Blog

O ľuďoch s ľuďmi: S majiteľkou jedinečnej zbierky svadobných šiat

40. roky

Začiatok obdobia 40. rokov 20. storočia bol pre krajiny Európy skutočne kritický. Rozpútaná svetová vojna zasiahla životy ľudí vo všetkých oblastiach. V snahe uchrániť si to najcennejšie, čo človek mal, a tým bol holý život, či existencia, ustúpili bežné starosti spoločnosti do úzadia. A medzi také rozhodne patrila aj móda, na ktorú odrazu nebol čas, ani priestor, hoci vyššia spoločenská vrstva naďalej túžila po kontakte s módnymi novinkami z Paríža, či Anglicka. A hoci Československo nepatrilo medzi krajiny, kde sa viedla otvorená vojna, bombardovanie a boje zažilo až v samotnom závere, vojnový nedostatok sa  dotkol aj jeho. Od nedostatku materiálu, cez nedostatok ľudkých zdrojov až po samotný nedostatok kupujúcich, medzi ktorými boli v medzivojnovej republike obyvatelia všetkých spoločenských tried, vrstiev, ale aj národností. Počet zákazníkov a zákazníčok sa zredukoval v prvom kroku o židovskú časť obyvateľstva, ktorá patrila medzi najzámožnejšiu a najelegantnejšiu. Množstvo salónov patriacich židom, hlavne na českej strane krajiny, zaniklo alebo sa začalo venovať prešívaniu. Na Slovensku zas zostali po židovských majstroch, a neskôr po nemeckých majstroch, opustené dielne a obchody.

Prešívanie sa vôbec stalo prioritou, pretože hlavným zdrojom materiálov na vojnové odevy sa stali staršie, obnosené šaty. Zasiahlo to všetky typy odevov, a aby ovateľstvo ľahšie prijalo skutočnosť, že prešívanie je vlastne novým módnym trendom, viedli sa o tom dlhé veřejné debaty, módne magazíny písali krátke správy, aké je to dôležité a poskytovali rady, ako sa dá prešívať, ako sa dá upravovať, opravovať a ako je možné starému prinávrátiť nový vzhľad.  Z núdze vytvorená cnosť sa stala predmetom propagandy a ako píše M. Burianová: „Nové rady, ako upraviť starý odev sa objavili na jar v roku 1943 dokonca aj vo filmovej Aktualite, ktorú premietali v biografech pred filmom. Snímka sa natáčala v salóne krajčíra Františka Strnada a volala sa Zo starého nové. V kine tak ženy mohli vidieť návod, ako ušiť dámsky kostým z pánskeho obleku, pričom sukňa bola ušitá z nohavíc. Bolo to možné len vďaka tomu, že nohavice pánskeho obleku boli veľmi široké.“[1]

Na Slovensku bola situácia o niečo jednoduchšia, a to vďaka tomu, že veľká časť obyvateľstva žila stále na vidieku, kde bol odev zhotovovaný v domácich podmienkach a v samoprodukcii materiálov.

Kým počas vojny dochádzalo k tvz. arizácii dielní, krátko po vojne sa začalo s odoberaním živností a poštátnení  súkromných prevádzok v každom odvetví priemyslu, ten odevný nevynímajúc. Na českej strane dochádzalo k prechodu súkromných dielní pod štát skôr, na Slovensku až od 50. rokov. Pri výskume svadobnej módy sme realizovali výskum aj v zaniknutej krajčírskej dielni v obci Hybe, z ktorej pochádza početná skupina svadobných šiat v zbierke datovaných od 50. rokov až do rokov 80. tych. Krajčírska dielňa patrila manželom Turčanovcom a fungovala nepretržite od roku 1948 až do roku 1987, kedy majster Ondrej Turčan zomrel. Počas svojho pôsobenia v obci prešla zo súkromného vlastníctva pod správu štátu, ktorý ju viedol ako prevádzku MNV. Z majstra a majiteľa dielne, ktorý získal výučný list už v roku 1946 sa stal zamestnanec neďalekého podniku Preglejka, zameraného na drevovýrobu. Jeho dcéra uviedla, že: „V roku 1959 bola otcovi odobratá živnosť, teda nemohol šiť, vzali mu aj vývesnú tabuľu s názvom Ondrej Turčan – dámsky a pánsky krajčír. Od roku 1960 začal robiť v Preglejke v Kráľovej Lehote ako robotník. V krajčírskom remesle však pokračoval po večeroch, ale už pod vtedajším Miestnym národným výborom Hybe, kde aj odvádzal 30 percent z tržieb. Šil až do svojej smrti v roku 1987.“

Osudy ďalších dielní boli podobné, buď prešli pod správu vzniknutých miestnych národných výborov alebo sa zaradili do siete dielní, ktoré riadil VKUS národný podnik. Považujeme za důležité upozorniť na tento prechod pod správu štátu, pretože vďaka nemu sa výrazne zmenila kvalita služieb, bohužiaľ, na istý čas k horšiemu.

Módna silueta 40. rokov 20. storočia

Silueta módneho odevu začiatku 40. rokov plynule nadviazala na štýl predošlého obdobia. V mestách na Slovensku nosili ženy ľahké kostýmy so štíhlym, zvýrazneným pásom, priliehavým kabátikom a so zvonovou alebo naberanou sukňou siahajúcou do polovice lýtok. Veľkej obľube sa tešili aj plášte či tzv. paletá rovného hladkého strihu. Čo sa týka šiat (letných alebo na bežné nosenie) tie si taktiež zachovali rovnakú siluetu, čiže mali širšie ramená, štíhly pás a zvonovú alebo riasenú sukňu. Napriek skutočnosti, že sa jednalo o vojnové roky, počas ktorých veľa mužov odišlo na front a doma zostali len ženy, ktoré museli zastávať aj mužskú prácu, nachádzame v niekoľkých módnych magazínech (najmä v českých) indície, že móda pre ženy sa „poženšťuje“, čiže zjemňuje, feminizuje, stáva sa nežnejšou. Vojnové roky sa teda paradoxne niesli v duchu príklonu k ženskosti a zjemnenia strohých línií. Prejavilo sa to predovšetkým v menej výrazných a tvrdých ramenách, jemnejšie zvýrazneným pásom, ktorý bol dovtedy zdôraznený tvrdým úzkym opaskom, mäkkšími vymodelovanými bokmi, namiesto úzkych strohých rukávov rukávy široké, bohato naberané  a taktiež aj zjemnenou farebnosťou- presadzovali sa pastelové tóny. Prsiam aj bokom je v duchu ženskosti  dopriata plnosť, bohatosť. Dĺžka bežných šiat zostávala mierne pod kolenami. Zdobenie odevov je nenáročné, triezve, o to viac rafinované. Dosahovalo sa nepríklad šikmo uloženými dielmi látky, lemami z odlišnej látky, aranžovaním látky do rôznych náberov, prešívaní, štepením švov a pod.

Spôsob odievania žien v mestách zostal rovnaký ako pred vojnou, stále sa dodržovala určitá etiketa. V rámci možností sa rozlišovali šaty na rozličné príležitosti, iné boli šaty na popoludnie do mesta a iné na večerné príležitosti. To všetko podčiarkovali vhodne zvolené doplnky, ako napríklad klobúky, rukavičky, či topánky a kabelky.

Odevná situácia sa menila aj na slovenskom vidieku, kde ešte do začiatku vojny nosila väčšina obyvateľstva odev tradičný, domácej produkcie alebo odev mierne sa prikláňajúci k mestskému odevu. Muži prijímali zmeny v odievaní skôr, ženský odev prebiehal pomalšou transformáciou a je u neho rozpoznateľná vrstvenosť módnych noviniek. Každopádne, po vojne sa aj odev vidieka viac-menej unifikoval, všeobecne sa prijali odevy módne a tradičný odev bol odložený. Dôvodov, ktoré k tomu viedli, bolo niekoľko, no najvýraznejším dôvodom bol praktický dopad na zmenu v spoločenskom postavení žien, ktoré sa zamestnávali v novovznikajúcich podnikoch, fabrikách, či jednotných roľníckych družstvách a na celoročnú produkciu domácich textílií im nezostal čas. Vidiecke ženy však nesiahali automaticky po módnych výstrelkoch, či novinkách, naopak, z ponúkanej odevnej produkcie si veľmi uvážlivo vyberali  to, čo pripomínalo ich predošlý odev, teda široké naberané sukne a k nim voľnejšie blúzky s dlhými, ale aj krátkymi rukávmi a ako vrchný odev volili pletené svetre a všeobecne pleteniny a vrchníky z vlny.

Pánske oblečenie mužov v mestách sa opieralo o predvojnové obleky. Nič výrazné sa v odevoch mužov neudialo. Denné obleky sa odporúčali ani nie svetlé, ani nie tmavé, ani z látky ťažkej, ani z látky ľahkej, mali sa prispôsobiť ročnému obdobiu a mali mužom zabezpečovať voľnosť pri pohybe. Denné nohavice k saku mohli mať inú farbu jako sako samotné, večerný oblek mal byť jednofarebný, pre najslávnostejšie príležitosti bol určený frak. Ku koncu dekády sa stále viac apelovalo na jednoduchosť a striedmosť aj v pánskom odievaní. Odporúčalo sa upúšťať od saka, páni mali na bežné dni nosiť len nohavice, voľnejšiu košeľu, nemuseli mať kravaty a ako vrchný odev mohli nosiť pletené vesty alebo svetre. V týchto pravidlách sa našli aj vidiecki muži, ktorí už pred vojnou nahrádzali súkenné a drilichové nohavice menšestrákmi alebo tzv. cúgovými nohavicami módneho strihu. Po vojne úplne odložili vyšívané košele, nahradili ich voľnými košeľami s okrúhlymi alebo špicatými goliermi zapínanými na gombíky a vrchnými zamatovými kabátmi šitými miestnymi krajčírmi podľa strihov, ktoré mali napodobňovať módne saká.

Koniec 40. rokov je poznačený aktívnymi centralizačnými snahami v oblasti módnej produkcie. Štát prebral záštitu nad celým, dovtedy skvele fungujúcim systémom módnej tvroby a textilnej výroby. Na zakrytie nedostatkov svojej činnosti a počiatočnej neschopnosti nadviazať na predošlú funkčnosť súkromných podnikov, vyvinuli vládni predstavitelia ideologický tlak, pokúšajúc sa ovplyvniť mienku spoločnosti pri nazeraní na odevný priemysel a aj na módu samotnú.

Svadobná móda

Akokoľvek bola hospodárska a spoločenská situácia v 40. rokoch náročná, nevesty sa snažili udržať predvojnovú gráciu a eleganciu. Opäť však musíme pri opise svadobného odevu prihliadať na odlišnosť vidieckeho a mestského prostredia. Mestské nevesty siahali po dlhých bielych alebo jemne tónovaných šatách. Nevesty na vidieku si neraz vyberali pre svoj deň „lepšie šaty“, čiže odev, ktorý neskôr vedeli vynosiť aj na iné príležitosti. Ten bol častokrát v tmavých farbách- čierny, tmavomodrý, hnedý, zelený a pod.

Počet svadobných šiat v zbierke zo 40. rokov je značne nízky, no skutočnosť, že sa vôbec zachovali svadobné šaty z tohoto obdobia, je doslova zázrakom. Prihliadajúc k tomu, že  sú to dokonca šaty vo vynikajúcej kondícii, môžeme ich počet v zbierke, hoc aj nízky, považovať za raritný. Vzhľadom k tomu, že je ich málo, dovolíme si ich podrobnejšie opísať všetky a pokúsime sa na nich demonštrovať prienik svetových módnych trendov. Dôvody, pre ktoré dnes nachádzame medzi majiteľmi také malé množstvo šiat z tohoto obdobia, sú praktické- ženy po svadbe svoje šaty upravovali, prefarbovali, poprípade ich dokonca ani nemali biele a dlhé. Boli to skôr slávnostnejšie tmavé šaty, ktoré po svadbe vedela nevesta využiť aj na inú príležitosť.

Počet šiat v zbierke, o ktorých vieme s úplnou istotou povedať, že boli ušité v dekáde 40. rokov, je  štyri. Ďalších štvoro šiat, ktoré zbierka archivuje ako šaty zo 40.rokov, nemalo svojho pôvodného majiteľa, ktorý by s istotou potvrdil ich vek, no na základe charakteristických znakov existuje hypotéza, že pochádzajú z tejto dekády.

Skôr, ako prejdeme k podrobnému opisu samotných šiat, spomenieme ešte významnú svadbu, ktorá ovplyvnila vzhľad neviest na nasledujúce obdobie.

V roku 1947 sa vydávala anglická kráľovná Alžbeta II. A za manžela si brala princa Filipa. Návrhom jej svadobných šiat bol poverený dvorný návrhár a krajčír Norman Hartnel, ktorý navrhlo aj šaty družičkám. Šaty kráľovnej boli ušité z kombinácie hodvábu a tylu, zadný diel šiat bol jemne predĺžený, no tylový závoj, ktorý mala kráľovná na hlave, mal až 5 metrov. Šaty a závoj boli ručne vyšívané vzormi pomarančových kvetov, hviezdic a tudorovskými ružami. V knihe Slavné nevěsty sa uvádza, že Hartnel sa nechal inšpirovať Boticelliho obrazom Primavera.[2]Na šatách pracovalo takmer dva mesiace viac ako 300 žien (krajčírok a vyšívačiek). Kráľovská svadba sa však konala v časoch, keď Veľká Británia bojovala s ekonomickou krízou a snažila sa spamätať  z následkov druhej svetovej vojny. „Alžbeta II. si od momentu, kedy ju princ Philip v roku 1946 požiadal o ruku, šetrila svoje prídelové lístky, aby mala dosť na svoje vysnívané svadobné šaty. Pri zásnubách dostala do daru 200 lístkov a zvyšné si sporila.“[3] 

Napriek nákladnosti môžeme z dnešného pohľadu zhodnotiť, že šaty boli biele a jednoduché. Nádych luxusu im dodávali našité perličky a krištáliky, predĺžený zadný diel a kameňmi vykladaná korunka s 5 metrovým dlhým tylovým závojom vyšívaným ručne. Kráľovná svojou róbou mierne narušila dovtedajší trend splývavých rovných svadobných šiat. Jej šaty boli totiž od pása nadol rozšírené strihanými a zošívanými dielmi. Pás bol na svojom mieste, ale bol zvýraznený hrubším dielom prechádzajúcim až na boky, čím sa línia pásu zjemnila. Vrchný diel šiat mal hlbší výstrih veľmi rafinovane obšitý kvetinovým vzorom vyskladaným z perličiek. Výstrih decntne odhaľoval okolie krku, ktoré kráľovná opäť prekryla dvomi radmi perál. Rukávy šiat boli dlhé, na konci jemne strihané do špica a opäť obšité korálikmi. Kytica kráľovnej bola z orchideí.

