Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
60.roky 20.storočia – sršali nápaditosťou a pestrosťou.
Šesťdesiate roky sú považované za najrevolučnejšie obdobie v histórii módy 20. storočia. Končí sa obdobie histórie módneho diktátu. Móda je ovplyvnená sociálnym a kultúrnym fenoménom, svetom, pop music, bojom za ľudské práva, výtvarným umením a stále väčším uplatnením chemických vlákien. Ustupujú florálne motívy a do popredia sa dostávajú geometrické elementy. Inšpiráciou sa stal aj historizujúci štýl „neo-monarchie“, kedy sa mladí ľudia vracajú k „žabó“, riaseniu, volánom, rukavičkám, či vzorovaným látkam so štruktúrou. Éra 60.tych rokov priniesla svadobné šaty puzdrového, kužeľového i empírového strihu inšpirované kolekciami Marca Bohana a Yves Saint Laurent, ktoré sa mnoho krát skracovali nad kolená. 60. te roky sú špecifické svojou revolúciu mini módy v lurexovom lesku, jemnosti čipky i moderny syntetických materiálov.
Šaty mohli byť vtomto desaťročí dlhé, po kolená, ale aj veľmi kratučké. Mohli byť široké, naberané, ale pokojne aj rovné, tesne obopínajúce postavu. Materiál bol taktiež rôzny- od nákladných brokátov, cez čipku až po umelý silón. Čo toto desaťročie spájalo, bola rozhodne jednoznačná biela farba. Aj to, čo si nevesty zvolili ako doplnky, čiže závoje, mali rôznu podobu- od klobúčikov, cez jemné korálikové čelenky, kvetinové závoje, látkové ruže, až po klasické dlhé tylové závoje či nákladné korunky na štýl kráľovnských klenotov. Ak nejaké desaťročie prialo pestrosti v svadobnom odievaní, tak to boli rozhodne 60. roky. Nič nebolo zakázané, všetko bolo dovolené a záležalo len na vkuse nevesty a zručnosti krajčírky či krajčíra, ktorí šaty šili.
Čo bolo príčinou tejto uvoľnenosti a otvorenosti? Pôvod môžeme opäť nájsť v politických udalostiach, ktoré mali dopad na spoločnosť a kultúru. Na to, čo sa odohrávalo v dekáde 60.tych rokov 20. storočia, mal vplyv XX. zjazd Komunistickej strany v Moskve, ktorý sa uskutočnil v roku 1956. Do dejín vošiel vďaka prejavu Nikitu Chruščova, ktorý poodhalil a odsúdil diktátorské praktiky svojho predchodcu J. V. Stalina. Vyjadril nový uhol pohľadu na nedávnu minulosť.
Po jeho prejave sa uvoľnila politická atmosféra v mnohých krajinách východného bloku, uvoľnenie preniklo aj do odevnej a textilnej tvorby. Teda, už od polovice 50.tych rokov sledujeme ústup od ideologicky motivovaných diskusií o odeve, odevy strácajú strohosť a začína sa presadzovať výraznejšie výtvarné riešenie. Dôkazy o prikláňaní sa k svetovej móde nachádzame v módnych časopisoch (na českej strane to bol časopis Žena a móda, na strane slovenskej Móda a textil), ktoré pravidelne prinášajú v rubrikách informácie zo svetových módnych prehliadok a výstav. Konstantina Hlaváčková, autorka knihy Česká móda 1940-1970 podáva svedectvo o tejto skutočnosti prostredníctvom citovaného odseku z článku Modní linie, časopis Žena a móda z roku 1957, kde uvádza: „Hľadanie a tvorenie módnej línie sa neobišlo bez omylov a názorového tápania. Niektorí sa mylne domnievali, že občania štátu, ktorý sa riadi