70. roky a móda-nemóda
Móda rokov 70. tych všeobecne je zaujímavým príkladom a dôkazom neurčitosti. Vynikajúco nám ukazuje, aké ťažké môže byť jednoznačné spojenie módy a desaťročia. V prvej polovici 70. rokov totiž odev charakterituje doznievanie Woodstoku a odevných tendencií s tým spojených. Nadväzuje na ideál slobody, rovnosti a antikapitalizmu z konca 60. rokov a druhú polovicu desaťročia zasa vykazuje značný príklon toho, čo sa všeobecne považuje za osemdesiate roky a čo je spájané s ideálmi násilia a gresivity punkového hnutia. V pozadí týchto dvoch prúdov sa v Československu črtá ešte tretí prúd, a to prúd konzervatívny, ktorý Československu vyhovoval najviac, hoci- reagoval určitým spôsobom na ostatné dva.
Pomerne naliehavo a odhodlane sa k slovu prihlásila mladá generácia, ktorá siahala po odevoch vzhľadovo v rozpore s módou oficiálnou, vychádzajúcou z tradičného systému predpísanej módnej línie. Mladá generácia sa k slovu neprihlásila po prvýkrát, ale po prvýkrát s veľkou normotvornou silou, až sa začalo v súvislosti s tým hovoriť o tzv. „antimóde“. Odev sa vďaka tejto generácii začal vnímať ako pomerne silný komunikant. O komunikácii sa do 60. rokov uvažovalo len ako o verbálnom systéme odovzdávania informácií. Začiatkom 70. rokov sa význam komunikácie rozšíril aj o neverbálnu oblasť, telo, pohyby, gestá a hlavne odev začali byť vnímané ako výrazný prostriedok komunikácie, prostredníctvom ktorých človek vedel zdieľať svoje názory, postoje, myšlienky, a to aj bez toho, aby prehovoril.
Nebudeme na týchto miestach hovoriť podrobne o svetovej móde, pretože práve v rokoch 70.tych sa doslova vyrojilo množstvo módnych tvorcov, ktorí si svoje postavenie udržali až do nasledujúcich desaťročí a opísať ich činnost by bolo komplikované pre potreby nášho výskumu. Móda a jej premeny naberala na rýchlosti, hoci v niektorých bodoch bola predsalen univerzálna a držala sa rovnakých pravidel bez ohľadu na hranice štátu, v ktorej módna tendencia vznikla.
V Československu bolo rozšírených niekoľko ženských módnych línií. „Módnych šiat určených na deň bolo niekoľko typov: tunikový typ väčšinou v červenej alebo modrej farbe doplnený bielymi goliermi a manžetami, košľový a typ šiat so širokou naberanou sukňou. Šaty mini- tie sa nosili stále, hoci postupne boli vytlačené šatami s dĺžkou midi a maxi. Dôležitým doplnkom sa stali široké pásky s ozdobnou sponou. Jedným z najmódnejších typov oblečenia sa stali šatové sukne s množstvom ozdobných detajlov.“ [1]
Spoločenské a večerné šaty mali široké sukne a dlhé rukávy všité na zápästiach do manžiet. Dlhé večerné šaty boli rovné, k spodnému okraju mierne rozšírené, bohato vyšívané na manžetách, lemoch, okolo výstrihu aj v páse. Čo sa týka materiálu, vyhľadávanými sa stávali brokáty s lurexovým efektom, vyšívané nylony, velúr, šifón, zamat, slotera, krymplen, diolen. Je skutočne dôležité opísať večerné šaty, pretože tak, ako v predošlých desaťročiach, bývali predlohou šiat svadobných. Totiž, ešte ani v úvode 70. rokov sa v prostredí Československa nenašiel módny tvorca, módny podnik, či tématický módny časopis, ktorý by sa venoval tvorbe a návrhom svadobných odevov a vzhľadu neviest. Vydajachtivé mláde dámy boli naďalej odkázané na pomerne strohé správy a fotografie v zahraničných módnych časopisoch a doslova odkázané na vlastnú predstavivosť, zručnosť miestnej krajčírky, kreativitu salónu, kde si šaty nechali ušiť a dostupnosť vhodných látok a materiálov na tvorbu svojej svadobnej róby.
