ušitá z nohavíc. Bolo to možné len vďaka tomu, že nohavice pánskeho obleku boli veľmi široké.“[1]
Na Slovensku bola situácia o niečo jednoduchšia, a to vďaka tomu, že veľká časť obyvateľstva žila stále na vidieku, kde bol odev zhotovovaný v domácich podmienkach a v samoprodukcii materiálov.
Kým počas vojny dochádzalo k tvz. arizácii dielní, krátko po vojne sa začalo s odoberaním živností a poštátnení súkromných prevádzok v každom odvetví priemyslu, ten odevný nevynímajúc. Na českej strane dochádzalo k prechodu súkromných dielní pod štát skôr, na Slovensku až od 50. rokov. Pri výskume svadobnej módy sme realizovali výskum aj v zaniknutej krajčírskej dielni v obci Hybe, z ktorej pochádza početná skupina svadobných šiat v zbierke datovaných od 50. rokov až do rokov 80. tych. Krajčírska dielňa patrila manželom Turčanovcom a fungovala nepretržite od roku 1948 až do roku 1987, kedy majster Ondrej Turčan zomrel. Počas svojho pôsobenia v obci prešla zo súkromného vlastníctva pod správu štátu, ktorý ju viedol ako prevádzku MNV. Z majstra a majiteľa dielne, ktorý získal výučný list už v roku 1946 sa stal zamestnanec neďalekého podniku Preglejka, zameraného na drevovýrobu. Jeho dcéra uviedla, že: „V roku 1959 bola otcovi odobratá živnosť, teda nemohol šiť, vzali mu aj vývesnú tabuľu s názvom Ondrej Turčan – dámsky a pánsky krajčír. Od roku 1960 začal robiť v Preglejke v Kráľovej Lehote ako robotník. V krajčírskom remesle však pokračoval po večeroch, ale už pod vtedajším Miestnym národným výborom Hybe, kde aj odvádzal 30 percent z tržieb. Šil až do svojej smrti v roku 1987.“
Osudy ďalších dielní boli podobné, buď prešli pod správu vzniknutých miestnych národných výborov alebo sa zaradili do siete dielní, ktoré riadil VKUS národný podnik. Považujeme za důležité upozorniť na tento prechod pod správu štátu, pretože vďaka nemu sa výrazne zmenila kvalita služieb, bohužiaľ, na istý čas k horšiemu.
Módna silueta 40. rokov 20. storočia
Silueta módneho odevu začiatku 40. rokov plynule nadviazala na štýl predošlého obdobia. V mestách na Slovensku nosili ženy ľahké kostýmy so štíhlym, zvýrazneným pásom, priliehavým kabátikom a so zvonovou alebo naberanou sukňou siahajúcou do polovice lýtok. Veľkej obľube sa tešili aj plášte či tzv. paletá rovného hladkého strihu. Čo sa týka šiat (letných alebo na bežné nosenie) tie si taktiež zachovali rovnakú siluetu, čiže mali širšie ramená, štíhly pás a zvonovú alebo riasenú sukňu. Napriek skutočnosti, že sa jednalo o vojnové roky, počas ktorých veľa mužov odišlo na front a doma zostali len ženy, ktoré museli zastávať aj mužskú prácu, nachádzame v niekoľkých módnych magazínech (najmä v českých) indície, že móda pre ženy sa „poženšťuje“, čiže zjemňuje, feminizuje, stáva sa nežnejšou. Vojnové roky sa teda paradoxne niesli v duchu príklonu k ženskosti a zjemnenia strohých línií. Prejavilo sa to predovšetkým v menej výrazných a tvrdých ramenách, jemnejšie zvýrazneným pásom, ktorý bol dovtedy zdôraznený tvrdým úzkym opaskom, mäkkšími vymodelovanými bokmi, namiesto úzkych strohých rukávov rukávy široké, bohato naberané a taktiež aj zjemnenou farebnosťou- presadzovali sa pastelové tóny. Prsiam aj bokom je v duchu ženskosti dopriata plnosť, bohatosť. Dĺžka bežných šiat zostávala mierne pod kolenami. Zdobenie odevov je nenáročné, triezve, o to viac rafinované. Dosahovalo sa nepríklad šikmo uloženými dielmi látky, lemami z odlišnej látky, aranžovaním látky do rôznych náberov, prešívaní, štepením švov a pod.
Spôsob odievania žien v mestách zostal rovnaký ako pred vojnou, stále sa dodržovala určitá etiketa. V rámci možností sa rozlišovali šaty na rozličné príležitosti, iné boli šaty na popoludnie do mesta a iné na večerné príležitosti. To všetko podčiarkovali vhodne zvolené doplnky, ako napríklad klobúky, rukavičky, či topánky a kabelky.