zásadami socializmu, zavrhnú akúkoľvek módu, že sa budú obliekať len účelne a ekonomicky a že náš odev sa premení v akúsi uniformu. Samozrejme, zabudli, že odev má tiež funkciu ozdobnú, že zpríjemňuje náš život a uspokojuje našu túžbu po zmene a po hravej a živej novosti. (…) Nechceme módu zrušiť, ani sa nehodláme izolovať od módy západnej a obliekať sa inak, ako je tomu všade inde v civilizovanom svete. Chceme naopak módu vo svetovom merítku starostlivo a sústavne sledovať a radi sa poučíme na kladných hodnotách a objavnej fantázii svetových módnych tvorcov.“[1]
A nielen česká odevná tvorba reflektovala potrebu otvorenosti, ale aj slovenská. O nových, smelých, trendoch sa dozvedáme zo slovenských časopisov, napríklad Móda a textil už v roku 1957 prináša v augustovom čísle krátke správy s názvom Viedenská móda pre najbližšie obdobie, kde stručne popisuje, čo sa nosí za blízkými hranicami. (M-T, č.9, 1957, str. 28). Časopis Naša móda zas v roku 1964 ponúka prehľad módy z Paríža a v roku 1967 venuje celé jedno číslo výstave modelov Christiana Diora, ktorá sa konala v Bratislave v roku 1966. (Naša móda, č.1, 1967). Napokon, skutočnosť, že sa v Bratislave zrealizovala výstava modelov z dielne prestížneho návrhára, o mnohom vypovedá. Články s ňou súvisiace sú pochvalné, vyznievajú nadšene a redaktori v nich ďakujú za možnosť preniesť kúsok svetovej módy na Slovensko. [2] Väčší dôkaz o uvoľnení v odevnej a textilnej tvorbe už ani nemôže existovať.
Sila mladých generácií
Významným odevným štýlotvorným momentom, bola zmena postavenia mladých ľudí v rámci kolektívu. Samozrejme, istá miera samostatnosti a dôležitosti bola tejto skupine obyvateľstva prisudzovaná vždy, no teraz podľa vzoru moderného „sveta“ dosiahli významnejší status.
Nástup tzv. „teen-generation“ prebehol vo všetkých štátoch Európy a sveta. Na podobných princípoch začal v povojnových rokoch fungovať aj v československých mestách a na vidieku. Jednak to bolo spôsobené povojnovou populačnou explóziou, jednak sa aj vo vidieckom prostredí rozšíril trend „dávať deti do škôl“. V mestách vznikali stredné odborné učilištia, stredné školy s maturitou a všeobecnovzdelávacie školy- neskoršie gymnáziá, do ktorých cestovali mladí ľudia z celého okolia. [3]
Tieto uvádzané odchody do škôl a následne aj za prácou, sa odohrávali ešte pred vojnou a nemali rozsiahlejší charakter. Nepredstavovali teda hrozbu pre kolektívnu odevnú normu, aj napriek preobliekaniu sa jedincov počas práce.
Povojnová situácia súvisiaca s mladými ľuďmi bola odlišná, rozsiahlejšia a z toho dôvodu aj formotvornejšia. Zmenil sa ráz každodenného života. Mladí získali dostatok priestoru pre vlastné aktivity, získali to, čo dovtedy neexistovalo – vlastný voľný čas, ktorý si riadili a rozhodovali o ňom sami. Generácia mladých kvôli populačnej explózii bola mnohopočetná, a tým silnejšia a zároveň bola sebestačnejšia, rozhľadenejšia a názorovo odlišná od generácie svojich rodičov a starých rodičov. Pre jej život boli nevyhovujúce nielen predošlé životné normy a hodnoty, ale aj ich prejavy, a teda aj odev.