S drobnými pokusmi o návrhy svadobných šiat sme sa stretli už v predošlom desaťročí a opísali sme ich v predchádzajúcej kapitole (60.roky). V polovici 70. rokov sa o návrhy svadobných rób pokúsilo Vývojové stredisko časopisu Móda. Časopis Móda mal dlhú históriu, ako píše Z.Šidlíková: „Na prvý slovenský módny časopis si museli počkať do roku 1949, jeho názov bol Mariena. Vydávalo ho vydavateľstvo Živena, ktoré patrilo Zväzu československých žien. Časopis vychádzal mesačne, avšak len rok. Už od roku 1950 ho nahradil časopis Móda – textil. V roku 1961 zmenil názov na Naša móda a od 1968 vychádzal pod krátkym názvom Móda.“[2] Ako ďalej uvádza, redakcia sa časom rozhodla rozšíriť ponuku modelov zriadením vlastného vývojového centra, v ktorom vznikali vlastné modely nielen pre časopis Móda, ale aj pre časopis Dievča, určený mladým od 14 rokov. A práve v roku 1975 bolo vo vývojovom ateliéry Módy vytvorená kolekcia svadobných šiat, ktorú nafotil fotograf Karol Kállay. Svadobnej tematike sa na stránkach časopisu dostávalo pozornosti sporadicky a slovenské nevesty vyhľadávali námety na vlastné šaty na iných miestach. Napríklad v časopise Burda, ktorý sa do prostredia Českoslovenka dostávala ku koncu 70. rokov pravidelnejšie, poprípade boli ukážky svadobných šiat v Burde prevzaté inými, v Československu voľne dostupnými časopismi, ako napríklad časopisom BARTNO.[3]
Nevesta v dekáda 70. rokov
Ak by sme mali poukázať na spoločné znaky svadobného odevu neviest rokov 70. tych, bola by to nereálna úloha. Totiž, jediným spoločným znakom bola dĺžka šiat, ktorá sa práve v tomto desaťročí ustálila a nevesty si volili šaty dlhé. Ešte v prvých rokoch dekády bolo možné siahnúť po šatách kratších, no s doznievajúcimi 60. rokmi doznieval aj trend minimódy.
70. roky sa vo svadobnej móde vyznačovali pestrosťou, najmä vo farbách. Biela farba stále dominovala, no vyhľadávaná bola aj farba modrá, zelená, ružová, strieborná, hnedá a to nielen nevestami, ale aj mladoženíchmi, ktorí si oďtieň svojho svadobného obleku volili podľa farby šiat svojej nastávajúcej. Pokiaľ boli šaty biele, mohla sa iná farba objaviť napríklad vo výzdobe- vo výšivke, v doplnku a pod. Nebolo však ničím výnimočným, ak sa iná fabra, ako farba biela, objavila na celých šatách. Sedemdesiatym rokom jednoducho vládli, popri nevestách bielych, modré, zelené, ružové a strieborné nevesty.