Nevesty celej Európy vzhliadali k týmto šatám a hlavne k dlhému vlečkovému závoju, ktorý sa čoskoro preniesol do svadobnej výbavy aj československých neviest. Na tomto mieste ešte poznamenáme, že pred krátkym časom obletela Slovensko správa, že závoj kráľovnej Alžbety II. Upaličkovali slovenské ženy v Hodruši-Hámroch. Táto informácia však bola nepravdivá, dnes s presnosťou vieme, že tak ako šaty, aj závoj pochádzal z dielne dvorných vyšívačiek z Londýna.

Šaty z roku 1943

Tieto šaty sa do zbierky dostali v roku 2019 a poslala ich vnučka pôvodnej majiteľky, ktorou bola pani Biskupičová, rod. Pajdlhauserová z Karlovej Vsi. Šaty  rodina opatrovala ako spomienku a ukážku zručnosti mladej nevesty. Tá totiž bola krajčírkou a šaty si sama nielen navrhla, ale aj ušila a vyšila. Látka na šaty – žoržet bola jemná, splývavá, bielej farby a strihovo šaty neboli zložité. Vrchný diel šiat bol voľnejšieho košeľového strihu, v oblasti pásu ukončený šikmo strihanými cípmi. Výstrih okolo krku bol malý, tesne obopínal krk a šaty sa zapínali vzadu, na rad obaľovaných gombíkov našitých po celom chrbte. Rukávy šiat boli dlhé, voľné, vtiahnuté do úzkej manžety a pri mieste našitia boli jemne nazberané a vytvárali objem. Sukňová časť je zošitá zo šikmo strihaných dielov a vzadu je predĺžená do oblúkovej vlečky. Vzhľadom k tomu, že látka šiat nebola vzorovaná, poskytla priestor pre ďalšie dotvorenie a zdobenie. Tak na prednom diely, podobne ako aj na predĺženej vlečkovej časti, vznikol vzor s našívaných sklenených a porcelánových korálok v bielej, sivej a čiernej farbe.

Šaty z roku 1947 – šaty ušité z padáku

Do zbierky sa vzácnou náhodou dostali aj šaty ušité z padáku. Krátko po vojne, resp. už aj počas vojny, keď krajiny čelili nedostatku textilného materiálu, stretávame sa s prípadmi, že pre ušitie slávnostných šiat, či dokonca šiat svadobných, bol použitý hodváb zo zhodených  padákov. Články na internete o padákových šatách hovoria, potvrdzujú ich existenciu, no lokalizujú ich do prostredia Ameriky, Maďarska, len v jednom prípade sa dočítame o svadobných šatách zo zhodeného padáka s potravinovým balíčkom, z ktorého si nevesta nechala po vojne ušiť svadobné šaty a bola zo Slovenska.[4]

O to vzácnejšie vnímame prítomnosť padákových šiat v zbierke. Šaty poslala v roku 2019 dcéra majiteľky, ktorá k nim napísala len toľko, že hoci rodičia nežijú a nemôžu sami potvrdiť pôvod látky, z ich rozprávania si pamätá, že padák priniesol domov z forntu otec a daroval ho budúcej manželke. Tá ho spolu so svojou mamou vyčistila a navrhla si z neho šaty. Údajne to bolo komplikované, pretože padák bol na niekoľkých miestach poškodený a nedal sa použiť na celistvý diel šiat. Museli teda premýšľať, ako využiť každý milimeter. Šaty preto ušili z množstva nastrihaných dielov, ktoré zošili do sukňovej časti. Tá vďaka tomu získala na objeme, od hora nadol sa rozširovala. Vrchný diel bol veľmi jednoduchý, voľný, doaranžovaný žabkovaním na pleciach, s jemným rozstrihom zakončeným oblúkovitým stojačikovým golierom. Rukávy boli dlhé, širšie, nad zápästím vtiahnuté do úzkej manžety, v hornej časti jemne naberané. Pás nevesty bol zvýraznený širším opaskom s nariasenej padákoviny. Keďže šaty boli priesvitné, mala nevesta oblečenú jednoduchú spodnicu na ramienka bez rukávov. Celý vzhľad dotvorila dlhším tylovým závojom s čelenkou, zelenými vetvičkami asparátusu našitými priamona šaty a kyticou z bielych kálií.

Šaty z roku 1948

Tieto šaty venovali do zbierky v roku 2019 sestry z obce Smrečany, okres Liptovský Mikuláš, ktoré ich našli na povale rodinného domu. Šaty patrili ich matke a vedeli k nim povedať toľko, že látku jej na ne poslali príbuzní z Ameriky. Jednalo sa o vyšívaný hodváb v maslovej farbe. Samotné šaty ušila miestna krajčírka a zvolila pre nevestu z Liptova splývavý strih šiat, ktorý ozvláštnila jemným riasnením v oblasti výstrihu a zaujímavo ukončeným vrchným dielom do tvaru vlnoviek presahujúcich od pása smerom k bokom. Vďaka tomu nebol pás nevesty ostro zvýraznený, ale zjemnený v duchu trendu feminizácie ženskej módy. Rukávy boli dlhé, rovné, zakončené špicatým zošikmením tesne obopínajúcim zapästie. Sukňa bola strihaná z viacerých dielov, smerom od pása sa rozširovala. Výstrih okolo krku bol do tvaru písmena V. Podľa dobovej fotografie je vidieť, že nevesta bola dozdobená zelenými vetvičkami krušpánu našitými do tvaru koliesok priamo  na sukňovú časť šiat a rovnými vetvičkami na hrudníku a na dlhej vlečke tylového závoja. Závoj sa k šatám zachoval tiež, avšak jeho stav bol zlý, pri čistení sa rozpadol. Nevesta držala kyticu z bielej laliovky a asparátusu. Na fotografii je aj mladý zať. Súdime, že je oblečený v bielej košeli, s bielou kravatou a oblekom, ktorý sa skladal zo saka siahajúceho až do oblasti bokov zapnutého (zrejme) na dva gombíky a rovných nohavíc v rovnakej farbe. Na klopni saka vidíme pierko, v bočnom vrecku jemnú bielu vreckovku a v rukách drží mladý muž biele pánske rukavičky.

Šaty z roku 1948, venované p. Oľgou Belešovou

V roku 2022 venovala do zbierky svoje svadobné šaty slovenská herečka a moderátorka, pani Olinka Belešová. Vydávala sa v nich síce v roku 2002, no samotné šaty majú omnoho staršiu históriu. Pôvodne boli ušité v roku 1948, v roku 1951 prešli prvou úpravou a v roku 2002 druhou a poslednou úpravou. Úpravami sa zasiahlo hlavne do ich dĺžky, v roku 1951 z nich bola odstrihnutá vlečka, šaty boli zarovnané do jednotnej dĺžky. Posledná úprava im zmenila golier, z jemného oválneho golierika sa stal mierny stojačik a doplnili sa výraznejšou strihanou spodnicou zo sýtomaslového saténu a páskou v klinovom tvare.

Podľa slov majiteľky šiat bola na šaty použíta holandská čipka v jemne vanilkovej farbe. Budúca nevesta z roku 1948 si látku kúpila v trnavskom obchode MAMA, čo bola špecializovaná predajňa pre nevesty, ktorú vlastnil jej otec. Vďaka tomu, že nevestiny rodičia boli majiteľmi obchodu, dokázali svojej dcére odkladať do výbavy tie najkrajšie látky a materiály, ktoré rodina uchováva doposiaľ.

Druhá nevesta, vydávajúca sa v týchto šatách, si šaty požičala, odstrihla vlečku a šaty dozdobila vetvičkami krušpánu.  Pod poslednou úpravou z roku 2002 je podpísaná  výtvarníčka Simona Vachálková, ktorá šaty jemne zúžila, okrúhly golierik pretvorila na stojáčik, vytvorila im novú spodničku a zo zvyškov látky z odstrihnutej vlečky ušila taštičku, aj opasok.

Šiat, o ktorých neexistuje dôkaz o ich veku, no vďaka strihu, materiálu a približnému veku majiteľky súdime, že pochádzajú z obdobia 40. rokov, je v zbierke taktiež niekoľko, konktérne môžeme hovoriť o štyroch šatách. V krátkosti opíše dvoje z nich. Tie prvé zbierka získala kúpou v starožitníctve na pešej zóne v Nitre.  Druhé do zbierky poslala pani a podarilo sa jej zistiť len toľko, že štay patrili jej tete a majú minimálne 73 rokov. Strihom skutočne sedia na obdobie konca 40. a začiatku 50. rokov. Vzhľadom ku skutočnosti, že boli poslané zo zahraničia, môže sa pokojne jednať aj o šaty staršie, povojnové, kedy podobné strihy šiat prevládali v USA. Na šaty bol použitý krémový a veľmi kvalitný hrubý satén, v okolí hrdla je všitý jemný tyl. Zvlnený pás látky naaranžovaný na hrudníku oddeľuje tyl od saténu a vytvára pôsobivú dekoráciu. Nariasený tyl v radoch je našitý aj na sukňovej časti. Bohužiaľ, k šatám sa nezachovala dobová fotografia nevesty, nevieme teda skonštatovať, čím bol dotvorený jej vzhľad.

---

[1] BURIANOVÁ, Miroslava. 2015. Móda v ulicích protektorátu. Praha: GRADA, 2015. s. 43

[2] BALDRIGE, Letitia. 2001. Slavné nevěsty. Bratislava: Alias Press, 2001. s. 79

[3] https://www.topky.sk/cl/100314/2378153/Kralovska-svadba-v-tazkych-casoch–Na-saty-si-Alzbeta-II—-96–musela-rok-setrit-

[4] Práv v týchto dňoch vysiela TV Markíza časti seriálu Dunaj, v ktorých v dielni obchodného domu šijú večerné šaty z padáku. Je to istým potvrdením skutočnosti, že takéto odevy neboli výnimočné, ľudia skutočne veľmi efektívne využívali akýkoľvek materiál, ktorý mali k dispozícii.

90. roky v svadobnej móde namiesto doslovu

Výpravu za históriou svadobnej módy Československa ukončíme v 90. rokoch 20. storočia. Netvrdíme, že sa v tomto období skončila produkcia svadobných šiat, naopak, kadencia premien nabrala na obrátkach. No zberateľský koncept je ohraničený práve týmto desaťročím, je posledným obdobím, z ktorého pochádzajú šaty v zbierke.

V 90. rokoch dochádza k veľkej zmene. Uzatvára sa dlhé storočie adresnej, osobnej produkcie svadobných odevov a prichádza obdobia požičiavania a kupovania hotových, pásovo šitých rób a oblekov. Nechať si ušiť vlastné svadobné šaty sa už v úvode 90. rokov vnímalo ako staromódne, vyžadujúce si zbytočne dlhý čas a energiu. Okrem toho, pre budúce nevesty sa stala veľkým lákadlom práve možnosť vyskúšania si viacerých šiat, cesta hľadania toho, čo sa im páči a čo im vyhovuje najviac. Z požičiavania a z nákupu svadobných šiat sa stávala doslova potrebná, až dobrodružná cesta, o ktorú boli nevesty minulých desaťročí ochudobnené.

Veľkou výhodou požičaných šiat bola možnosť vrátenia. Šaty na jeden nemuseli po svadbe nevyužité zostať v skrini, pretože ich strih, ich rozmernosť neponúkal priestor na prešitie a ďalšie využitie.

Šaty po svadbe nevesty hneď vrátili do požičovne alebo, pokiaľ si ich zakúpili v obchode, predali ich  ďalšej záujemkyni.

Ako je cítiť zo slov informátoriek, radikálne sa zmenil ich vzťah k šatám. Mali veľký záujem o to, aby boli šaty módne, aby im sedeli, aby sa im páčili, ale nič viac. Pocit toho, že šaty sú ich súčasťou, že sú ich osobným symbolom veľkého dňa, ten vďaka neosobnému nadobudnutiu šiat celkom zmizol. Pokiaľ by sme sa na túto skutočnosť pozreli cez samotnú zbierku a zbierkové predmety, museli by sme konštatovať, že od neviest z 90. rokov prišli do zbierky iba šaty a doplnky a úplne sa vytratili príbehy, čiže akési osobné výpovede majiteliek.

Šaty boli vo veľkej miere privážané zo zahraničia a Slovenské nevesty sa vďaka tomu už v ničom neodlišovali od tých vo veľkom svete. Ich vkus podporovalo aj množstvo zahraničných módnych časopisov a žurnálov, dokonca aj samostatných publikácií, ktoré sa venovali svadobnej móde a doplnkom. Novinkou konca 90. rokov boli vzniknuté svadobné agentúry, ktoré sa rozšírili aj na našom území. Tie sa starali o svadobné prípravy od začiatku až po samotný koniec.

V úvode 90. rokov nadviazala svadobná móda plynulo na koniec predošlej odevnej dekády, v ktorej sme zaznamenali prvotne sa objavujúcu tendenciu rozmernosti, presýtenosti a prekombinovanosti materiálov. Všetko v duchu romantického štýlu šíriaceho sa od začiatku 80. rokov z Anglicka, od čias svadby princeznej Diany a princa Charlessa. Väčšina šiat v zbierke pochádzajúcich z tohto obdobia má našité továrenské štítky, čo nám sprostredkúva dve základné skutočnosti: šaty boli šité továrensky, pásovo a šaty boli ušité v zahraničí (Maďarsko, Rakúsko, Poľsko a i. ). Otvorenosť a uvoľnenosť 90. rokov sa preniesli aj do odvážnejšieho strihu svadobných šiat, ktoré začali mať odhalené chrbty vďaka veľkým výstrihom alebo odhalené ramená, či hlboké výstrihy na prednom diely šiat. Častokrát boli teloodhaľujúce výkroje rafinovane prekryté len pásmi navlečených gorálok a perličiek. Symbol šiat 90. rokov sa bezpochyby stala mašľa, a to mašľa saténová, veľká, umiestnená na zadnom diely šiat alebo na hrudníku, poprípade viacero mašlí menších aplikovaných na objebných rukávoch, po okrajoch šiat, na bokoch, jednoducho všade, kde sa to hodilo, alebo aj nehodilo.

Aby sa nevesty vyhli nepohodlným spodniciam, ktoré zabezpečovali šatám objem, šili sa šaty viacvrstvové, čo znamená, že na sukňový diel sa použili vrstvy saténu a tylu, bohato riasneného, častokrát vyškrobeného a naohýbaného do vlnoviek.

Dĺžka šiat sa nemenila, preferovali sa šaty dlhé, bez vlečky, či predĺženia. Farba šiat bola biela, maslová, v odtieni šampanského, no ku koncu 90. rokov sledujeme trend farebnosti, nevesty začali siahať po šatách čiernych alebo aj červených.