Už vyššie sme písali o tom, že po druhej svetovej vojne zahŕňal vládny program aj snahu otvoriť a „skultúrniť“ slovenský vidiek, nielen mesto a tiež aj o tom, že týmto snahám odolala len staršia generácia vidieckeho obyvateľstva. Najjednoduchšie sa s novými myšlienkami „modernej“ doby stotožnila mladá generácia, ktorá nestihla prijať kolektívne hodnoty a normy za svoje vlastné. To zrejme ani nebolo možné, pretože nové životné podmienky, ktoré sa pre ňu vytvorili, si vyžadovali iné, vlastné smernice pre hladké zaradenie sa do života. Neotrasiteľná kolektívna identita, prejavujúca sa v jednotnom myslení, v jednotnom prijímaní všetkého nového, bola odrazu nepostačujúca. Moderná doba si vynútila vytvorenie nových identít, s ktorými sa mladí stotožňovali rýchlejšie. Pretrhol sa reťazec tradíciou odovzdávaných odevných informácií a vytratila sa úcta k formám odevu predkov. V minulosti sa jednotný vzhľad dosahoval napodobňovaním vzhľadu predkov, ktorí slúžili ako neotrasiteľný vzor. Od 50. rokov sa platnosť tohto vzoru narušila, za najlepšie vzory sa začali považovať rovesníci a súčasníci, napodobňovalo sa nie to minulé, ale to, čo bolo súčasné, teda moderné, nové. Život nastupujúcej mladej generácie sa začal vymykať regulačným a integračným vplyvom minulosti, nastúpila nová temporalita, ktorá získala prevahu, a tou bola spoločenská prítomnosť. Tento jav vypozorovala v 70. rokoch aj Kovačevičová, ktorá už v roku 1975 vo svojej práci Vkus a kultúra ľudu píše, že povojnová spoločnosť sa zbavuje všetkého, čo je spojené s predošlými generáciami, pretože to považuje za esteticky nevhodné a nefunkčné a vytvára si nové, vhodnejšie formy, podľa súčasných kritérií. (KOVAČEVIČOVÁ 1975) Mladí ľudia o to viac, že majú možnosti vytvárať si vlastné sociálne siete aj mimo domáce prostredie. Potreba obliekať sa tak, ako sa obliekajú rovesníci, je pre to pochopiteľná. Dalo by sa povedať, že mladí ľudia potrebovali vlastnú generačnú identitu, ktorá mala len málo spoločné s ostatnými staršími generáciami. A v rámci nej si potrebovali vytvárať nové, im vlastné a vyhovujúce normy.
Novinky sa nedostávali k mladým len cez časté osobné kontakty s „vonkajším svetom“, ale aj prostredníctvom časopisov a televízie. Aj dedina sa vďaka nim stávala na jednej strane informovanejšou, na strane druhej tolerantnejšou voči výkrikom módy. Prevládal všeobecný názor, že čo je dobré pre ľudí z mesta, je dobré aj pre dedinčanov, najmä mladí ľudia sa snažili v ničom sa od mestských kamarátov neodlišovať, v ničom nezaostávať. Dediny sa učili odevnej tolerancii, učili sa prijímať odevné novinky, a to aj bez toho, aby ich podriadili normovanej úprave. Zo začiatku tak robili v predstave o jedinej správnej ceste, neskôr sa s módnymi výkrikmi stotožňovali ťažšie. Vysvetliť by sa to dalo aj tým, že odevy v prvých rokoch práce národného odevného priemyslu, formálne aj esteticky vychádzali z domácich noriem, boli teda prijateľné aj pre konzervatívnejšie zmýšľajúci vidiek. Postupne sa do skladby odevov dostávali zahraničné prvky, ktoré u mladých vyvolávali obdiv, no staršej generácii nevyhovovali a z toho dôvodu sa proti nim bránila a nerada ich