Odevná situácia sa menila aj na slovenskom vidieku, kde ešte do začiatku vojny nosila väčšina obyvateľstva odev tradičný, domácej produkcie alebo odev mierne sa prikláňajúci k mestskému odevu. Muži prijímali zmeny v odievaní skôr, ženský odev prebiehal pomalšou transformáciou a je u neho rozpoznateľná vrstvenosť módnych noviniek. Každopádne, po vojne sa aj odev vidieka viac-menej unifikoval, všeobecne sa prijali odevy módne a tradičný odev bol odložený. Dôvodov, ktoré k tomu viedli, bolo niekoľko, no najvýraznejším dôvodom bol praktický dopad na zmenu v spoločenskom postavení žien, ktoré sa zamestnávali v novovznikajúcich podnikoch, fabrikách, či jednotných roľníckych družstvách a na celoročnú produkciu domácich textílií im nezostal čas. Vidiecke ženy však nesiahali automaticky po módnych výstrelkoch, či novinkách, naopak, z ponúkanej odevnej produkcie si veľmi uvážlivo vyberali to, čo pripomínalo ich predošlý odev, teda široké naberané sukne a k nim voľnejšie blúzky s dlhými, ale aj krátkymi rukávmi a ako vrchný odev volili pletené svetre a všeobecne pleteniny a vrchníky z vlny.
Pánske oblečenie mužov v mestách sa opieralo o predvojnové obleky. Nič výrazné sa v odevoch mužov neudialo. Denné obleky sa odporúčali ani nie svetlé, ani nie tmavé, ani z látky ťažkej, ani z látky ľahkej, mali sa prispôsobiť ročnému obdobiu a mali mužom zabezpečovať voľnosť pri pohybe. Denné nohavice k saku mohli mať inú farbu jako sako samotné, večerný oblek mal byť jednofarebný, pre najslávnostejšie príležitosti bol určený frak. Ku koncu dekády sa stále viac apelovalo na jednoduchosť a striedmosť aj v pánskom odievaní. Odporúčalo sa upúšťať od saka, páni mali na bežné dni nosiť len nohavice, voľnejšiu košeľu, nemuseli mať kravaty a ako vrchný odev mohli nosiť pletené vesty alebo svetre. V týchto pravidlách sa našli aj vidiecki muži, ktorí už pred vojnou nahrádzali súkenné a drilichové nohavice menšestrákmi alebo tzv. cúgovými nohavicami módneho strihu. Po vojne úplne odložili vyšívané košele, nahradili ich voľnými košeľami s okrúhlymi alebo špicatými goliermi zapínanými na gombíky a vrchnými zamatovými kabátmi šitými miestnymi krajčírmi podľa strihov, ktoré mali napodobňovať módne saká.
Koniec 40. rokov je poznačený aktívnymi centralizačnými snahami v oblasti módnej produkcie. Štát prebral záštitu nad celým, dovtedy skvele fungujúcim systémom módnej tvroby a textilnej výroby. Na zakrytie nedostatkov svojej činnosti a počiatočnej neschopnosti nadviazať na predošlú funkčnosť súkromných podnikov, vyvinuli vládni predstavitelia ideologický tlak, pokúšajúc sa ovplyvniť mienku spoločnosti pri nazeraní na odevný priemysel a aj na módu samotnú.
Svadobná móda
Akokoľvek bola hospodárska a spoločenská situácia v 40. rokoch náročná, nevesty sa snažili udržať predvojnovú gráciu a eleganciu. Opäť však musíme pri opise svadobného odevu prihliadať na odlišnosť vidieckeho a mestského prostredia. Mestské nevesty siahali po dlhých bielych alebo jemne tónovaných šatách. Nevesty na vidieku si neraz vyberali pre svoj deň „lepšie šaty“, čiže odev, ktorý neskôr vedeli vynosiť aj na iné príležitosti. Ten bol častokrát v tmavých farbách- čierny, tmavomodrý, hnedý, zelený a pod.