Materiálom, ktorý vo svadobných šatách prevládal, bola naďalej čipka. Do polovice desaťročia to bola čipka bavlnená, ktorú postupne vytláčala čipka umelá, silónová. Podľa slov informátoriek, bola lacnejšia, v obchodoch dostupnejšia a ľahšie sa dala nahradiť, napríklad aj obyčajnou záclonovinou. Čipka s určitými limitovanými vzormi z produkcie domácich závodov bola dostupná v metrovom textile. Poniektoré nevesty však neváhali vycestovať do podnikových predajní, ktoré bývali v mieste, kde sídlila fabrika. Podnikové predajne ponúkali širší výber vzorov za priaznivejšie ceny. Častokrát šlo o dopredaj zvyškových metráží, poprípade metráží s drobnou výrobnou chybou, vďaka ktorej nemohla byť látka exportovaná za hranice. Mnohé z informátoriek uviedli, že pokiaľ sa vydali na cestu za látkou na svadobné šaty cez celú republiku, neváhali si z tej látky kúpiť aj väčšie množstvo, nielen to, koľko bolo na šaty potrebné. Bežnou praxou bývalo aj to, že látku na šaty si nechali nevesty poslať rodinou zo zahraničia, napríklad z USA, Kanady, Švajčiarska alebo, že im túto látku posielala rodina aj bez vyzvania, či požiadania. Okrem čipky boli vyhľadávané najmä brokáty, ktoré sa od polovice desaťročia vytrácali, šifóny, vzorované zamaty (vzory väčších kvetov), čisté, ale aj vzorované silóny, slotera, jemne vzorovaná trevira, ku koncu dekády aj diolén alebo vzorovaný krimplén. Ak nevesty túžili po luxusnějších látkách, navštevovali TUZEX.
Strih šiat sa ustálil, podporoval rovnú líniu, rovnú siluetu. Pás bol na svojom mieste, sukňová časť šiat upustila od bohatého riasenia a naberania a smerom k dolnému okraju bývala rozšírená len mierne. Veľké výstrihy, či nápadito tvarované lodičkové, rovné alebo padnuté ukončenia okolo krku, už neboli vyhľadávané. Nahradili ich jemné golieriky, stojačiky alebo výstrihy tesne obopínajúce hrdlo. Na prednom diely šiat smerom ku krku bývala častokrát oblúková vkládka z čipky ohraničená volánom, poprípade efektná aplikácia vypracovaná prešívaním látky, či žabkovaním. Zaujímavým a pomerne častým detajlom bolo ukončenie rukávov. Tie sa vťahovali buď do hrubších manžiet alebo od lakťa smerom k okraju končili vejárovito strihanou, častokrát plisovanou alebo do okrúhla strihanou látkou. Koniec desaťročia bol typický našívanými jemnými volánmi, a to na mnohých miestach šiat, napríklad na spodnom okraji, po celej ploche sukňovej časti, okolo výstrihu, na rukávoch a pod.
Ak sa na šaty využil priehľadný ľahký materiál, ako napríklad polyester, šifón, silón, bývali šaty podšité pevnejšou, nepriehľadnou látkou, najčastejšie saténom. Poprípade mali šaty svoju samostatne ušitú saténovú spodnicu jednoduchého strihu bez rukávov. Zaujímavosťou objavujúcou sa v tejto dekáde, sú odoberateľné vlečky šiat, a to najmä v prvej polovici desaťročia. Vlečka bola samostatne ušitou časťou, k šatám sa pripínala na schované gombíky alebo pásovým obalkom a nevesta ju mala „oblečenú“ len počas sobáša a na fotenie v ateliéri. Na svadobnú hostinu si ju nevesty odkladali, pri tanci a zábave by im prekážala, nebola teda potrebná.
Prienik doznievajúcej módy woodstocku sa v našich podmienkach pretavil do tzv. štýlu etnis. Nebolo to náročné, československá odevná produkcia desaťročia prejavovala snahu využiť ľudový odev pre potreby odevu módneho. Jemné náznaky tradičných motívov nachádzame v priereze desaťročí pravidelne. V 70. rokoch sa návrat k ľudovým motívom rozvinul naplno, a to aj vo svadobnej móde. Ak mali šaty jednoduchý strih, bývali dozdobené napríklad jemnou výšivkou v modrej, ružovej, zelenej a i. farbe. Výšivka bývala aplikovaná buď na nejakej časti šiat- na hrudníku, na obalkoch rukávov, okolo výstrihu, na páskach alebo mohli byť výšivkou ozdobené celé šaty.