videla ani na svojich potomkoch. Najvyšším prejavom tolerancie lokálneho spoločenstva v otázke vzhľadu, je jednoznačne uznanie aj iných, ako tradičných odevov v rámci obradových príležitostí. Predovšetkým sviatky spojené s prostredím kostola, si udržiavali nemennú podobu, v rátane odevu, ešte aj v 60. rokoch. V niektorých lokalitách Slovenska ešte aj v tomto období predstupovali v kroji nevesty na sobáš, dievčence a chlapci ku konfirmácii, regrúti počas odvodu, staršie ženy počas veľkonočných a vianočných sviatkov a pod. Podobnú situáciu sledujeme aj v sobášoch- kým sa sobášilo v kostole, obliekali si nevesty a mladí ženísi tradičný odev. Ten sa však stal nevyhovujúcim pre potreby civilných sobášov, a na rad sa dostali moderné biele svadobné šaty a čierny oblek.[4]
Otázkami odievania mládeže sa zaoberali aj módne časopisy, ktoré občasne ponúkli nové modely vhodné napríklad pre maturitný večierok, tanečnú zábavu a pod. No v začiatkoch formovania mladej módy písali aj o tom, nakoľko sa mladí obliekajú vhodne a či je to naozaj nutné, aby mali odevy svetové. „Veď ako si ich nevšimnúť? Sú dobre živení, ale aj dobre oblečení, ba niekedy až veľmi dobre oblečení. Naše dievčence, ba aj chlapci, sa obliekajú veľmi moderne a tým samozrejme aj draho. Veď každá módna novinka je drahá, drahšia ako veci, ktoré sú už dlhšie na trhu. Teda naša mládež sa oblieka veľmi dobre. Je však otázne, či práve tá prílišná starostlivosť o módnosť v obliekaní, o účesy atďju neodvádza od iných, dôležitejších záujmov. (…) No vplyv oblečenia nemusí byť u každého rovanký, Myslím však, že väčšine ľudí dáva dobré oblečenie pocit sebaistoty. Jedným z dôležitých predpokladov sebadôvery je aj vkusné a vhodné oblečenie.“ (Naša móda, 1961, str.27)
Koncom 60. rokov začal pre potreby módy mladých vychádzať časopis Dievča, ktorý doslova venoval pozornosť len vhodnému štýlu a vzhľadu mládeže, poskytoval rady, ako dbať a udržiavať svoj zovňajšok, prinášal správy o tom, ako sa k móde a odevu stavajú mladí v iných krajinách.
Svadobná móda 60. rokov
Vzhľadom ku skutočnosti, že v období 60. rokov sa tvorbe odevov určených pre svadobnú príležitosť nevenovala špecálna pozornosť, čerpali budúce nevesty a ich krajčírky námety na svadobné šaty z módy spoločenskej. Aké strihy mali šaty určené na ples, či na slávnostný večierok, také isté strihy mali aj šaty svadobné. Rozdiel bol najmä v materiály a výzdobe svadobného odevu. Počas 60. rokov sa preferovali biele látky, poprípade s jemne ladeným strieborným vzorom. Veľkej obľube sa tešila bavlnená, ale aj silónová, či lurexová čipka, ktorá šatám dodávala potrebný luxus a istú dôstojnosť. Dôležitým mienkotvorným momentom boli aj rubriky v módnych časopisoch, ktoré čipku považovali za vhodnú pre odevy mladých ľudí, menej sa podľa nich hodila pre starších nositeľov, čím ju doslova predučili pre svadobné odevy. Priehľadné vzory čipkoviny museli byť zákonite podšívané a podšívky častokrát mali podobu samostatných šiat, taktiež z pomerne nákladných materiálov, ako napríklad hodváb alebo satén. Ďalšími využívanými materiálmi bol brokát, vzorovaný hodváb v bielych alebo jemne maslových odtieňoch a tyl.