Počet svadobných šiat v zbierke zo 40. rokov je značne nízky, no skutočnosť, že sa vôbec zachovali svadobné šaty z tohoto obdobia, je doslova zázrakom. Prihliadajúc k tomu, že sú to dokonca šaty vo vynikajúcej kondícii, môžeme ich počet v zbierke, hoc aj nízky, považovať za raritný. Vzhľadom k tomu, že je ich málo, dovolíme si ich podrobnejšie opísať všetky a pokúsime sa na nich demonštrovať prienik svetových módnych trendov. Dôvody, pre ktoré dnes nachádzame medzi majiteľmi také malé množstvo šiat z tohoto obdobia, sú praktické- ženy po svadbe svoje šaty upravovali, prefarbovali, poprípade ich dokonca ani nemali biele a dlhé. Boli to skôr slávnostnejšie tmavé šaty, ktoré po svadbe vedela nevesta využiť aj na inú príležitosť.
Počet šiat v zbierke, o ktorých vieme s úplnou istotou povedať, že boli ušité v dekáde 40. rokov, je štyri. Ďalších štvoro šiat, ktoré zbierka archivuje ako šaty zo 40.rokov, nemalo svojho pôvodného majiteľa, ktorý by s istotou potvrdil ich vek, no na základe charakteristických znakov existuje hypotéza, že pochádzajú z tejto dekády.
Skôr, ako prejdeme k podrobnému opisu samotných šiat, spomenieme ešte významnú svadbu, ktorá ovplyvnila vzhľad neviest na nasledujúce obdobie.
V roku 1947 sa vydávala anglická kráľovná Alžbeta II. A za manžela si brala princa Filipa. Návrhom jej svadobných šiat bol poverený dvorný návrhár a krajčír Norman Hartnel, ktorý navrhlo aj šaty družičkám. Šaty kráľovnej boli ušité z kombinácie hodvábu a tylu, zadný diel šiat bol jemne predĺžený, no tylový závoj, ktorý mala kráľovná na hlave, mal až 5 metrov. Šaty a závoj boli ručne vyšívané vzormi pomarančových kvetov, hviezdic a tudorovskými ružami. V knihe Slavné nevěsty sa uvádza, že Hartnel sa nechal inšpirovať Boticelliho obrazom Primavera.[2]Na šatách pracovalo takmer dva mesiace viac ako 300 žien (krajčírok a vyšívačiek). Kráľovská svadba sa však konala v časoch, keď Veľká Británia bojovala s ekonomickou krízou a snažila sa spamätať z následkov druhej svetovej vojny. „Alžbeta II. si od momentu, kedy ju princ Philip v roku 1946 požiadal o ruku, šetrila svoje prídelové lístky, aby mala dosť na svoje vysnívané svadobné šaty. Pri zásnubách dostala do daru 200 lístkov a zvyšné si sporila.“[3]
Napriek nákladnosti môžeme z dnešného pohľadu zhodnotiť, že šaty boli biele a jednoduché. Nádych luxusu im dodávali našité perličky a krištáliky, predĺžený zadný diel a kameňmi vykladaná korunka s 5 metrovým dlhým tylovým závojom vyšívaným ručne. Kráľovná svojou róbou mierne narušila dovtedajší trend splývavých rovných svadobných šiat. Jej šaty boli totiž od pása nadol rozšírené strihanými a zošívanými dielmi. Pás bol na svojom mieste, ale bol zvýraznený hrubším dielom prechádzajúcim až na boky, čím sa línia pásu zjemnila. Vrchný diel šiat mal hlbší výstrih veľmi rafinovane obšitý kvetinovým vzorom vyskladaným z perličiek. Výstrih decntne odhaľoval okolie krku, ktoré kráľovná opäť prekryla dvomi radmi perál. Rukávy šiat boli dlhé, na konci jemne strihané do špica a opäť obšité korálikmi. Kytica kráľovnej bola z orchideí.
Nevesty celej Európy vzhliadali k týmto šatám a hlavne k dlhému vlečkovému závoju, ktorý sa čoskoro preniesol do svadobnej výbavy aj československých neviest. Na tomto mieste ešte poznamenáme, že pred krátkym časom obletela Slovensko správa, že závoj kráľovnej Alžbety II. Upaličkovali slovenské ženy v Hodruši-Hámroch. Táto informácia však bola nepravdivá, dnes s presnosťou vieme, že tak ako šaty, aj závoj pochádzal z dielne dvorných vyšívačiek z Londýna.