Éra 70. rokov je poznačená nástupom nového svadobného doplnku, ktorý sa stal obrovským hitom. Tým doplnkom bol klobúk. V roku 1971 sa za speváka Micka Jaggera vydávala Bianca Jagger, ktorá si pre svoj svadobný deň vybrala pomerne zaujímavý a rozhodne na tú dobu nevšedný outfit. Mala dlhú rovno strihanú sukňu, biele sako na holom tele zapínajúce sa na jeden gombík a na hlave mala široký výrazný klobúk s vejúcim tylovým závojom. V tom čase známa herečka rozhodne zaujala a upútala pozornosť. Netrúfame si tvrdiť, že módu svadobných klobúkov v Československu rozpútala ona, rozhodne však vieme, že takto široký klobúk, ktorý sa po krátkom čase začal objavovať ako doplnok mnohých neviest, zvolila pre svoj deň ako prvá ona. Za krátky čas začali zahraničné módne žurnály ponúkať klobúkové inšpirácie pre nevesty často a ku koncu 70. rokov sa klobúky, ako doplnky neviest objavujú aj v československých módnych časopisoch. Z dostupných informácií od majiteliek šiat, ktoré si namiesto závoja zvolili klobúk, vieme, že svoju voľbu museli pred zvyškom rodiny obhájiť často aj za cenu hádky a výmeny názorov. Tento údaj potvrdzuje skutočnosť, že svadobné klobúky naozaj neboli bežné a podľa prevládajúcej normy nepatrili na hlavu nevesty. Ďalšia prekážka bola v podobe nedostupnosti. Nevestám klobúk na objednávku zhotovila aj krajčírka, no veľmi amatérsky. V podstate šlo o látkou obalený ohnutý drôt dozdobený mašľou, závojom, čipkou a pod. Jedna vec však „klobúkové nevesty“ spája, a síce, všetky potvrdili, že sa v klobúku cítili veľmi moderne a nie obyčajne.
Okrem klobúkov naďalej pretrvávala preferencia závojov. Ustupovali závoje dlhé, vlečkové. Tyl sa skracoval po pás, poprípade mal dĺžku pod lopatky. Konce tylu boli zdobené jednoduchým vyšitým alebo háčkovaným ornamentom. Po dĺžke tylu boli zas aplikované štrasové kamienky, no toto zdobenie sa vytráca od polovice desaťročia. Čelenková časť závoja mala tvar kruhu-korunky alebo polkruhu. Ozdobené boli umelými textilnými alebo voskovými kvetami, korálikmi, zelenými lístkami živej myrty. Tvar závoja si nevesty voli aj podľa účesu, ktorý vo svadobný deň mali. Účesy sa nevestám odporúčali voľné, nie veľmi štylizované, jednoducho upravené do jemných vĺn a lokní, zčesaných z tváre smerom von. Rozhodne sa upúšťalo od natupírovaných vysokých drdolov zo 60.rokov. Nevesta mohla, ale nemusela, byť namaľovaná. Make up naozaj nebolo to, na čo sa myslelo. Úprava tváre mala byť decentná, nie výrazná, hoci práve ku koncu 70. rokov boli v bežnom živote žien v obľube výrazné farebné očné tiene, umelé mihalnice a výrazné odtiene rúžov. Pomerne častým doplnkom neviest boli rukavičky. Tu však treba podotknúť, že rukavičky mali nielen nevesty, ale aj ženísi, ktorí si ich však neobliekali. Pre nich rukavičky slúžili len ako doplnok, ktorý držali v ruke počas fotenia.
Módne tendencie sa prejavili aj vo svadobných kyticiach. Kytice neboli len biele, vyskladané z bielych ľalií, kálií, či ruží. V 70. rokoch sa začali aranžovať kytice vo farbách podľa priania nevesty, poprípade podľa dostupnosti kvetín. Bežné boli karafiátové kytice v červenom, ružovom či bielom prevedení alebo kytice gerberové. No plnili sa aj špeciálne potreby neviest, ako napríklad kytica zo zelených orchideí alebo modrých nezábudiek.