Závoje neviest 90. rokov boli taktiež krátke a zatiaľ stále s korunkami alebo čelenkami. Až na prelome storočí sledujeme, že nevesty presedlali na závoje dlhé, bez koruniek, upevnené vo vlasoch. O to viac začali dbať na svoj účes a make-up.

K pánskym oblekom len krátky postreh. Pokým začiatkom 90. rokov mali páni svadobné saká so širokými ramenami zapnuté maximálne na jeden gombík, koncom 90. rokov sa šírka ramien stráca. Podobne ako aj úzke kravaty začiatku 90. rokov sa plynutím času rozširujú, dokonca v úvode nového storočia dosahujú extrémnych šírok, pôsobia skôr ako mašle.

Hoci svadobná móda neudržala viac ako storočnú adresnosť a osobnosť, rozhodne si zachovala pompéznosť, luxus, nákladnosť, okázalosť a do istej miery aj výstrednosť.

80. roky a svadobná móda

Móda rokov 80.tych bola odvážna a pre mnohých súčasníkov do istej miery nevkusná. Tá svetová sa spájala s rôznymi odevnými novinkami, akými boli napríklad neónové farby, široké ramená vypchaté vypchávkami, teplákové súpravy s teniskami, šušťákové súpravy, džínsové bundy, kabáty, sukne a nohavice, flitre, štucne, návleky používané pôvodne tanečníkmi na zahriatie svalov, pletené svetre a metalické látky a kostým nielen pre pánov. Vymenovávať by sa dalo rozhodne dlho, no nie všetko z vymenovaného došlo aj za hranice Československa, resp. nie v takom čase, v akom to bolo rozšírené v krajinách západného sveta.

Vo všobecnosti sa v 80. rokoch stále snažila o odevnú tvorbu inštitúcia s názvom Ústav odevnej a bytovej kultúry, ktorá vytvárala kolekcie v súlade so svetovou módou, ale zároveň odpovedajúcou našim spoločenským podmienkam.  Nedostatok módneho tovaru v obchodoch sa stal problémom výrobnej sféry, ktorá nebola schopná pružne reagovať na požadavky zákazníka a za ďalšie, vďaka obemedzeným plánom nestíhala produkovať požadované množstvá tovaru. Bolo tomu tak preto, lebo požiadavky československých spotrebyteľov už neboli nikým a ničím cenzurované a to, o čo mali záujem, naplno ovplyvňovalo vtedajšie módne časopisy, ktorých bolo v 80. rokoch podstatne viac modelov ako v predošlom období. Na slovenskej strane to bol popredný časopis Móda, ďalej Eva, Dorka, Slovenka, na českej strane to bol časopis Žena a móda. Pravidelne informovali o módnych trendoch vychádzajúcich zo slávnych modelových domov v Paríži, Londýne, Miláne.

V odevoch sa stierali hranice, presadzovala sa požiadavka uvoľneného, ležerneho vzhľadu a zároveň akejsi elegancie. Nohavice sa čoraz viac predierali do ženského šatníka a boli skutočne rozmanité.  Sledujeme tri základné línie ženského odevu: líniu A, líniu obráteného Y a líniu X. Od druhej polovice 80. rokov sa široké ramená objavili aj v Československu. V dennej móde začali prvé miesta valcovať džínsy a džínsové odevy, no na týchto miestach sa džínsovému fenoménu nebudeme venovať, keďže by si zaslúžil samostatnú kapitolu.

Samostatnú kategóriu tvoril spoločenský odev. V 80. rokoch postupne začínalo platiť, že  rovnaké šaty si mohla žena obliekať do zamestnania ako aj na slávnostnú príležtosť. Pre tie dámy, ktoré napriek tomuto trendu potrebovali pocit noblesy, naďalej platilo, že si na spoločenské príležitosti mohli zvoliť dlhé toalety z luxusnejších materiálov. Strihy však aj pri týchto róbach nadväzovali na potrebu ležérnej elegancie a uvoľnenosti. Zaujímavosťou je, že žena mohla do spoločnosti vyraziť aj v nohavicovom alebo sukňovom kostýme.

Svadobné šaty 80. rokov

Svadobný odev prešiel určitými vývinovými tendenciami aj v tejto dekáde, nedá sa preto univerzálne povedať „toto sú šaty rokov 80.tych“. Platí však stále skutočnosť, že svadobné šaty neviest sú adresné, čiže šité a pripravené na mieru a podľa predstáv svojej majiteľky-nevesty. V tomto období bola produkcia svadobných šiat stále v rukách krajčirskych dielní alebo lokálnych krajčírov, ktorí však mali lepšiu a pestrejšiu ponuku zahraničných svadobných model práve vďaka častejšie dostupným zahraničním strihovým časopisom a magazínom, akými boli Burda, Pramo, Neue Mode a ďalšie.  Svoje vysnívané šaty si nevesty často našli aj v našich časopisoch. Bývalo bežnou praxou, že budúca nevesta si vystrihla obrázok šiat, s ktorým zašla ku krajčírke a vtedy skutočne záležalo už len na krajčírskej zručnosti a znalosti tvorby strihov.

Nevesty v 80. rokoch si mohli vyberať medzi rôznymi štýlmi. Mohli mať šaty dlhé, splývavé, biele alebo šaty jednoduché, skôr pripomínajúce bežné denné šaty v rozličných farbách. Mohli pokojne siahnúť po kostýme- sukňovom aj nohavicovom, a ku koncu dekády si mohli vybrať aj spomedzi romantických strihov s naberanými sukňami, rukávmi a pod.

Vo svete sa dekáda 80. rokov spustila práve spomínaným romantickým strihom. Začiatkom 80. rokov, presnejšie v roku 1981 sa vydávala princezná Diana. Na jej svadobný deň jej boli pripravené šaty, ktoré na celú dekádu vzali dych budúcim nevestám a ktoré vychádzali práve z romantickej módnej vlny. Vyznačovali sa nesmiernou bohatosťou, veľkou spotrebou materiálu, mašľami, volánmi, bohatou naberanou sukňou, ale aj rukávmi. Samotná Diana v nich pôsobila mierne stratene, najmä 7 metrov dlhá vlečka bola prinajmenšom nepraktická, no romantický vzhľad zaručovala. Štýl týchto šiat neprenikol do nášho československého priestoru hneď, nechal na seba čakať ešte minimálne 5 rokov. Každopádne, svadbu kráľovského páru sledoval celý svet a celý svet híkal nad šatami.

Československé nevesty zostávali v odeve v úvode 80. rokov triezvo na zemi. Charakteristickým znakom šiat úvodu desaťročia bola rovná splývavá silueta s pásom na svojom mieste, s ramenami v reálnej veľkosti, dlhými rukávmi, zahalenými plecami a rovnou poprípade mierne sa rozširujúcou sukňovou časťou. Materiály využívané pre svadobné šaty boli satén, taft, čipka, tyl, silón, začala sa využívať aj paličkovaná čipka našívaná alebo vkladaná napríklad do oblasti výstrihu.

Kým vo svete sa prúd „tortových šiat“ naplno rozbehol, naše nevesty zostali striedmejšie minimálne do rokov 1986-87, kedy po prvýkrát aj v našich končinách objavuje potreba „nafúknuť“ vzhľad šiat pomocou volánov, mašlí alebo vystužených spodníc. Dovtedajšia striedmosť bola zabezpečená aj tým, že v obchodoch nebolo dostatok materiálu alebo tým, že nie všetky krajčírky mali možnosť a schopnosť pracovať  so strihmi zahraničných časopisov. V tomto momente sa stotožňujeme s Veronikou Kostkovou, ktorá na svojom blogu, venovanom svadbe a svadobným premenám, konštatuje, že: „S odstupom času vieme posúdiť, že to bolo šťastie v nešťastí a nedostatok bol v tomto prípade určite skôr výhodou.“ [1] Skutočne, podľa slov viacerých informátoriek, boli pre ne šaty z prvej polovice 80. rokov vďaka jednoduchosti krajšie, estetickejšie a oku ľúbivejšie. Samozrejme, subjektívne estetické normy súčasníčok nepovažujeme za smerodatné, pretože v opozícii k nim stoja informátorky a majiteľky šiat vydávajúce sa práve v druhej polovici dekády, ktoré oceňujú práve spomínanú  bohatosť a „prečačkanosť“ šiat vnímajúc to ako prejav potrebného luxusu a špecifickosti tak potrebnej pre nevestu v jej svadobný deň.

Ako teda vyzerali svadobné šaty neviest približne od druhej  polovice 80. rokov? Rozhodne začali naberať na objeme. Spočiatku nevesty nepoznali ten správny spôsob, ktorým sa dala bohatosť šiat dosiahnúť a pre vtedajšie krajčírstva to bola výzva. Dôkazy, že sa o to pokúšali rozmanitými spôsobmi, nachádzame aj medzi predmetmi v zbierke. Pomerne raritným spôsobom bol systém spodníc, na ktoré sa obliekali šaty. Spodnice boli buď šatové alebo sukňové, vždy od pása smerom k spodnému okraju rozšírené vďaka strihu dielov, z ktorých boli ušité. Spodný okraj spodničiek mal buď našitý tunel, do ktorého si majiteľka šiat vtiahla hrubší drôt alebo tam bola našitá umelohmotná sieťovina naohýbaná do skladov a zámykov. Vďaka svojej trdosti dokázala naohýbaná sieťka udržať rozšírený tvar šiat.

Ďalším charakteristickým znakom svadobných šiat konca 80. rokov bolo to, že sa na jedny šaty použili viaceré druhy látok, jednoducho- jedny šaty boli kombináciou saténu, čipkoviny, tylu, silónu, mašlí, korálok našitých aj visiacich, flitrov, kamienkov a pod. Bola to zmes galantérneho tovaru na jednom produkte, a to všetko za jediným účelom- vyzerať honosne, vyzerať ako Diana, cítiť sa nevšedne, a podľa slov informátoriek, cítiť sa ako princezná.

Okrem šiat siahali nevesty aj po sukňových kostýmoch, ktorých vrchné sako malo široké ramená dosiahnuté vypchávkami.[2]

Vzhľad nevesty bol doplnený závojom, ktorý bol v tomto období už krátky, nepresahoval dĺžku šiat, končil maximálne v oblasti pásu. Do obľuby sa dostávali tzv. lodičky, plytké klobúčiky alebo do hrota vytvarované čelenky s krátkymi tylovými závojmi. Bežnými bývali aj živé kvety vo vlasoch.

Spomedzi ďalších doplnkov vyberáme topánky, ktoré boli dolaďované podľa farby šiat, teda vo väčšine prípadov boli biele, na podpätku. Pre topánky neboli stanovené žiadne obmedzenia, mohli byť s otvorenou aj uzavretou špicou, lodičky, aj sandále. Tu skutočne záležalo na osobných preferenciách nevesty. Vyhľadávané boli topánky z produkcie domácích podnikov, ako boli napríklad n.p. Svit, Závody 29. augusta Partizánske, VZOR Nitra a i.

Stretávame sa však so skutočnosťou, že topánky boli nové, kupované pre svadobnú príležitosť a krátko po svadbe si ich nevesty dávali v obuvníckych podnikoch upraviť prestriekaním do iného odtieňa, aby ich mohli využívať na iné príležitosti alebo na bežné nosenie.

Úprava neviest bola nenáročná, len pomaly sa do módy dostával trend špeciálneho svadoného líčenia alebo svadobných účesov. Všeobecne bol rozšírený názor, že stačí, ak sa žena stará o svoju pleť a tvár a líčenie je pre ňu nepotrebné.  Ak sa nevesta v svoj veľký deň predsalen nalíčila, bolo to pomerne jemné a decentné líčenie s využitím nie príliš výrazných farebných odtieňov. K účesom napíšeme len toľko, že ženy si vlasy často aj pod závojom nechávali rozpustené, jemne zvlnené a tvar účesu zafixovali tužiacim sprejom.- lakom na vlasy.

Farebným doplnkom všetkých neviest bývala kytica. Najčastejšie sa objavujúcimi kvetmi boli biele, červené a ružové ruže, karafiáty a gerbery, doplnené zelenými větvičkami asparágusu.

Pánske svadobné obleky sa ničím neodlišvali od bežných slávnostných oblekov. Pre potreby svadby bývali dozdobené pierkom. Páni mávali vo svadobný deň bielu košeľu (novú), kravatu alebo motýlika ladiaceho k svadobnej výzdobe a nové topánky ladiace farbou k obleku. Ešte v 80. rokoch bývalo bežné, že páni mali aj svoje svadobné rukavičky, ale podobne, ako páni v 70. rokoch, ani páni v 80. rokoch si ich neobliekali, mali ich len ako doplnok, najmä počas ateliérového fotenia.

K záveru tejto kapitoly vyzdvihneme ešte jednu spoločnú charakteristiku svadobnej módy 80. rokov, ktorú sme uviedli už v úvode kapitoly. Šaty neviest v 80. rokoch boli stále adresné, to znamená, že boli šité pre konkrétnu nevestu. Až do konca tohoto obdobia neexistovali požičovne, či obchody, ktoré by ponúkali už hotové svadobné odevy. Prvé takéto obchody sa objavujú ku koncu 80. rokov a nachádzali sa za hranica, v blízkých maďarských, poľských, či ukrajinských mestách. Rozkvet svadobných požičovní a obchodov zaznamenáváme až v 90. rokoch 20. storočia.

---

[1] https://www.veronikakostkova.com/ako-sa-menili-svadobne-saty-v-priebehu-20-storocia/ (26.5.2024)

[2] Ramenné vypchávky boli charakteristickým prvkom odevov 80. rokov 20. storočia

70. roky a móda-nemóda

Móda rokov 70. tych všeobecne je zaujímavým príkladom a dôkazom neurčitosti. Vynikajúco nám ukazuje, aké ťažké môže byť jednoznačné spojenie módy a desaťročia. V prvej polovici 70. rokov totiž odev charakterituje doznievanie Woodstoku a odevných tendencií s tým spojených. Nadväzuje na ideál slobody, rovnosti a antikapitalizmu z konca 60. rokov a druhú polovicu desaťročia zasa vykazuje značný príklon toho, čo sa všeobecne považuje za osemdesiate roky a čo je spájané s ideálmi násilia a gresivity punkového hnutia. V pozadí týchto  dvoch prúdov sa v Československu črtá ešte tretí prúd, a to prúd konzervatívny, ktorý Československu vyhovoval najviac, hoci- reagoval určitým spôsobom na ostatné dva.