Šaty z roku 1943
Tieto šaty sa do zbierky dostali v roku 2019 a poslala ich vnučka pôvodnej majiteľky, ktorou bola pani Biskupičová, rod. Pajdlhauserová z Karlovej Vsi. Šaty rodina opatrovala ako spomienku a ukážku zručnosti mladej nevesty. Tá totiž bola krajčírkou a šaty si sama nielen navrhla, ale aj ušila a vyšila. Látka na šaty – žoržet bola jemná, splývavá, bielej farby a strihovo šaty neboli zložité. Vrchný diel šiat bol voľnejšieho košeľového strihu, v oblasti pásu ukončený šikmo strihanými cípmi. Výstrih okolo krku bol malý, tesne obopínal krk a šaty sa zapínali vzadu, na rad obaľovaných gombíkov našitých po celom chrbte. Rukávy šiat boli dlhé, voľné, vtiahnuté do úzkej manžety a pri mieste našitia boli jemne nazberané a vytvárali objem. Sukňová časť je zošitá zo šikmo strihaných dielov a vzadu je predĺžená do oblúkovej vlečky. Vzhľadom k tomu, že látka šiat nebola vzorovaná, poskytla priestor pre ďalšie dotvorenie a zdobenie. Tak na prednom diely, podobne ako aj na predĺženej vlečkovej časti, vznikol vzor s našívaných sklenených a porcelánových korálok v bielej, sivej a čiernej farbe.
Šaty z roku 1947 – šaty ušité z padáku
Do zbierky sa vzácnou náhodou dostali aj šaty ušité z padáku. Krátko po vojne, resp. už aj počas vojny, keď krajiny čelili nedostatku textilného materiálu, stretávame sa s prípadmi, že pre ušitie slávnostných šiat, či dokonca šiat svadobných, bol použitý hodváb zo zhodených padákov. Články na internete o padákových šatách hovoria, potvrdzujú ich existenciu, no lokalizujú ich do prostredia Ameriky, Maďarska, len v jednom prípade sa dočítame o svadobných šatách zo zhodeného padáka s potravinovým balíčkom, z ktorého si nevesta nechala po vojne ušiť svadobné šaty a bola zo Slovenska.[4]
O to vzácnejšie vnímame prítomnosť padákových šiat v zbierke. Šaty poslala v roku 2019 dcéra majiteľky, ktorá k nim napísala len toľko, že hoci rodičia nežijú a nemôžu sami potvrdiť pôvod látky, z ich rozprávania si pamätá, že padák priniesol domov z forntu otec a daroval ho budúcej manželke. Tá ho spolu so svojou mamou vyčistila a navrhla si z neho šaty. Údajne to bolo komplikované, pretože padák bol na niekoľkých miestach poškodený a nedal sa použiť na celistvý diel šiat. Museli teda premýšľať, ako využiť každý milimeter. Šaty preto ušili z množstva nastrihaných dielov, ktoré zošili do sukňovej časti. Tá vďaka tomu získala na objeme, od hora nadol sa rozširovala. Vrchný diel bol veľmi jednoduchý, voľný, doaranžovaný žabkovaním na pleciach, s jemným rozstrihom zakončeným oblúkovitým stojačikovým golierom. Rukávy boli dlhé, širšie, nad zápästím vtiahnuté do úzkej manžety, v hornej časti jemne naberané. Pás nevesty bol zvýraznený širším opaskom s nariasenej padákoviny. Keďže šaty boli priesvitné, mala nevesta oblečenú jednoduchú spodnicu na ramienka bez rukávov. Celý vzhľad dotvorila dlhším tylovým závojom s čelenkou, zelenými vetvičkami asparátusu našitými priamona šaty a kyticou z bielych kálií.
Šaty z roku 1948
Tieto šaty venovali do zbierky v roku 2019 sestry z obce Smrečany, okres Liptovský Mikuláš, ktoré ich našli na povale rodinného domu. Šaty patrili ich matke a vedeli k nim povedať toľko, že látku jej na ne poslali príbuzní z Ameriky. Jednalo sa o vyšívaný hodváb v maslovej farbe. Samotné šaty ušila miestna krajčírka a zvolila pre nevestu z Liptova splývavý strih šiat, ktorý ozvláštnila jemným riasnením v oblasti výstrihu a zaujímavo ukončeným vrchným dielom do tvaru vlnoviek presahujúcich od pása smerom k bokom. Vďaka tomu nebol pás nevesty ostro zvýraznený, ale zjemnený v duchu trendu feminizácie ženskej módy. Rukávy boli dlhé, rovné, zakončené špicatým zošikmením tesne obopínajúcim zapästie. Sukňa bola strihaná z viacerých dielov, smerom od pása sa rozširovala. Výstrih okolo krku bol do tvaru písmena V. Podľa dobovej fotografie je vidieť, že nevesta bola dozdobená zelenými vetvičkami krušpánu našitými do tvaru koliesok priamo na sukňovú časť šiat a rovnými vetvičkami na hrudníku a na dlhej vlečke tylového závoja. Závoj sa k šatám zachoval tiež, avšak jeho stav bol zlý, pri čistení sa rozpadol. Nevesta držala kyticu z bielej laliovky a asparátusu. Na fotografii je aj mladý zať. Súdime, že je oblečený v bielej košeli, s bielou kravatou a oblekom, ktorý sa skladal zo saka siahajúceho až do oblasti bokov zapnutého (zrejme) na dva gombíky a rovných nohavíc v rovnakej farbe. Na klopni saka vidíme pierko, v bočnom vrecku jemnú bielu vreckovku a v rukách drží mladý muž biele pánske rukavičky.