Silueta pre svadobné odevy 60. rokov bola totožná so siluetou módy určenej pre slávnostné príležitosti. Už začiatkom 60. rokov oznamuje časopis Naša Móda príchod ôsmich siluet a dvoch módnych obrysových línií. „Novým rysom všetkých siluet je výraznejšie tvarovanie. Móda prechádza od uvoľnenej línie k väčšiemu zdôrazneniu postavy. Živôtiky dámských šiat sú bohato podkasané, blúzkovité, no pomocou záševkov sa bohatosť predného dielu zmierňuje. Obrys sukne je buď rovný, alebo podľa nového módneho poňatia od bokov nadol mierne rozšírený. Rozšírenie sa dosahuje rôznymi dielmi, vloženými záhybmi a inými detailami, ktoré sa prejavujú najmä pri pohybe a dodávajú nositeľkám šiat i švih.“ (Naša Móda, 1962, č.1, str.2)
Svadobná móda okamžite reflektovala uvedené línie a už v čísle 9 časopisu Naša Móda v tom istom roku, ponúka vydajachtivým mladým ženám fotografie modelov svadobných šiat, ktorých autorom bol Karol Kállay a ktoré pochádzali z dielní Vývojového strediska n.p. Makyta, Púchov.[5] K šatám si redakcia dovolila niekoľko odporúčaní, napríklad k výberu šiat radia: „Svadobné šaty nevolíme iba podľa ročného obdobia, ale aj podľa veku nevesty. Dospelá žena musí obzvlášť dbať na decentnosť zjavu do posledného detailu. Volíme nenápadné farby – sivú, béžovú, no najelegantnejšia je vždy kombinácia bielej s čiernou. Strih slávnostného oblečenia musí byť striedmy, odev nemá byť prezdobený. Namiesto tylovej ozdoby na hlavu volíme klobúčik jednoduchého tvaru, farebne zladený s kostýmkom alebo dvojdielnymi šatami.“(Naša Móda, 1962, č. 9, str. 6)
Zmena v línii sa udiala v priebehu necelých dvoch rokov. Ešte v roku 1960 boli preferované síce skracujúce sa šaty s dĺžkou mierne pod kolená, no rozhodne s kyprejšou línou sukne, s tzv. sudovou alebo sukňou so sudovým tvarom. Bol to doznievajúci trend konca 50. rokov, ktorý však nachádzal obľubu vo svadobnej móde ešte aj v polovic 60. rokov. O tom, že diktovaná línia svadobných šiat začiatku 60. rokov nebola rovná, svedčia opäť fotografie Karola Kállaya uverejnené v časopise Naša Móda v roku 1960, v čísle 8. Modely svadobných odevov, tak ako aj uverejnených odevov slávnostných, boli z dielne Vývojového a modelového strediska n.p. Makyta, Púchov.[6]
Napriek tomu, že trendy v móde sa v tomto desaťročí menili rýchlejšie ako v predošlej dekáde, treba povedať, že svadobná móda zostávala voči rýchlym zmenám imúnna a šla svojou ustálenou cestou. Preto sa popri avizovaných novinkách či už v línii alebo dĺžke šiat, stále stretávame so šatami dlhými a riasenými, alebo dokonca so šatami kostýmkovými.
Nevesty v 60. rokoch mohli pre svoj deň zvoliť šaty dlhé, do pol lýtok, po kolená, alebo ku koncu dekády aj ultra krátke. Línia šiat mohla byť voľná, šaty mohli byť púzdrové, princezového strihu alebo s bohato naberanou sukňou a so zvýrazneným pásom. Materiál bol taktiež rôzny. Čo sa týka celkovej úpravy, nevesty volili jednoduché, ale aj komplikované účesy. Vlasy sa vyčesávali do vysokých vrkočov, drdolov, ktoré boli dozdobené štrasovými čelenkami alebo jemnými korunkami z umelých voskových kvetov. Pokiaľ nevesta nemala dlhé vlasy, bohatosť dosahovala predovšetkým riaseným tylovým závojom alebo textilnými šitými ozdobami, ku ktorým boli prišité tylové krátke, ale aj polodlhé, či dlhé závoje. Ak sa nevesta rozhodla pre klobúčik, ako doplnok, bol plytký, malý, bez striešky a častokrát aj na ňom bol našitý krátky tylový závoj.
Topánky volili nevesty taktiež rôzne, od jemných bielych baleriniek, cez lodičky na vyššom podpätku až po sandále na klátikovej platforme, pokojne aj v inej, ako bielej farbe.
Outfit československej nevesty neraz dopĺňali biele rukavičky alebo malá nenápadná kabelka a brošňa. Make-upu sa nevenovala veľká pozornosť. Podľa prevládajúceho názoru mala byť nevesta predovšetkým upravená, učesaná, mohla použiť jemný rúž. Pokiaľ sa mladá žena nelíčila aj na bežný deň, o svadobnom líčení ani neuvažovala.
Šaty neviest v tomto období neboli len z domácej produkcie. Bývalo pomerne bežným javom, že si mladé ženy nechávali posielať šaty zo zharaničia. Ak sa tak stalo, šlo prevažne o šaty zo svadobných salónov v Nemecku, Kanade a USA, kde predstavovali už nemódne kúsky, poprípade salónne modely, o ktoré po sezóne už nebol veľký záujem. Naše nevesty si ich dotvárali podľa svojich potrieb a predstáv.