Pomerne naliehavo a odhodlane sa k slovu prihlásila mladá generácia, ktorá siahala po odevoch vzhľadovo v rozpore s módou oficiálnou, vychádzajúcou z tradičného systému predpísanej módnej línie. Mladá generácia sa k slovu neprihlásila po prvýkrát, ale po prvýkrát s veľkou normotvornou silou, až sa začalo v súvislosti s tým hovoriť o tzv. „antimóde“.  Odev sa vďaka tejto generácii začal vnímať ako pomerne silný komunikant. O komunikácii sa do 60. rokov uvažovalo len ako o verbálnom systéme odovzdávania informácií. Začiatkom 70. rokov sa význam komunikácie rozšíril aj o neverbálnu oblasť, telo, pohyby, gestá a hlavne odev začali byť vnímané ako výrazný prostriedok komunikácie, prostredníctvom ktorých človek vedel zdieľať svoje názory, postoje, myšlienky, a to aj bez toho, aby prehovoril.

Nebudeme na týchto miestach hovoriť podrobne o svetovej móde, pretože práve v rokoch 70.tych sa doslova vyrojilo množstvo módnych tvorcov, ktorí si svoje postavenie udržali až do nasledujúcich desaťročí a opísať ich činnost by bolo komplikované pre potreby nášho výskumu. Móda a jej premeny naberala na rýchlosti, hoci v niektorých bodoch bola predsalen univerzálna a držala sa rovnakých pravidel bez ohľadu na hranice štátu, v ktorej módna tendencia vznikla.

V Československu bolo rozšírených niekoľko ženských módnych línií. „Módnych šiat určených na deň bolo niekoľko typov: tunikový typ väčšinou v červenej alebo modrej farbe doplnený bielymi goliermi a manžetami, košľový a typ šiat so širokou naberanou sukňou. Šaty mini- tie sa nosili stále, hoci postupne boli vytlačené šatami s dĺžkou midi a maxi. Dôležitým doplnkom sa stali široké pásky s ozdobnou sponou. Jedným z najmódnejších typov oblečenia sa stali šatové sukne s množstvom ozdobných detajlov.“ [1]

Spoločenské a večerné šaty mali široké sukne a dlhé rukávy všité na zápästiach do manžiet. Dlhé večerné šaty boli rovné, k spodnému okraju mierne rozšírené, bohato vyšívané na manžetách, lemoch, okolo výstrihu aj v páse. Čo sa týka materiálu, vyhľadávanými sa stávali brokáty s lurexovým efektom, vyšívané nylony, velúr, šifón, zamat, slotera, krymplen, diolen. Je skutočne dôležité opísať večerné šaty, pretože tak, ako v predošlých desaťročiach, bývali predlohou šiat svadobných. Totiž, ešte ani v úvode 70. rokov sa v prostredí Československa nenašiel módny tvorca, módny podnik, či tématický módny časopis, ktorý by sa venoval tvorbe a návrhom svadobných odevov a vzhľadu neviest. Vydajachtivé mláde dámy boli naďalej odkázané na pomerne strohé správy a fotografie  v zahraničných módnych časopisoch a doslova odkázané na vlastnú predstavivosť, zručnosť miestnej krajčírky, kreativitu salónu, kde si šaty nechali ušiť a dostupnosť vhodných látok a materiálov na tvorbu svojej svadobnej róby.

S drobnými pokusmi o návrhy svadobných šiat sme sa stretli už v predošlom desaťročí a opísali sme ich v predchádzajúcej kapitole (60.roky). V polovici 70. rokov sa o návrhy svadobných rób pokúsilo Vývojové stredisko časopisu Móda. Časopis Móda mal dlhú históriu, ako píše Z.Šidlíková:  „Na prvý slovenský módny časopis si museli počkať do roku 1949, jeho názov bol Mariena. Vydávalo ho vydavateľstvo Živena, ktoré patrilo Zväzu československých žien. Časopis vychádzal mesačne, avšak len rok. Už od roku 1950 ho nahradil časopis Móda – textil. V roku 1961 zmenil názov na Naša móda a od 1968 vychádzal pod krátkym názvom Móda.“[2] Ako ďalej uvádza, redakcia sa časom rozhodla rozšíriť ponuku modelov zriadením vlastného vývojového centra, v ktorom vznikali vlastné modely nielen pre časopis Móda, ale aj pre časopis Dievča, určený mladým od 14 rokov. A práve v roku 1975 bolo vo vývojovom ateliéry Módy vytvorená kolekcia svadobných šiat, ktorú nafotil fotograf Karol Kállay. Svadobnej tematike sa na stránkach časopisu dostávalo pozornosti sporadicky a slovenské nevesty vyhľadávali námety na vlastné šaty na iných miestach. Napríklad v časopise Burda, ktorý sa do prostredia Českoslovenka dostávala ku koncu 70. rokov pravidelnejšie, poprípade boli ukážky svadobných šiat v Burde prevzaté inými, v Československu voľne dostupnými časopismi, ako napríklad časopisom BARTNO.[3]

Nevesta v dekáda 70. rokov

Ak by sme mali poukázať na spoločné znaky svadobného odevu neviest rokov 70. tych, bola by to nereálna úloha. Totiž, jediným spoločným znakom bola dĺžka šiat, ktorá sa práve v tomto desaťročí ustálila a nevesty si volili šaty dlhé. Ešte v prvých rokoch dekády bolo možné siahnúť po šatách kratších, no s doznievajúcimi 60. rokmi doznieval aj trend minimódy.

70. roky sa vo svadobnej móde vyznačovali pestrosťou, najmä vo farbách. Biela farba stále dominovala, no vyhľadávaná bola aj farba modrá, zelená, ružová, strieborná, hnedá a to nielen nevestami, ale aj mladoženíchmi, ktorí si oďtieň svojho svadobného obleku volili podľa farby šiat svojej nastávajúcej. Pokiaľ boli šaty biele, mohla sa iná farba objaviť napríklad vo výzdobe- vo výšivke, v doplnku a pod. Nebolo však ničím výnimočným, ak sa iná fabra, ako farba biela, objavila na celých šatách. Sedemdesiatym rokom jednoducho vládli, popri nevestách bielych, modré, zelené, ružové a strieborné nevesty.

Materiálom, ktorý vo svadobných šatách prevládal, bola naďalej čipka. Do polovice desaťročia to bola čipka bavlnená, ktorú postupne vytláčala čipka umelá, silónová. Podľa slov informátoriek, bola lacnejšia, v obchodoch dostupnejšia a ľahšie sa dala nahradiť, napríklad aj obyčajnou záclonovinou. Čipka s určitými limitovanými vzormi z produkcie domácich závodov bola dostupná v metrovom textile. Poniektoré nevesty však neváhali vycestovať do podnikových predajní, ktoré bývali v mieste, kde sídlila fabrika. Podnikové predajne ponúkali širší výber vzorov za priaznivejšie ceny. Častokrát šlo o dopredaj zvyškových metráží, poprípade metráží s drobnou výrobnou chybou, vďaka ktorej nemohla byť látka exportovaná za hranice.  Mnohé z informátoriek uviedli, že pokiaľ sa vydali na cestu za látkou na svadobné šaty cez celú republiku, neváhali si z tej látky kúpiť aj väčšie množstvo, nielen to, koľko bolo na šaty potrebné. Bežnou praxou bývalo aj to, že látku na šaty si nechali nevesty poslať rodinou zo zahraničia, napríklad z USA, Kanady, Švajčiarska alebo, že im túto látku posielala rodina aj bez vyzvania, či požiadania. Okrem čipky boli vyhľadávané najmä brokáty, ktoré sa od polovice desaťročia vytrácali, šifóny, vzorované zamaty (vzory väčších kvetov), čisté, ale aj vzorované silóny, slotera, jemne vzorovaná trevira, ku koncu dekády aj diolén alebo vzorovaný krimplén.  Ak nevesty túžili po luxusnějších látkách, navštevovali TUZEX.

Strih šiat sa ustálil, podporoval rovnú líniu, rovnú siluetu. Pás bol na svojom mieste, sukňová časť šiat upustila od bohatého riasenia a naberania a smerom k dolnému okraju bývala rozšírená len mierne. Veľké výstrihy, či nápadito tvarované lodičkové, rovné alebo padnuté ukončenia okolo krku, už neboli vyhľadávané. Nahradili ich jemné golieriky, stojačiky alebo výstrihy tesne obopínajúce hrdlo. Na prednom diely šiat smerom ku krku bývala častokrát oblúková vkládka z čipky ohraničená volánom, poprípade efektná aplikácia vypracovaná prešívaním látky, či žabkovaním. Zaujímavým a pomerne častým detajlom bolo ukončenie rukávov. Tie sa vťahovali buď do hrubších manžiet alebo od lakťa smerom k okraju končili vejárovito strihanou, častokrát plisovanou alebo do okrúhla strihanou látkou. Koniec desaťročia bol typický našívanými jemnými volánmi, a to na mnohých miestach šiat, napríklad na spodnom okraji, po celej ploche sukňovej časti, okolo výstrihu, na rukávoch a pod.

Ak sa na šaty využil priehľadný ľahký materiál, ako napríklad polyester, šifón, silón, bývali šaty podšité pevnejšou, nepriehľadnou látkou, najčastejšie saténom. Poprípade mali šaty svoju samostatne ušitú saténovú spodnicu jednoduchého strihu bez rukávov. Zaujímavosťou objavujúcou sa v tejto dekáde, sú odoberateľné vlečky šiat, a to najmä v prvej polovici desaťročia. Vlečka bola samostatne ušitou časťou, k šatám sa pripínala na schované gombíky alebo pásovým obalkom a nevesta ju mala „oblečenú“ len počas sobáša a na fotenie v ateliéri. Na svadobnú hostinu si ju nevesty odkladali, pri tanci a zábave by im prekážala, nebola teda potrebná.

Prienik doznievajúcej módy woodstocku sa v našich podmienkach pretavil do tzv. štýlu etnis. Nebolo to náročné, československá odevná produkcia desaťročia prejavovala snahu využiť ľudový odev pre potreby odevu módneho. Jemné náznaky tradičných motívov nachádzame v priereze desaťročí pravidelne. V 70. rokoch sa návrat k ľudovým motívom rozvinul naplno, a to aj vo svadobnej móde. Ak mali šaty jednoduchý strih, bývali dozdobené napríklad jemnou výšivkou v modrej, ružovej, zelenej a i. farbe. Výšivka bývala aplikovaná buď na nejakej časti šiat- na hrudníku, na obalkoch rukávov, okolo výstrihu, na páskach alebo mohli byť výšivkou ozdobené celé šaty.

Éra 70. rokov je poznačená nástupom nového svadobného doplnku, ktorý sa stal obrovským hitom. Tým doplnkom bol klobúk. V roku 1971 sa za speváka Micka Jaggera vydávala Bianca Jagger, ktorá si pre svoj svadobný deň vybrala pomerne zaujímavý a rozhodne na tú dobu nevšedný outfit. Mala dlhú rovno strihanú sukňu, biele sako na holom tele zapínajúce sa na jeden gombík a na hlave mala široký výrazný klobúk s vejúcim tylovým závojom. V tom čase známa herečka rozhodne zaujala a upútala pozornosť. Netrúfame si tvrdiť, že módu svadobných klobúkov v Československu rozpútala ona, rozhodne však vieme, že takto široký klobúk, ktorý sa po krátkom čase začal objavovať ako doplnok mnohých neviest, zvolila pre svoj deň ako prvá ona. Za krátky čas začali zahraničné módne žurnály ponúkať klobúkové inšpirácie pre nevesty často a ku koncu 70. rokov sa klobúky, ako doplnky neviest objavujú aj v československých módnych časopisoch. Z dostupných informácií od majiteliek šiat, ktoré si namiesto závoja zvolili klobúk, vieme, že svoju voľbu museli pred zvyškom rodiny obhájiť často aj za cenu hádky a výmeny názorov. Tento údaj potvrdzuje skutočnosť, že svadobné klobúky naozaj neboli bežné a podľa prevládajúcej normy nepatrili na hlavu nevesty. Ďalšia prekážka bola v podobe nedostupnosti. Nevestám klobúk na objednávku zhotovila aj krajčírka, no veľmi amatérsky. V podstate šlo o látkou obalený ohnutý drôt dozdobený mašľou, závojom, čipkou a pod. Jedna vec však „klobúkové nevesty“ spája, a síce, všetky potvrdili, že sa v klobúku cítili veľmi moderne a nie obyčajne.

Okrem klobúkov naďalej pretrvávala preferencia závojov. Ustupovali závoje dlhé, vlečkové. Tyl sa skracoval po pás, poprípade mal dĺžku pod lopatky. Konce tylu boli zdobené jednoduchým vyšitým alebo háčkovaným ornamentom. Po dĺžke tylu boli zas aplikované štrasové kamienky, no toto zdobenie sa vytráca od polovice desaťročia. Čelenková časť závoja mala tvar kruhu-korunky alebo polkruhu. Ozdobené boli umelými textilnými alebo voskovými kvetami, korálikmi, zelenými lístkami živej myrty. Tvar závoja si nevesty voli aj podľa účesu, ktorý vo svadobný deň mali. Účesy sa nevestám odporúčali voľné, nie veľmi štylizované, jednoducho upravené do jemných vĺn a lokní, zčesaných z tváre smerom von. Rozhodne sa upúšťalo od natupírovaných vysokých drdolov zo 60.rokov. Nevesta mohla, ale nemusela, byť namaľovaná. Make up naozaj nebolo to, na čo sa myslelo. Úprava tváre mala byť decentná, nie výrazná, hoci práve ku koncu 70. rokov boli v bežnom živote žien v obľube výrazné farebné očné tiene, umelé mihalnice a výrazné odtiene rúžov. Pomerne častým doplnkom neviest boli rukavičky. Tu však treba podotknúť, že rukavičky mali nielen nevesty, ale aj ženísi, ktorí si ich však neobliekali. Pre nich rukavičky slúžili len ako doplnok, ktorý držali v ruke počas fotenia.

Módne tendencie sa prejavili aj vo svadobných kyticiach. Kytice neboli len biele, vyskladané z bielych ľalií, kálií, či ruží. V 70. rokoch sa začali aranžovať kytice vo farbách podľa priania nevesty, poprípade podľa dostupnosti kvetín. Bežné boli karafiátové kytice v červenom, ružovom či bielom prevedení alebo kytice gerberové. No plnili sa aj špeciálne potreby neviest, ako napríklad kytica zo zelených orchideí alebo modrých nezábudiek.