Šaty z roku 1948, venované p. Oľgou Belešovou
V roku 2022 venovala do zbierky svoje svadobné šaty slovenská herečka a moderátorka, pani Olinka Belešová. Vydávala sa v nich síce v roku 2002, no samotné šaty majú omnoho staršiu históriu. Pôvodne boli ušité v roku 1948, v roku 1951 prešli prvou úpravou a v roku 2002 druhou a poslednou úpravou. Úpravami sa zasiahlo hlavne do ich dĺžky, v roku 1951 z nich bola odstrihnutá vlečka, šaty boli zarovnané do jednotnej dĺžky. Posledná úprava im zmenila golier, z jemného oválneho golierika sa stal mierny stojačik a doplnili sa výraznejšou strihanou spodnicou zo sýtomaslového saténu a páskou v klinovom tvare.
Podľa slov majiteľky šiat bola na šaty použíta holandská čipka v jemne vanilkovej farbe. Budúca nevesta z roku 1948 si látku kúpila v trnavskom obchode MAMA, čo bola špecializovaná predajňa pre nevesty, ktorú vlastnil jej otec. Vďaka tomu, že nevestiny rodičia boli majiteľmi obchodu, dokázali svojej dcére odkladať do výbavy tie najkrajšie látky a materiály, ktoré rodina uchováva doposiaľ.
Druhá nevesta, vydávajúca sa v týchto šatách, si šaty požičala, odstrihla vlečku a šaty dozdobila vetvičkami krušpánu. Pod poslednou úpravou z roku 2002 je podpísaná výtvarníčka Simona Vachálková, ktorá šaty jemne zúžila, okrúhly golierik pretvorila na stojáčik, vytvorila im novú spodničku a zo zvyškov látky z odstrihnutej vlečky ušila taštičku, aj opasok.
Šiat, o ktorých neexistuje dôkaz o ich veku, no vďaka strihu, materiálu a približnému veku majiteľky súdime, že pochádzajú z obdobia 40. rokov, je v zbierke taktiež niekoľko, konktérne môžeme hovoriť o štyroch šatách. V krátkosti opíše dvoje z nich. Tie prvé zbierka získala kúpou v starožitníctve na pešej zóne v Nitre. Druhé do zbierky poslala pani a podarilo sa jej zistiť len toľko, že štay patrili jej tete a majú minimálne 73 rokov. Strihom skutočne sedia na obdobie konca 40. a začiatku 50. rokov. Vzhľadom ku skutočnosti, že boli poslané zo zahraničia, môže sa pokojne jednať aj o šaty staršie, povojnové, kedy podobné strihy šiat prevládali v USA. Na šaty bol použitý krémový a veľmi kvalitný hrubý satén, v okolí hrdla je všitý jemný tyl. Zvlnený pás látky naaranžovaný na hrudníku oddeľuje tyl od saténu a vytvára pôsobivú dekoráciu. Nariasený tyl v radoch je našitý aj na sukňovej časti. Bohužiaľ, k šatám sa nezachovala dobová fotografia nevesty, nevieme teda skonštatovať, čím bol dotvorený jej vzhľad.
[1] BURIANOVÁ, Miroslava. 2015. Móda v ulicích protektorátu. Praha: GRADA, 2015. s. 43
[2] BALDRIGE, Letitia. 2001. Slavné nevěsty. Bratislava: Alias Press, 2001. s. 79
[3] https://www.topky.sk/cl/100314/2378153/Kralovska-svadba-v-tazkych-casoch–Na-saty-si-Alzbeta-II—-96–musela-rok-setrit-
[4] Práv v týchto dňoch vysiela TV Markíza časti seriálu Dunaj, v ktorých v dielni obchodného domu šijú večerné šaty z padáku. Je to istým potvrdením skutočnosti, že takéto odevy neboli výnimočné, ľudia skutočne veľmi efektívne využívali akýkoľvek materiál, ktorý mali k dispozícii.