Šaty v zbierke
K dnešnému dňu má zbierka zaevidovaných presne 40 šiat z obdobia 60. rokov 20. storočia. Súbor šiat nepatrí k najpočetnejšiemu, rozhodne obsažnejší je súbor šiat z rokov 70.tych. Je tomu tak preto, lebo v 60. rokoch ešte stále doznieval trend šiat určených na viaceré príležitosti a trend prefarbovania. Veľa šiat z tejto dekády si majiteľky hneď po sobáši prešívali na šaty spoločenské alebo ich prefarbovali do tmavých odtieňov, aby ich vedeli „znosiť“ na rožličné spoločenské udalosti. Dôkazom sú šaty, ktoré sú zaevidované pod číslom 261 a ktoré sa do zbierky dostali rozšité na jednotlivé diely. Zámer ich majiteľky však zostal nejasný, nakoľko šaty zbierke venovala jej dcéra, ktorá k šatám nemala žiadne informácie. Podobne ako aj šaty evidované pod číslom 238, ktorých vrchnú čipkovú časť majiteľka prefarbila na čierno.
Výber opisovaných šiat je ukážkou pestrosti, odevnej plurality a pomerne veľkej adresnosti svadobnej odevnej tvorby v Československu.
[1] HLAVÁČKOVÁ Konstantina, 2000. Česká móda 1940 – 1970. Zrcadlo doby. U(p)M, Olympia, str. 42.
[2] Výstava sa konala 14.11.1966 v PKO. Sála bola preplnená divákmi a modelky predviedli vyše 200 odevov módneho salónu z Paríža. Následne, po skončení prehliadky, tlmočili módne časopisy tendencie v módnych siluetách, materiáloch, strihoch, odevných kombináciách na najbližšie obdobie.
[3] Štúdium na školách v meste nepredstavovalo nový jav, pretože napr. zo Štrby už v 30. a 40. rokoch, odchádzali predovšetkým mladí chlapci do Svitu, kde fungovala Baťova továreň Chemosvit a pri nej špeciálne školiace zariadenia. Chlapci, ktorí odchádzali do tejto školy, sa nazývali „Mladí muži“ a ich vonkajším znakom boli uniformy. Za účelom vzdelávania, odchádzali mládenci do Baťovej školy veľmi skoro, ako 13 – 14 roční, aby získali obsiahle vedomosti najmä z oblasti nástrojárstva, textilného a chemického priemyslu. Keďže to po skončení kurzu boli „naslovovzatí odborníci“, umiestňovali sa po doškolení v jednotlivých filiálkach podniku a domov sa už nastálo nevrátili. Niektorí sa zamestnávali v krajčírskych dielňach, ktoré sa po vojne dostali do správy Národného podniku VKUS. Tam pokračovali ako vedúci dielní, alebo ako krajčíri.
Dievčatá sa zasa mali možnosť učiť vo Svite za šičky a po skončení praktického výcviku automaticky dostávali prácu v Baťovom podniku. V ich prípade však nedošlo k odchodu za prácou do iných tovární. Pracovali len vo Svite a po skončení pracovnej zmeny, sa vracali domov.
[4] Odev dediny sa teda čoraz viac dostával na rovnakú úroveň odevu mesta. Zámerne nehovoríme o uniformnosti, pretože k nej nedošlo, hoci rovnaký odev mesta a dediny vyvoláva názor, že došlo k odevnej jednote. Nesmieme však pri analýze vzhľadu zabúdať na dôležitý jav, a tým je individualizácia a autonómnosť jedincov v otázkach vlastného výzoru, vďaka ktorej nemôže za nijakých okolností dôjsť k unifikácii, či uniformite odevov. Presnejšie je teda uvažovanie o jednotnej štýlovej úrovni a nie o zjednotenom vzhľade.
[5] Naša Móda, 1962, č. 11, ročník 7, str. 2 – 7.
[6] Naša Móda, 1960, č. 8, ročník 10. str. 8 – 11.