Doposiaľ sme pánskym svadobných oblekom nevenovali veľkú pozornosť. Neboli ničím výnimočné, viac-menej korešpondovali so spoločenskými tendenciami a požiadavkami kladenými na oblek mužov. 70. roky postoj k svadobnému obleku mužov zmenili, v tomto čase sa im začala venovať náležitá pozornosť porovnateľná s pozornosťou venovanou svadobným šatám. Svadobné obleky pánov strihovo vychádzali z prevládajúcej spoločenskej módy, dokonca si v tejto dekáde ponechali aj trend rozšírených zvonových nohavíc. Špecifickou bola farebosť oblekov, o čom sme písali vyššie. Svadobné obleky mohli byťv tomto čase svetlomodré, tmavomodré, hnedé, tmavozelené, ale aj klasické čierne. Na klopni saka bývalo založené pierko, ktoré bolo z rovnakého kvetu, aký sa nachádzal vo svadobnej kytici nevesty. Do vrecka saka sa vkládala ozdobná biela vreckovka. Svadobné košele boli spravidla biele. Kupovali sa hotové a módnym materiálom tohoto obdobia bol materiál z umelého vzorovaného vlákna. Košele teda bývali silónové, „dederónové“, ale aj čipkované s výraznou aplikáciou okolo krku, tzv. žabó. Pokiaľ košeľa takúto aplikáciu nemala, vkladalo sa pod sako samostatne ušité žabó. Na hladkú košľu sa zakladali kravaty alebo aj robustné motýliky. Celkový vzhľad ženícha dopĺňali pánske biele rukavičky, ktoré muž držal v ruke a ktoré sa neobliekali.
Svadobná fotografia 70. rokov má taktiež svoje špecifiká. Fotenie mladého páru sa prenieslo do ateliéru. Fotoateliér býval prispôsobený aj väčšej skupine ľudí. Centrom fotografie bol mladý pár obkolesený ostatnými svadobčanmi. Na záberoch sa striedali najskôr starší členovia rodiny, potom mladší a deti. Samostatne sa fotila nevesta, ktorá v rozličných pózách predvádzala šaty, ale aj do různych póz štylizovaný mladý pár. Podľa opakujúcich sa doplnkov ako boli napríklad koberec, pozadie, stolík, či kreslo sú veľmi dobre rozpoznateľné dnes už zaniknuté mestské fotoateliéry a fotografi, ktorí ich prevádzkovali. Novinkou tejto dekády boli už aj fotografi- náturisti, čiže členovia svadobnej družiny, ktorí si zaobstarali fotoaparát, fotografovali amatérsky, fotenie mali skôr ako svoje hobby a fotili svadbu, svadobnú hostinu z pozície pozvaného hosta. Vďaka nim vznikali fotografie svadobných sprievodov, mladých párov pred oltárom alebo na záberoch bývali zachytené aj momentky zo svadobných hostín, svadobných nastretých stolov, menu, baviacich sa ľudí alebo čepčenie nevesty.
Súbor svadobných šiat z obdobia 70. rokov predstavuje najpočetnejšiu časť zbierky. Jej obsahom sú nielen šaty, ale aj doplnky, topánky, kabelky, pánske svadobné obleky, telegramy, svadobné oznámenia a svadobné fotografie.
[1] Hlaváčková, K. 2016: Móda za železnou oponou, UPM, Praha, str.162
[2] Šidlíková, Z. 2016. Stratená (m)óda. Slovart, Bratilsva 2016, str. 38.
[3] Časopis Baratno je len jeden z mnoho príkladov a vybrali sme ho zámerne. Čísla jeho ročníkov tvoria súčasť zbierky a boli pramenným materiálom pri výskume.