Doposiaľ sme pánskym svadobných oblekom nevenovali veľkú pozornosť. Neboli ničím výnimočné, viac-menej korešpondovali so spoločenskými tendenciami a požiadavkami kladenými na oblek mužov. 70. roky postoj k svadobnému obleku mužov zmenili, v tomto čase sa im začala venovať náležitá pozornosť porovnateľná s pozornosťou venovanou svadobným šatám. Svadobné obleky pánov strihovo vychádzali z prevládajúcej spoločenskej módy, dokonca si v tejto dekáde ponechali aj trend rozšírených zvonových nohavíc. Špecifickou bola farebosť oblekov, o čom sme písali vyššie. Svadobné obleky mohli byťv tomto čase svetlomodré, tmavomodré, hnedé, tmavozelené, ale aj klasické čierne. Na klopni saka bývalo založené pierko, ktoré bolo z rovnakého kvetu, aký sa nachádzal vo svadobnej kytici nevesty. Do vrecka saka sa vkládala ozdobná biela vreckovka. Svadobné košele boli spravidla biele. Kupovali sa hotové a módnym materiálom tohoto obdobia bol materiál z umelého vzorovaného vlákna. Košele teda bývali silónové, „dederónové“, ale aj čipkované s výraznou aplikáciou okolo krku, tzv. žabó. Pokiaľ košeľa takúto aplikáciu nemala, vkladalo sa pod sako samostatne ušité žabó. Na hladkú košľu sa zakladali kravaty alebo aj robustné motýliky. Celkový vzhľad ženícha dopĺňali pánske biele rukavičky, ktoré muž držal v ruke a ktoré sa neobliekali.

Svadobná fotografia 70. rokov má taktiež svoje špecifiká. Fotenie mladého páru sa prenieslo do ateliéru. Fotoateliér býval prispôsobený aj väčšej skupine ľudí. Centrom fotografie bol mladý pár obkolesený ostatnými svadobčanmi. Na záberoch sa striedali najskôr starší členovia rodiny, potom mladší a deti. Samostatne sa fotila nevesta, ktorá v rozličných pózách predvádzala šaty, ale aj do různych póz štylizovaný mladý pár. Podľa opakujúcich sa doplnkov ako boli napríklad koberec, pozadie, stolík, či kreslo sú veľmi dobre rozpoznateľné dnes už zaniknuté mestské fotoateliéry a fotografi, ktorí ich prevádzkovali. Novinkou tejto dekády boli už aj fotografi- náturisti, čiže členovia svadobnej družiny, ktorí si zaobstarali fotoaparát, fotografovali amatérsky, fotenie mali skôr ako svoje hobby a fotili svadbu, svadobnú hostinu z pozície pozvaného hosta. Vďaka nim vznikali fotografie svadobných sprievodov, mladých párov pred oltárom alebo na záberoch bývali zachytené aj momentky zo svadobných hostín, svadobných nastretých stolov, menu, baviacich sa ľudí alebo čepčenie nevesty.

Súbor svadobných šiat z obdobia 70. rokov predstavuje najpočetnejšiu časť zbierky. Jej obsahom sú nielen šaty, ale aj doplnky, topánky, kabelky, pánske svadobné obleky, telegramy, svadobné oznámenia a svadobné fotografie.

---

[1] Hlaváčková, K. 2016: Móda za železnou oponou, UPM, Praha, str.162

[2] Šidlíková, Z. 2016. Stratená (m)óda. Slovart, Bratilsva 2016, str. 38.

[3] Časopis Baratno je len jeden z mnoho príkladov a vybrali sme ho zámerne. Čísla jeho ročníkov tvoria súčasť zbierky a boli  pramenným materiálom pri výskume.

Na úvod jemne načrtneme dianie na poli svetovej módy.

V prvých povojnových rokoch sa v Európe a v podostate v celom svete riešil najmä problém, ako doplniť a obnoviť vojnou zničené krajiny po všetkých stránkach. Módu nevynímajúc. Preto sa riešil aj problém, ako doplniť a obnoviť šatníky. Veľkej šance sa už koncom rokov 40. tych, konkrétne v roku 1947, chytil Christian Dior, ktorého sľubnú kariéru módneho tvorcu prerušila práve druhá svetová vojna. Nadviazal na siluetu dlhej, bohatej sukne, ktorá sa začala vynárať už pred vojnou a zároveň vyhovel túžbe žien po ženskosti- do sveta vypustil novú kolekciu s názvom Corolle. Tá bola charakteristická  práve svojou dĺžkou sukní, ktoré boli predĺžené, osím pásom, širšími bokmi dosahovanými bohato riasenými alebo postupne sa rozširujúcimi sukňami,  ťažkými husto tkanými látkami, korzetom zdôrazňujúcim siluetu presýpacích hodín a najmä extrémnou spotrebou látok. Uvádza sa, že na denné šaty sa spotrebovalo 15 metrov látky a na šaty večerné až 25 metrov.[1] Okamžite, po uvedení, sa tejto kolekcii a siluete ňou predstavenou, začalo hovoriť New Look.

Kolekcia Corolle (botanické označenie pre korunu kvetu) predstavovala vo svete najtypickejšiu módu 50. rokov. Zosobňovala ultraženskosť, motívy kvetín na látkách, taft, satén, mašle a volány. Táto nová móda s novou línou sa pomerne rýchlo a pevne uchytila, bola všeobecne prijatá. Avšak nie v Československu.

Československá móda sa v tom čase nachádzala na rázcestí. Sledujúc móde časopisy konca 40. a začiatku 50 rokov zisťujeme, že československá móda mala potenciál a aj potrebu držať krok s módou svetovou. Všeobecne by sa dalo povedať, že silueta presýpacích hodín sa prijala aj u nás, avšak o luxuse, prepychu a extrémnej spotrebe materiálu nemohlo byť ani reči. Treba však sponúť aj to, že vo svete predsalen existovali dve línie- tou prvou bola spomínaná New Look línia. Tou druhou bola o čosi triezvejšia línia, vychádazjúca z potrieb bežného života, charakteristická splývavejšími sukňami, hoci pás stále zostával zvýraznený. Práve tá druhá sa v Českolsovensku ujala lepšie.

Módne časopisy 50. rokov, ktoré boli dostupné pri výskume jednoznačne potvrdzujú, že československá móda mala snahu držať krok so svetom, no zároveň chcela byť osobitá, dokonca lepšia ako tá „svetová“ .  Za týmito snahami rozhodne stojí politická moc a jej formovanie módy po roku 1948. Zatiaľčo svetová móda vstávala z popola, nadobúdala vnútornú dynamiku, situácia v krajinách, ktoré boli pod vplyvom Soviestkeho zväzu, bola dolišná, a to z dôvodov ekonomických, ale aj ideologických. „Na základe dekrétov prezidenta, ktoré boli podpísané v októbri roku 1945, prebehlo znárodnenie bánk,, poisťovní a priemyselných závodov s viac než 500 zamestnancami.. Od roku 1949 potom prebiehali likvidácie súkromných živností, vďaka čomu v Československu úplne zaniklo súkromné podnikanie a politická moc štátu kontrolovala všetku výrobu a služby.“[2]

Rozbitie a likvidácie dobre fungujúcich a rokmi overených žiností, spôsobilo nemalé hospodárske problémy. Štát umelo vybudoval novú výrobnú štruktúru a sieť služieb, ktorá však nefungovala, zaostávala, nespĺňala základné potreby občanov. Predvojnovú špičkovú úroveň módnej tvorby za takýchto podmienok nemohla dosiahnúť a bolo potrebné ju poprieť. Preto okrem samotných zmien vo výrobe a v službách, nastúpilo Československo na masívne ovplyvňovanie myslenia obyvateľstva. Ideológia sa prejavila aj v móde a naopak, československá móda začala viditeľne podliehať ideológii. Doslova sa stala jej nástrojom.

Aká teda mala byť nová československá móda podľa idológie našej krajiny? Predovšetkým mala byť iná, nová, naša. Nemala mať nič spoločné s buržoáznymi krajinami sveta, v ktorých náš pracujúci ľud nedokázala nájsť nič vyhovujúce. Odev mal byť jednoduchý, mal sa vyvarovať obtiahnutiu tela v miestach, ktoré sú potrebné pre prácu, mal byť zbavených akýchkoľvek ozdôb a najčastejšie používanými charakteristikami boli slová „účelný, praktický, decentný, vkusný a funkčný“. Všetky charakteristiky nového odevu korešpondovali s názorom vtedajšieho štátu o tom, že móda už nemá uchvacovať, móda má obliekať.

Je zrejmé, že za týchto okolností, Diorov New Look nemal v Československu šancu.

Ideológia bola úspešná, naše ženy poslušne odmietali všetko, čo len trochu pripomínalo luxus a inakosť. Svedčia o tom aj dostupné módne časopisy, na stránkach ktorých počas celej dekády 50. rokov nachádzame odkazy na praktickosť, účelnosť, jednoduchosť. V prvých rokoch na stránkach nachádzame početné odkazy a inštrukcie na to, ako v nových módnych odevoch využiť prvky ľudového odevu. Napríklad Móda a textil z mája 1952 ponúka čitateľkám hneď tri články k tejto téme s názvami Z tvorby nášho ľudu čerpáme ozdobu pre moderný odev (str.3), Čo nosíme z modrotlače (str. 12-13), Ako uplatniť ľudové prvky na pletenej súprave (str. 27). V roku 1954 zas každé jedno číslo tohoto čapisu prináša inštrukcie, ako využívať ľudový odev pre potreby toho módneho. Redakcia prináša námety a inšpirácie, ako a kde použiť výšivku, ako správne aplikovať techniku plisovania a na aké druhy odevov je spomínaná technika vhodná, upozorňuje taktiež aj na využiteľnosť riasnenia sukní, kterými sa ľahšie dosiahne silueta presýpacích hodín. Ich snahou bolo teda odkloniť pozornosť od Diorovej New Look a nahradiť ju našimi, vhodnejšími prvkami, ktorými sa dokázali k svetovým líniám plnohodnotne priblížiť.

Vo všeobecnosti sa však viac, ako na využívanie tradičného odevu, upriamuje pozornosť na osvetu žien v oblasti toho, aké odevy sú vhodné do kuchyne, do kancelárie, do hôr, do mesta, do divadla, na plesy- jednoducho, redakcia sa snžila pokryť všetky oblasti života zamestnaných žien s neustálym odkazom na jednoduchosť bez zbytočného luxusu, a to dokonca aj v prípade slávnostného odevu. A hoci časopisy boli sprostredkovateľom odevných trendov, podávali skutočnú pomocnú ruku pre ženy, neskôr aj pre mužov, v tom, ako sa obliekať. Skutočnými tvorcami boli boli v 50. rokoch návrhári v jednotlivých vývojových strediskách. Práve tie mali tvoriť odev vyhovujúci ľudovodemokratickému zriadeniu. „ Móda u nás –  v ľudovodemokratickom zriadení- to sú zvýšené požadavky budovateľov našej vlasti, to je uvedomelá práca návrhárov a modelárov vývojového strediska – Textilná tvorba, n.p. [3] Móda u nás, to je zvyšovanie životnej úrovne širokých más pracujúcich. Práca návrhárskych ateliérov a modelární TT má hlboký kultúrny význam, pretože odev ako i celá oblasť hmotnej kultury nesie v sebe znaky, ktoré hovoria o charaktere nášho životného slohu a svojimi hodnotami stávajú sa spolutvorcami celkovej kultúry národa. Úlohou TT je vytvárať taký odev, ktorý by spĺňal funkčné a estetické vlastnosti, ktoré naň kladie naša veľká epocha budovania socializmu. Úlohou TT je usilovať sa o taký odev pre široké masy pracujúcich, ktorý bude potvrdzovať ich nové spoločenské postavenie, ktorý bude zodpovedať myšlienke socializmu a národnému charakteru.“ [4]

V týchto odcitovaných riadkoch je vystihnutá celá podstata odevnej tvorby 50. rokov aj s jemným naznačením odevného charakteru našej krajiny.

V zásade však celou dekádou 50. rokov dominovali dve línie ukazujúce sa v odeve žien – línia rovná a línia rozšírena. Rovná línia bola dosahovaná voľnejšími živôtikmi s oblými ramenami, polodlhým rukávom a rovnou sukňou prepásanou opaskom na zvýraznenie línie pásu. Rozšírená silueta sa vyznačovala šatami strihanými v jednom celku s prirodzene oblými ramenami a košeľovým rukávom. Predný diel bol rozčleňovaný zapínaním. Sukňová časť šiat bola rozšírená a opäť v páse prepásaná opaskom. Materiálom pri rovnej siluete boli odporúčané mäkké vlnené šatovky, hladké aj vzorované a vlnené žoržety. Pri rozšírenej siluete to boli vlnené tkaniny s väzbovými efektami, kašmíry a striže s kašmírovou tlačou a úpravou. V druhej polovci 50. rokov upozorňujú časopisy aj na vhodnosť kravatového hodvábu či brokátu, ale len pre slávnostné odevy.

Zaujímavosťou, ktorá rozhodne stojí za spomenutie, je obľuba módneho typu šiat označovaného ako chemisiér, alebo košeľových šiat. Tie sú pre obdobie 50. rokov skutočne dominantné a stretávame sa s nimi ako v módnej tvorbe na všedné dni, tak aj v tvorbe na dni sviatočné, či slávnostné. Košeľové šaty sa vyznačovali blúzovitým podkasaným živôtikom so všitými rukávmi a členenou, splývavou sukňou. Výrazným prvkom košeľových šiat bol golierik. Golieriky sa na šaty, či blúzky pripínali aj samostatne a ich vzhľad bol skutočne rozmanitý. Od oválnych, cez krojené, lodičkové až po výrazne špicaté. Ich obľubu dokazuje napríklad aj skutočnosť, že už v roku 1954 si redakcia časopisu Móda a textil pokládala za povinnosť priniesť čitateľkám na svojich stránkach až 8 rôznorodých strihov s radami, ako si strih golierika zväčšiť do reálnej veľkosti a ušiť. [5]

K 50. rokom ešte neodmysliteľne patria kostýmy a kostýmové šaty, no keďže tie sa v tej dobe  do svadobnej módy nepreniesli, nebudeme im venovať pozornosť. Zasústredíme sa najmä na odevy slávnostné, plesové a spoločenské, pretože tie sa stávali predlohou pre budúce nevesty.

Svadobná móda v Českoslovenku v 50. rokoch 20. storočia

V 50. rokoch neexistovala pre nevesty žiadna záväzná norma, ktorá by predpisovala vzhľad svadobného odevu. V úvode tejto dekády sa však stretávame s doznievaním módnej línie predošlých desaťročí, ktoré sa vyznačovali napríklad aj predĺženými zadnými dielmi šiat do vlečky. Inšpirácie pre svoj svadobný odev nachádzali mladé ženy v slávnostnej móde, ktorá bola na stránkach vtedajších časopisov zastúpená pomerne dobre. Svadobné šaty teda vychádzali zo trihov šiat večerných,  slávnostných, materiál taktiež korešpondoval s tým, ktorý sa odporúčal pre odevy slávnostné. Podstatným rozdielom však medzi šatami svadobnými a slavnostnými zostáva farebnosť a v neposlednom rade aj komplexná úprava nevesty.

Zaujímavosťou je, že strohosť, striedmosť, účelnosť a viacnásobná využiteľnosť šiat sa odporúčala aj pre svadobný odev. Hoci šlo o odev pre výnimočnú situáciu, pre výnimočný deň, neprikladal sa mu žiaden špeciálny význam, ktorý by sa odrazil na jeho vzhľade. Svadobný odev nenachádzame ani stránkach módnych časopisov tohoto obdobia, čo nám len dokazuje skutočnosť, že tomuto odevu nebolo potrebné venovať pozornosť. V nami sledovaných ročníkoch časopisu Móda a textil nachádzame zmienky o svadobných šatách až v dvoch číslach![6] V roku 1954 túto zmienku predstavujú dve fotografie, dvoch diametrálne odlišných svadobných šiat. Jedny šaty sú čierne, podľa krátkeho opisu zisťujeme, že sú vlnené a inšpirované myjavským krojom s plisovanou sukňou. Plisovanie bolo v 50. rokoch vyhľadávané, no plisovacie služby nedostatočne pokrývali potreby zákazníčok. Redakcia časopisu Móda a textil v roku 1954 odpovedala svojej čitateľke v rubrike Pošta nasledovné: „Zástupca národného podniku Vkus nás informoval, že pre nedostatok potrebného zariadenia na plisovanie nebolo možné rozšíriť službu našim pracujúcicm doteraz i na malé mestá. Obráťte sa prosím na Vkus, národný podnik Bratislava, Miczkiewiczova 1b, kde vám plisovanie vyhotovia.“[7]  

Tie druhé svadobné šaty, uvedené v tomto čísle, sú biele a z krátkeho priloženého opisu sa dá vyrozumieť, že sú ušité tak, aby neboli len na jeden deň, ale aby vyhovovali napríklad aj na letné slávnostnejšie príležitosti. Tým bola dodržaná požiadavka praktickosti a viacúčelnosti. [8] Šaty biele, aj čierne veľmi pekne korešpondujú s prevládajúcou líniou košeľových šiat s typickým oválnym golierikom, živôtikom rozdeleným zapínaním po celej dĺžke a všitými dlhými rukávmi. K zapínaniu sa využívali obaľované gombíky. Obe nevesty na fotografiách sú upravené a môžeme si všimnúť, že komplexný vzhľad majú dotvorený svadobnými doplnkami, ktoré predstavujú rukavičky, svadobná kytica a malé plytké klobúčiky na hlavách.

Viac priestoru sa svadobnej móde dostalo v roku 1958 na stránkach rovnakého časopisu. Tu mohli čitateľky načerpať inšpiráciu až zo štyroch svadobných modelov, ktoré predstavila Textilná tvorba, n. p., závod Bratislava. A hoci to nebolo bežné, jeden z modelov predstavil aj svadobný kostým, avšak v tmavomodrej farbe. Redakcia píše: „Pre mladé nevesty prinášame výber modelov, ktoré ich skrášlia nielen na šťastný okamih na radnici, ale budú vhodným oblečením aj na prvý ples v manželstve“, čím sa opäť podčiarklo viacúčelné využitie svadobných šiat. Predvedené modely roku 1958 sa mierne líšia od modelov skorších, z roku 1954. Predstavujú akúsi predzvesť nadchádzajúcej módy 60. rokov prejavujúcej sa v skrátených dĺžkach sukní a vo výraznejšom zdôraznení línie presýpacích hodín nápadne pripomínajúcich Dirov spomínaný New Look. Pri týchto modeloch je spomenutý materiál ako taft, satén, tyl, „transparent“[9] a prúžkovaný silón[10] (ten sa tešil veľkej obľube, bol novinkou 50. rokov). V podstate, o rozšírení silónu do šatníka sa dozvedáme v roku 1957: „ Odevy z umelých vlákien, silónu a perlónu pre svoje dobré vlastnosti stali sa obľúbenými u širokej spotrebiteľskej verejnosti. Či už sú to pančuchy, dámska bielizeň, detské šatočky alebo pánske košele. Okrem výhod, že bielizeň možno ľahko prať a netreba žehliť, má veľkú výhodu vo svojej trvácnosti.“ [11]

Skutočne, vzorovaný silón sa na svadobných šatách objavuje ku koncu 50. rokov. často. Vyhľadávaným bol nielen pre vyššie uvedené vlastnosti, ale aj kvôli dobrej kombinovateľnosti s inými materiálmi a aj kvôli svojej transprentnosti. Dôležité je totiž upozorniť na to, že hoci sa koniec dekády nesie v duchu postupného uvoľňovania noriem viditeľných napríklad v skracovaní sukní a šiat, stále zostávalo platiť nepísané pravidlo, že do kostola nepatrili odhalené ramená.  Svadobná móda čerpala najmä zo šiat spoločenských, kde odhalené ramená, dekolt či chrbát nebol problémom. Pre svadobné odevy však takéto odhalenie nebolo vhodné a čiastočne sa na vyriešenie problému ponúkal práve spomínaný transparentný silón, kterým sa plecia decentné prekryli v prípade, že spodná vrstva šiat bola odvážnejšia, napríklad len s využitím tenkých ramienok.

Vzorovaný silón bol z domácej produkcie, ale častokrát sa streváme aj so silónom poslaným zo zahraničia, najmä z Kanady či USA.

V sledovanej zbierke svadobných odevov sa nachádza presne  15 šiat z opisovaného obdobia 50. rokov. Nie je to vysoký počet, no vzhľadom ku skutočnosti, že sa jedná o viac ako 70 ročné odevy, je to viac ako priaznivý počet. Všetky šaty sú napriek svojmu veku, vo vynikajúcej kondícii a predstavujú skvelý prierez celým odevným obdobím 50. rokov 20. storočia. Z tohoto celkového počtu je troje šiat poslaných z USA, ostané pochádzajú z dielní domácích krajčírov. Spoločným znakom všetkých zbierkových šiat tejto dekády je biela alebo jemne maslová farba, dĺžka (šaty sú dlhé po zem, alebo končiace jemne nad členkami), zahalené ramená – zahalenie je dosiahnuté buď samotným vrchným strihom živôtika alebo krátkym bolerkom, ktoré je osobitou súčasťou šiat z konca dekády, výstrihom tesne obopínajúcim krk doplneným golierikmi a v dvoch prípadoch sledujeme výrazne prdĺžený zadný diel do vlečky. Vlečka je súčasťou šiat pochádzajúcich práve zo začiatku 50. rokov, v ktorých ešte doznievala móda predošlého obdobia.

V archíve zbierky sú dobové fotografie, ktoré nám ukazujú, ako boli nevesty upravené. Výrazným prvkom bol rozhodne biely závoj, ktorý sa skladal z dvoch častí – korunky z umelých (voskových alebo textilných) kvetov doplnenej živými zelenými lístkami krušpánu alebo asparágusu a tylového závoja v rôznych dĺžkach. Venčeky zo živých zelených vetvičiek sú pozorovateľné aj ako ozdoba pri spodnom okraji šiat alebo na dlhých bielych ozdobných stuhách kytice. Na reálnych šatách v zbierke sa však venčeky nezachovali, jediné stopy po nich sú v podobe jemných dierok, zrejme po hrubších špendlíkoch a ihlách, ktoré na miestach vpichu látku oslabili a poškodili. Ďalšími doplnkami neviest boli rukavičky, kytice a topánky. Tie sú však v mnohých prípadoch na fotografiách prekryté dlhými šatami, no podľa slov majiteliek šiat, boli biele na vyvýšenom podpätku, poprípade na vyvýšenej plnej platforme.

Zastavím sa niekoľkými slovami pri kyticiach. V 50. rokoch boli v obľube biele svadobné kytice z jemných kvietkov alebo aj výraznejšie z bileych kálií, karafiátov či ruží. Kvety boli doplnené výraznými stonkami a vetvičkami  vždyzelených rastlín. Zaujímavosťou sú kytice, ktoré poskytoval fotoateliér jako rekvizitu počas fotenia mladého páru. V skratke pre vysvetlenie uvediem, že nie každý pár si mohol dovoliť  cestu k fotografovi v deň svadby, preto sa svadobné fotenie realizovalo s niekoľkodňovým oneskorením. Mladý pár sa pre účely fotografovania obliekol do svadobného odevu, no svadobnú kyticu im v tomto prípade zapožičal fotoateliér. Takéto kytice bývali vytvorené zo suchých kvetín ako boli napríklad slamienky alebo statica. Pomerne raritnou kyticou v zbierke je kytica vyhotovená z voskových kvietkov v bielej perleťovej farbe. Na fotografii je vidieť, že v deň svadby boli perleťové vetvičky doplnené zeleným asparágusom, ktorý sa rokmi vysušil, zhnedol a vymrvil. Bohatosť kytice zabalenej v pôvodnej čipkovej textílii však pretrvala.

Čierno-biela fotografia nám neumožňuje presnejšie určiť, či sú nevesty namaľované, každopádne, záverečnú úpravu tváre mal v rukách fotograf, ktorý vo väčšine prípadov svadobnú fotografiu novomanželov dokoloroval, vďaka čomu mali ženy, ale aj muži na fotografii výrazne červené pery, poprípade zvýraznené linky očí.

V zbierke sa nachádzajú aj dva pánske obleky, oba sú datované do roku 1954 a boli ušité v lokálnych dielňach národného podniku Vkus. Jeden v pobočke vo Svite, druhý v Bratislave. Obleky v 50. rokoch neboli ešte predmetom konfekčnej výroby, teda, každý kus bol ušitý adresne pre svojho nositeľa krajčírom. Na uvedených zbierkových svadobných oblekoch je naozaj vidieť kvalitnú krajčírsku prácu s precíznym vypracovaním detajlov. Pánskej móde sa napokon nevenujú ani módne časopisy z tohoto obdobia, prelistovaním dostupných čísel nachádzame k oblekom len strohú informáciu z rubriky Pošta: „Aby sme potešili aj vášho – nekonečne vysokého manžela, ktorému vonkoncom žiaden oblek nie je dosť dlhý – pošepneme mu, že Odevné závody V.Širokého v Trenčíne budú už tohoto roku vyrábať obleky v 28 veľkostiach.“ [12]  

Pánske svadobné obleky v zbierke sú vo farbe čiernej a tmavomodrej. Majú pomerne široké nohavice  a sako týchto oblekov má tvrdé a rozmerné vypchávky na docielenie širokého vzhľadu ramien. Podľa dobových fotografií doložených k týmto oblekom, boli súčasťou oblekov biele košele a doplnené bileymi kravatami. Klopy ženíchov zdobili perka z perličiek, voskových kvietkov a živých zelených lístkov zviazaných úzkými mašľami. Vo vreckách sák boli vložené ozdobené vreckovky.

---

[1] STEVENSON N.J. 2011.  Kronika módy. Fortuna Libri, Praha 2011, s 148.

[2] Hlaváčková K. 2000. Česká móda 1940 – 1970. Zrcadlo doby. U(P)M, Olympia str. 34.

[3] vývojové stredisko pracujúce na slovenskej strane Československa(pozn. autora)

[4] Móda-textil, roč. IV, číslo 3, 1954, str.2

[5] Móda-textil, roč. IV, číslo 3, rok 1954, str.25.

[6] Časopis vychádzal od roku 1950, každý ročník mal 12 čísel, čo značí, že za 10 rokov existencie časopisu bolo vydaných približne 120 čísel. Preto je zarážajúce, že sa svadobný odev objavuje iba v dvoch číslach.

[7] Móda a textil, roč. IV, číslo 1, rok 1954, str. 26.

[8] Móda a textil, roč. IV, číslo 3, rok 1954, str. 4 + Obálka časopisu.

[9] Pomerne finančne náročná látka (uvádza sa, že bežný meter stál v roku 1957 100,-Kčs) používaná na večerné a společenské šaty

[10] Móda a textil, roč. VIII, číslo 3, rok 1958, str. 22 – 23.

[11] Móda a textil, roč. VII, číslo 5, rok 1957, str. 20.

[12] Móda a textil, roč. IV, číslo 2, rok 1954, str. 28

Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

60.roky 20.storočia – sršali nápaditosťou a pestrosťou.

Šesťdesiate roky sú považované za najrevolučnejšie obdobie v histórii módy 20. storočia. Končí sa obdobie histórie módneho diktátu. Móda je ovplyvnená sociálnym a kultúrnym fenoménom, svetom, pop music, bojom za ľudské práva, výtvarným umením a stále väčším uplatnením chemických vlákien.  Ustupujú florálne motívy a do popredia sa dostávajú geometrické elementy. Inšpiráciou sa stal aj historizujúci štýl „neo-monarchie“, kedy sa mladí ľudia vracajú k „žabó“, riaseniu, volánom, rukavičkám, či vzorovaným látkam so štruktúrou. Éra 60.tych rokov priniesla svadobné šaty puzdrového, kužeľového i empírového strihu inšpirované kolekciami Marca Bohana a Yves Saint Laurent, ktoré sa mnoho krát skracovali nad kolená. 60. te roky sú špecifické svojou revolúciu mini módy v lurexovom lesku, jemnosti čipky i moderny syntetických materiálov.

Šaty mohli byť vtomto desaťročí dlhé, po kolená, ale aj veľmi kratučké. Mohli byť široké, naberané, ale pokojne aj rovné, tesne obopínajúce postavu. Materiál bol taktiež rôzny- od nákladných brokátov, cez čipku až po umelý silón. Čo toto desaťročie spájalo, bola rozhodne jednoznačná biela farba. Aj to, čo si nevesty zvolili ako doplnky, čiže závoje, mali rôznu podobu- od klobúčikov, cez jemné korálikové čelenky, kvetinové závoje, látkové ruže, až po klasické dlhé tylové závoje či nákladné korunky na štýl kráľovnských klenotov. Ak nejaké desaťročie prialo pestrosti v svadobnom odievaní, tak to boli rozhodne 60. roky. Nič nebolo zakázané, všetko bolo dovolené a záležalo len na vkuse nevesty a zručnosti krajčírky či krajčíra, ktorí šaty šili.

Čo bolo príčinou tejto uvoľnenosti a otvorenosti? Pôvod môžeme opäť nájsť v politických udalostiach, ktoré mali dopad na spoločnosť a kultúru. Na to, čo sa odohrávalo v dekáde 60.tych rokov 20. storočia, mal vplyv XX. zjazd  Komunistickej strany v Moskve, ktorý sa uskutočnil v roku 1956. Do dejín vošiel vďaka prejavu Nikitu Chruščova, ktorý poodhalil a odsúdil diktátorské praktiky svojho predchodcu J. V. Stalina. Vyjadril nový uhol pohľadu na nedávnu minulosť.

Po jeho prejave sa uvoľnila politická atmosféra v mnohých krajinách východného bloku, uvoľnenie preniklo aj do odevnej a textilnej tvorby. Teda, už od polovice 50.tych rokov sledujeme ústup od ideologicky motivovaných diskusií o odeve, odevy strácajú strohosť a začína sa presadzovať výraznejšie výtvarné riešenie. Dôkazy o prikláňaní sa k svetovej móde nachádzame v módnych časopisoch (na českej strane to bol časopis Žena a móda, na strane slovenskej Móda a textil), ktoré pravidelne prinášajú v rubrikách informácie zo svetových módnych prehliadok a výstav. Konstantina Hlaváčková, autorka knihy Česká móda 1940-1970 podáva svedectvo o tejto skutočnosti prostredníctvom citovaného odseku z článku Modní linie, časopis Žena a móda z roku 1957, kde uvádza: „Hľadanie a tvorenie módnej línie sa neobišlo bez omylov a názorového tápania. Niektorí sa mylne domnievali, že občania štátu, ktorý sa riadi zásadami socializmu, zavrhnú akúkoľvek módu, že sa budú obliekať len účelne a ekonomicky a že náš odev sa premení v akúsi uniformu. Samozrejme, zabudli, že odev má tiež funkciu ozdobnú, že zpríjemňuje náš život a uspokojuje našu túžbu po zmene a po hravej a živej novosti. (…) Nechceme módu zrušiť, ani sa nehodláme izolovať od módy západnej a obliekať sa inak, ako je tomu všade inde v civilizovanom svete. Chceme naopak módu vo svetovom merítku starostlivo a sústavne sledovať a radi sa poučíme na kladných hodnotách a objavnej fantázii svetových módnych tvorcov.“[1]

A nielen česká odevná tvorba reflektovala potrebu otvorenosti, ale aj slovenská. O nových, smelých, trendoch sa dozvedáme zo slovenských časopisov, napríklad Móda a textil už v roku 1957 prináša v augustovom čísle krátke správy s názvom Viedenská móda pre najbližšie obdobie, kde stručne popisuje, čo sa nosí za blízkými hranicami. (M-T, č.9, 1957, str. 28). Časopis Naša móda zas v roku 1964 ponúka prehľad módy z Paríža a v roku 1967 venuje celé jedno číslo výstave modelov Christiana Diora, ktorá sa konala v Bratislave v roku 1966. (Naša móda, č.1, 1967). Napokon, skutočnosť, že sa v Bratislave zrealizovala výstava modelov z dielne prestížneho návrhára, o mnohom vypovedá. Články s ňou súvisiace sú pochvalné, vyznievajú nadšene a redaktori v nich ďakujú za možnosť preniesť kúsok svetovej módy na Slovensko. [2] Väčší dôkaz o uvoľnení v odevnej a textilnej tvorbe už ani nemôže existovať.

Sila mladých generácií

            Významným odevným štýlotvorným momentom, bola zmena postavenia mladých ľudí v rámci kolektívu. Samozrejme, istá miera samostatnosti a dôležitosti bola tejto skupine obyvateľstva prisudzovaná vždy, no teraz  podľa vzoru moderného „sveta“ dosiahli  významnejší status.

Nástup tzv. „teen-generation“ prebehol vo všetkých štátoch Európy a sveta. Na podobných  princípoch začal v povojnových rokoch fungovať aj v československých mestách a na vidieku. Jednak to bolo spôsobené povojnovou populačnou explóziou, jednak sa aj vo vidieckom prostredí rozšíril trend „dávať deti do škôl“. V mestách vznikali stredné odborné učilištia, stredné školy s maturitou a všeobecnovzdelávacie školy- neskoršie gymnáziá, do ktorých cestovali mladí ľudia z celého okolia. [3]

Tieto uvádzané odchody do škôl a následne aj za prácou, sa odohrávali ešte pred vojnou a nemali rozsiahlejší charakter. Nepredstavovali teda hrozbu pre kolektívnu odevnú normu, aj napriek preobliekaniu sa jedincov počas práce.

Povojnová situácia súvisiaca s mladými ľuďmi bola odlišná, rozsiahlejšia a z toho dôvodu aj formotvornejšia. Zmenil sa ráz každodenného života. Mladí získali dostatok priestoru pre vlastné aktivity, získali to, čo dovtedy neexistovalo – vlastný voľný čas, ktorý si riadili a rozhodovali o ňom sami. Generácia mladých kvôli populačnej explózii bola mnohopočetná, a tým silnejšia a zároveň bola sebestačnejšia, rozhľadenejšia a názorovo odlišná od generácie svojich rodičov a starých rodičov. Pre jej život boli nevyhovujúce nielen predošlé životné normy a hodnoty, ale aj ich prejavy, a teda aj odev.

Už vyššie sme písali o tom, že po druhej svetovej vojne zahŕňal vládny program aj snahu otvoriť a „skultúrniť“ slovenský vidiek, nielen mesto a tiež aj o tom, že týmto snahám odolala len staršia generácia vidieckeho obyvateľstva. Najjednoduchšie sa s novými myšlienkami „modernej“ doby stotožnila mladá generácia, ktorá nestihla prijať kolektívne hodnoty a normy za svoje vlastné. To zrejme ani nebolo možné, pretože nové životné podmienky, ktoré sa pre ňu vytvorili, si vyžadovali iné, vlastné smernice pre hladké zaradenie sa do života. Neotrasiteľná kolektívna identita, prejavujúca sa v jednotnom myslení, v jednotnom prijímaní všetkého nového, bola odrazu nepostačujúca. Moderná doba si vynútila vytvorenie nových identít, s ktorými sa mladí stotožňovali rýchlejšie. Pretrhol sa reťazec tradíciou odovzdávaných odevných informácií a vytratila sa úcta k formám odevu predkov. V minulosti sa jednotný vzhľad dosahoval napodobňovaním vzhľadu predkov, ktorí slúžili ako neotrasiteľný vzor. Od 50. rokov sa platnosť tohto vzoru  narušila, za najlepšie vzory sa začali považovať rovesníci a súčasníci, napodobňovalo sa nie to minulé, ale to, čo bolo súčasné, teda moderné, nové. Život nastupujúcej mladej generácie sa začal vymykať regulačným a integračným vplyvom minulosti, nastúpila nová temporalita, ktorá získala prevahu, a tou bola spoločenská prítomnosť. Tento jav vypozorovala v 70. rokoch aj Kovačevičová, ktorá už v roku 1975 vo svojej práci Vkus a kultúra ľudu píše, že povojnová spoločnosť sa zbavuje všetkého, čo je spojené s predošlými generáciami, pretože to považuje za esteticky nevhodné a nefunkčné a vytvára si nové, vhodnejšie formy, podľa súčasných kritérií. (KOVAČEVIČOVÁ 1975) Mladí ľudia o to viac, že majú možnosti vytvárať si vlastné sociálne siete aj mimo domáce prostredie. Potreba obliekať sa tak, ako sa obliekajú rovesníci, je pre to pochopiteľná. Dalo by sa povedať, že mladí ľudia potrebovali vlastnú generačnú identitu, ktorá mala len málo spoločné s ostatnými staršími generáciami. A v rámci nej si potrebovali vytvárať nové, im vlastné a vyhovujúce normy.

Novinky sa nedostávali k mladým len cez časté osobné kontakty s „vonkajším svetom“, ale aj prostredníctvom časopisov a televízie. Aj dedina sa vďaka nim stávala na jednej strane informovanejšou, na strane druhej tolerantnejšou voči výkrikom módy. Prevládal všeobecný názor, že čo je dobré pre ľudí z mesta, je dobré aj pre dedinčanov, najmä mladí ľudia sa snažili v ničom sa od mestských kamarátov neodlišovať, v ničom nezaostávať. Dediny sa učili odevnej tolerancii, učili sa prijímať odevné novinky, a to aj bez toho, aby ich podriadili normovanej úprave. Zo začiatku tak robili  v predstave o jedinej správnej ceste, neskôr sa s módnymi výkrikmi stotožňovali ťažšie. Vysvetliť by sa to dalo aj tým, že odevy v prvých rokoch práce národného odevného priemyslu, formálne aj esteticky vychádzali z domácich noriem, boli teda prijateľné aj pre konzervatívnejšie zmýšľajúci vidiek. Postupne sa do skladby odevov dostávali zahraničné prvky, ktoré u mladých vyvolávali obdiv, no staršej generácii nevyhovovali a z toho dôvodu sa proti nim bránila a nerada ich videla ani na svojich potomkoch. Najvyšším prejavom tolerancie lokálneho spoločenstva v otázke vzhľadu, je jednoznačne uznanie aj iných, ako tradičných odevov v rámci obradových príležitostí. Predovšetkým sviatky spojené s prostredím kostola, si udržiavali nemennú podobu, v rátane odevu, ešte aj v 60. rokoch. V niektorých lokalitách Slovenska ešte aj v tomto období predstupovali  v kroji  nevesty na sobáš, dievčence a chlapci ku konfirmácii, regrúti počas odvodu, staršie ženy počas veľkonočných a vianočných sviatkov a pod. Podobnú situáciu sledujeme aj v sobášoch- kým sa sobášilo v kostole, obliekali si nevesty a mladí ženísi tradičný odev. Ten sa však stal nevyhovujúcim pre potreby civilných sobášov, a na rad sa dostali moderné biele svadobné šaty a čierny oblek.[4]

Otázkami odievania mládeže sa zaoberali aj módne časopisy, ktoré občasne ponúkli nové modely vhodné napríklad pre maturitný večierok, tanečnú zábavu a pod. No v začiatkoch formovania mladej módy písali aj o tom, nakoľko sa mladí obliekajú vhodne a či je to naozaj nutné, aby mali odevy svetové. „Veď ako si ich nevšimnúť? Sú dobre živení, ale aj dobre oblečení, ba niekedy až veľmi dobre oblečení. Naše dievčence, ba aj chlapci, sa obliekajú veľmi moderne a tým samozrejme aj draho. Veď každá módna novinka je drahá, drahšia ako veci, ktoré sú už dlhšie na trhu. Teda naša mládež sa oblieka veľmi dobre. Je však otázne, či práve tá prílišná starostlivosť o módnosť v obliekaní, o účesy atďju neodvádza od iných, dôležitejších záujmov. (…) No vplyv oblečenia nemusí byť u každého rovanký, Myslím však, že väčšine ľudí dáva dobré oblečenie pocit sebaistoty. Jedným z dôležitých predpokladov sebadôvery je aj vkusné a vhodné oblečenie.“ (Naša móda, 1961, str.27)

Koncom 60. rokov začal pre potreby módy mladých vychádzať časopis Dievča, ktorý doslova venoval pozornosť len vhodnému štýlu a vzhľadu mládeže, poskytoval rady, ako dbať a udržiavať svoj zovňajšok, prinášal správy o tom, ako sa k móde a odevu stavajú mladí v iných krajinách.

Svadobná móda 60. rokov

Vzhľadom ku skutočnosti, že v období 60. rokov sa tvorbe odevov určených pre svadobnú príležitosť nevenovala špecálna pozornosť, čerpali budúce nevesty a ich krajčírky námety na svadobné šaty z módy spoločenskej. Aké strihy mali šaty určené na ples, či na slávnostný večierok, také isté strihy mali aj šaty svadobné. Rozdiel bol najmä v materiály a výzdobe svadobného odevu. Počas 60. rokov sa preferovali biele látky, poprípade s jemne ladeným strieborným vzorom. Veľkej obľube sa tešila bavlnená, ale aj silónová, či lurexová čipka, ktorá šatám dodávala potrebný luxus a istú dôstojnosť. Dôležitým mienkotvorným momentom boli aj rubriky v módnych časopisoch, ktoré čipku považovali za vhodnú pre odevy mladých ľudí, menej sa podľa nich hodila pre starších nositeľov, čím ju doslova predučili pre svadobné odevy. Priehľadné vzory čipkoviny museli byť zákonite podšívané a podšívky častokrát mali podobu samostatných šiat, taktiež z pomerne nákladných materiálov, ako napríklad hodváb alebo satén. Ďalšími využívanými materiálmi bol brokát, vzorovaný hodváb v bielych alebo jemne maslových odtieňoch a tyl.

Silueta pre svadobné odevy 60. rokov bola totožná so siluetou módy určenej pre slávnostné príležitosti. Už začiatkom 60. rokov oznamuje časopis Naša Móda príchod ôsmich siluet a dvoch módnych obrysových línií. „Novým rysom všetkých siluet je výraznejšie tvarovanie. Móda prechádza od uvoľnenej línie k väčšiemu zdôrazneniu postavy. Živôtiky dámských šiat sú bohato podkasané, blúzkovité, no pomocou záševkov sa bohatosť predného dielu zmierňuje. Obrys sukne je buď rovný, alebo podľa nového módneho poňatia od bokov nadol mierne rozšírený. Rozšírenie sa dosahuje rôznymi dielmi, vloženými záhybmi a inými detailami, ktoré sa prejavujú najmä pri pohybe a dodávajú nositeľkám šiat i švih.“ (Naša Móda, 1962, č.1, str.2)

Svadobná móda okamžite reflektovala uvedené línie a už v čísle 9 časopisu Naša Móda v tom istom roku, ponúka vydajachtivým mladým ženám fotografie modelov svadobných šiat, ktorých autorom bol Karol Kállay a ktoré pochádzali z dielní Vývojového strediska n.p. Makyta, Púchov.[5] K šatám si redakcia dovolila niekoľko odporúčaní, napríklad k výberu šiat radia: „Svadobné šaty nevolíme iba podľa ročného obdobia, ale aj podľa veku nevesty. Dospelá žena musí obzvlášť dbať na decentnosť zjavu do posledného detailu. Volíme nenápadné farby – sivú, béžovú, no najelegantnejšia je vždy kombinácia bielej s čiernou. Strih slávnostného oblečenia musí byť striedmy, odev nemá byť prezdobený. Namiesto tylovej ozdoby na hlavu volíme klobúčik jednoduchého tvaru, farebne zladený s kostýmkom alebo dvojdielnymi šatami.“(Naša Móda, 1962, č. 9, str. 6)

Zmena v línii sa udiala v priebehu necelých dvoch rokov. Ešte v roku 1960 boli preferované síce skracujúce sa šaty s dĺžkou mierne pod kolená, no rozhodne s kyprejšou línou sukne, s tzv. sudovou alebo sukňou so sudovým tvarom. Bol to doznievajúci trend konca 50. rokov, ktorý však nachádzal obľubu vo svadobnej móde ešte aj v polovic 60. rokov. O tom, že diktovaná línia svadobných šiat začiatku 60. rokov nebola rovná, svedčia opäť fotografie Karola Kállaya uverejnené v časopise Naša Móda v roku 1960, v čísle 8. Modely svadobných odevov, tak ako aj uverejnených odevov slávnostných, boli z dielne Vývojového a modelového strediska n.p. Makyta, Púchov.[6]

Napriek tomu, že trendy v móde sa v tomto desaťročí menili rýchlejšie ako v predošlej dekáde, treba povedať, že svadobná móda zostávala voči rýchlym zmenám imúnna a šla svojou ustálenou cestou. Preto sa popri avizovaných novinkách či už v línii alebo dĺžke šiat, stále stretávame so šatami dlhými a riasenými, alebo dokonca so šatami kostýmkovými.

Nevesty v 60. rokoch mohli pre svoj deň zvoliť šaty dlhé, do pol lýtok, po kolená, alebo ku koncu dekády aj ultra krátke. Línia šiat mohla byť voľná, šaty mohli byť púzdrové, princezového strihu alebo s bohato naberanou sukňou a so zvýrazneným pásom. Materiál bol taktiež rôzny. Čo sa týka celkovej úpravy, nevesty volili jednoduché, ale aj komplikované účesy. Vlasy sa vyčesávali do vysokých vrkočov, drdolov, ktoré boli dozdobené štrasovými čelenkami alebo jemnými korunkami z umelých voskových kvetov. Pokiaľ nevesta nemala dlhé vlasy, bohatosť dosahovala predovšetkým riaseným tylovým závojom alebo textilnými šitými ozdobami, ku ktorým boli prišité tylové krátke, ale aj polodlhé, či dlhé závoje. Ak sa nevesta rozhodla pre klobúčik, ako doplnok, bol plytký, malý, bez striešky a častokrát aj na ňom bol našitý krátky tylový závoj.

Topánky volili nevesty taktiež rôzne, od jemných bielych baleriniek, cez lodičky na vyššom podpätku až po sandále na klátikovej platforme, pokojne aj v inej, ako bielej farbe.

Outfit československej nevesty neraz dopĺňali biele rukavičky alebo malá nenápadná kabelka a brošňa. Make-upu sa nevenovala veľká pozornosť. Podľa prevládajúceho názoru mala byť nevesta predovšetkým upravená, učesaná, mohla použiť jemný rúž. Pokiaľ sa mladá žena nelíčila aj na bežný deň, o svadobnom líčení ani neuvažovala.

Šaty neviest v tomto období neboli len z domácej produkcie. Bývalo pomerne bežným javom, že si mladé ženy nechávali posielať šaty zo zharaničia. Ak sa tak stalo, šlo prevažne o šaty zo svadobných salónov v Nemecku, Kanade a USA, kde predstavovali už nemódne kúsky, poprípade salónne modely, o ktoré po sezóne už nebol veľký záujem. Naše nevesty si ich dotvárali podľa svojich potrieb a predstáv.

Šaty v zbierke

K dnešnému dňu má zbierka zaevidovaných presne 40 šiat z obdobia 60. rokov 20. storočia. Súbor šiat nepatrí k najpočetnejšiemu, rozhodne obsažnejší je súbor šiat z rokov 70.tych. Je tomu tak preto, lebo v 60. rokoch ešte stále doznieval trend šiat určených na viaceré príležitosti a trend prefarbovania. Veľa šiat z tejto dekády si majiteľky hneď po sobáši prešívali na šaty spoločenské alebo ich prefarbovali do tmavých odtieňov, aby ich vedeli „znosiť“ na rožličné spoločenské udalosti.  Dôkazom sú šaty, ktoré sú zaevidované pod číslom 261 a ktoré sa do zbierky dostali rozšité na jednotlivé diely. Zámer ich majiteľky však zostal nejasný, nakoľko šaty zbierke venovala jej dcéra, ktorá k šatám nemala žiadne informácie. Podobne ako aj šaty evidované pod číslom 238, ktorých vrchnú čipkovú časť majiteľka prefarbila na čierno.

Výber opisovaných šiat je ukážkou pestrosti, odevnej plurality a pomerne veľkej adresnosti svadobnej odevnej tvorby v Československu.

---

[1] HLAVÁČKOVÁ Konstantina, 2000. Česká móda 1940 – 1970. Zrcadlo doby. U(p)M, Olympia, str. 42.

[2] Výstava sa konala 14.11.1966 v PKO. Sála bola preplnená divákmi a modelky predviedli vyše 200 odevov módneho salónu z Paríža. Následne, po skončení prehliadky, tlmočili módne časopisy tendencie v módnych siluetách, materiáloch, strihoch, odevných kombináciách na najbližšie obdobie.

[3] Štúdium na školách v meste nepredstavovalo nový jav, pretože napr. zo Štrby už v 30. a 40. rokoch, odchádzali predovšetkým mladí chlapci do Svitu, kde fungovala Baťova továreň Chemosvit a pri nej špeciálne školiace zariadenia. Chlapci, ktorí odchádzali do tejto školy, sa nazývali  „Mladí muži“ a ich vonkajším znakom boli uniformy. Za účelom vzdelávania, odchádzali mládenci do Baťovej školy veľmi skoro, ako 13 – 14 roční, aby získali obsiahle vedomosti najmä z oblasti nástrojárstva, textilného a chemického priemyslu. Keďže to po skončení kurzu boli „naslovovzatí odborníci“, umiestňovali sa po doškolení v jednotlivých filiálkach podniku a domov sa už nastálo nevrátili. Niektorí sa zamestnávali v krajčírskych dielňach, ktoré sa po vojne dostali do správy Národného podniku VKUS. Tam pokračovali ako vedúci dielní, alebo ako krajčíri.

Dievčatá sa zasa mali možnosť učiť vo Svite za šičky a po skončení praktického výcviku automaticky dostávali prácu v Baťovom podniku. V ich prípade však nedošlo k odchodu za prácou do iných tovární. Pracovali len vo Svite a po skončení pracovnej zmeny, sa vracali domov.

[4] Odev dediny sa teda čoraz viac dostával na rovnakú úroveň odevu mesta. Zámerne nehovoríme o uniformnosti, pretože k nej nedošlo, hoci rovnaký odev mesta a dediny vyvoláva názor, že došlo k odevnej jednote. Nesmieme však pri analýze vzhľadu zabúdať na dôležitý jav, a tým je individualizácia a autonómnosť jedincov v otázkach vlastného výzoru, vďaka ktorej nemôže za nijakých okolností dôjsť k unifikácii, či uniformite odevov. Presnejšie je teda uvažovanie o jednotnej štýlovej úrovni a nie o zjednotenom vzhľade. 

[5] Naša Móda, 1962, č. 11, ročník 7, str. 2 – 7.

[6] Naša Móda, 1960, č. 8, ročník 10. str. 8 – 11.

Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

• ešte v 19. storočí bola biela farba na svadobných šatách považovaná za neprípustnú?

Podľa vtedajších názorov to bola farba smútočná a mladému páru mohla priniesť smolu v manželskom živote.

• túto „poveru“ prelomila až anglická kráľovná Viktória, ktorá sa v roku 1840 vydávala za princa Alberta?

Rebelanstky obišla všetky dovtedy existujúce odevné pravidlá tzv. dresscode a nechala si ušiť snehovobiele svadobné šaty.

• biela farba sa vo svadobných šatách v prostredí Československa a najmä Slovenska natrvalo udomácnila až koncom 40. a v priebehu 50. rokov 20.storočia?

Dovtedy boli šaty neviest tmavé- tmavo hnedé, modré, tmavo zelené a nezriedka aj čierne a krémové. Dokonca nie vždy boli dlhé. Bolo to preto, aby sa šaty dali využiť po svadbe aj na iné príležitosti.

• éru dlhých závojov a vlečiek zahájila anglická kráľovná Alžbeta?

Po jej vzore sa aj v oblečení československých neviest objavujú šaty, ktoré majú predĺžené zadné diely do vlečky a zároveň majú ako doplnok dlhý čipkový závoj.

• povojnové nevesty využívali na svoje svadobné šaty všetky dostupné materiály a to aj látky z padákov zaskočených vojakov?

Československé ženy neboli výnimkou, tzv. „padákové“ svadobné šaty síce nie sú bežné, no rozhodne nie sú výnimočné. V súkromnej zbierke Jany Mládek Rajniakovej sa tiež jedny nachádzajú.

• 70. roky 20. storočia sú farebnosťou najpestrejšími svadobnými rokmi?

Šaty neviest neboli len biele, ale práve v tejto dekáde mohli byť zelené, modré, oranžové, či ružové. Svadobné obleky mladých ženáčov vo farebnosti nezaostávali, objavujú sa zelené, modré, či hnedé obleky.

• 70. roky 20.storočia sa nesú aj v znamení svadobných klobúkov?

Ich obľubu údajne vyvolala svadba speváka Micka Jaggera s jeho prvou manželkou Biancou. Práve tá si pre svoj svadobný deň zvolila na ten čas nevšedný outfit- sukňový kostým, kterého sako si obliekla na holé telo a veľký biely klobúk.

• svadobnú módu 80.rokov ovplyvnila svadba princeznej Diany a princa Charlesa? V Československu sa strihy šiat podľa vzoru Diany objavili síce až neskôr, no rozhodne v ničom nezaostávali. Šaty neviest boli ku konci tejto dekády bohato zdobené, nadýchané, rozmerné a prevládal umelý materiál v podobe saténov, tylu a silonu.

• domáce či salónové šitie svadobných šiat pomaly upadá v 90.rokoch?

Dôvody boli jednoduché- začali fungovať svadobné požičovne. Zapožičanie svadobných odevov bolo pre množstvo žien pohodlnejsšie a praktickešie.

• strih svadobných šiat vychádzal zo strihov dobovej spoločenskej módy?

Do 70. rokov 20. storočia neexistovali špeciálne strihy len pre svadobné šaty.

• do Československa prichádzalo množstvo módnych časopisov a taktiež ich „pár“  bolo vydávaných našimi vydavateľstvami?

Z domácej produkcie boli na Slovensku obľúbené hlavne Móda a textil s odkazmi na parížsku módu, Naša Móda, neskôr len Móda a časopis Dievča, ktoré v rámci vybraných čísel ponúkali aj strihové prílohy. Z Maďarska prichádzal aj obľúbený módny časopis EZ A DIVAT a ten ponúkal vždy minimálne raz za rok aj návrhy svadobných šiat. Na českej strane boli dostupné časopisy ako Nové Pařížské módy, Bazar, Nové módy, Dámské módní listy, Lada, Módní Svět, Módní revue, časopis Eva a veľmi obľúbená Žena a móda.  Neodmysliteľnou bola od 70. rokov 20. storčia strihová Burda, ktorá sa však dala opatriť aj skôr, napríklad už koncom 50. rokov.

Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Móda Československa v kontexte spoločenských zmien

            Skôr, ako začneme hovoriť o samotnej československej svadobnej móde, je dôležité poukázať a upozorniť na momenty, ktoré ju bezprostredne formovali a vytvárali. Svadobná móda nebola samostatne existujúcou spoločenskou normou, bola však významnou súčasťou uceleného módneho komplexu a ten zas odozvou na politické a spoločenské zmeny odohrávajúce sa v krajine. Pochopiť a poznať módu svadobnú je z tohto hľadiska možné len za predpokladu, že poznáme všetky mechanizmy odevnej a módnej produkcie v opisovanom období.

Spoločenská a odevná situácia  v medzivojnovom období

            Prelomovým momentom v spoločenskom živote vo svete, ale aj u nás, bola prvá svetová vojna. Po jej skončení došlo k novému usporiadaniu hraníc, a medzi iným, k vzniku samostatnej Československej republiky, čo prinieslo kvalitatívny obrat v národnom vývoji Slovákov. Demokratické podmienky spôsobili urýchlenie rozvoja ako v hospodárskej, tak aj ekonomickej a kultúrnej sfére spoločnosti. Našli sa však aj negatívne stránky celej situácie. „Československo bolo veľmi asymetrickým celkom. Slovákov s Čechmi spájala jazyková blízkosť, no čo sa týka ekonomickej úrovne, vzdelania, kultúrnosti, práva, ba dokonca aj národného temperamentu, sme boli veľmi odlišní. Táto asymetria viedla počas existencie prvej republiky (1918-1938) k neustálym konfliktom.“^[1]  Okrem toho „stále chýbal proces industrializácie so sprievodným javom migrácie dedinského obyvateľstva do miest“, a to aj napriek tomu, že sa zintenzívnil urbanizačný proces. (STOLIČNÁ 2003: 160)

Na druhej strane prebiehali rôzne migračné procesy obyvateľstva, a to oboma smermi – z krajiny odchádzalo množstvo ľudí, predovšetkým do Severnej a Južnej Ameriky, Kanady, a naopak, do krajiny prichádzali najmä českí obyvatelia, ktorí sa zamestnávali v štátnej správe, školstve, vo verejných službách a pod. Osídľovali mestá, čím sa posilnil rast miest. Najväčší počet českých prisťahovalcov mala Bratislava. Okrem toho bola zároveň mestom, v ktorom žili aj iné početné menšiny. Hlavné mesto pre svojich domácich obyvateľov rozhodne neurčovalo charakter módy, hoci paradoxne, určovalo ho ostatnej časti krajiny. Čo sa nosilo v Bratislave, rýchlo prenikalo do ostatných väčších miest. Budapešť, Viedeň a teraz i Praha zohrávali sprostredkujúcu úlohu a ponúkali módne aktuality aj vďaka ilustrovaným časopisom prichádzajúcim z týchto miest. Medzi ne patrili napríklad časopis Móda a vkus, Módní svět, Eva: časopis moderní ženy, Dámské módní listy, Lada, Módní revue. Alebo to boli týždenníky, ktoré mali vyčlenené špecializované rubriky, v ktorých ponúkali návody a rady, týkajúce sa odevov, prinášali informácie o novinkách, o módnych trendoch, farbách, materiáloch. Nezriedka mali strihovú prílohu, ktorá sa dala dokúpiť buď priamo u krajčírov alebo v redakcii časopisu. Medzi také patrili napríklad Hvězda, Listy paní a dívek. Tieto boli obľúbené najmä na vidieku, pretože poskytovali pohľad na pomerne jednoduchú, základnú módu a čitateľky v nich našli aj lacné, cenovo dostupné strihy.

„Prostredníctvom Prahy sa na Slovensko dostal v modifikovanej podobe Paríž a jeho kolekcie.“ (BENKOVSKÁ 2006: 84) V tom čase zohrávala na európskom poli módy významnú úlohu haute couture. Jej tvorba sa šírila prostredníctvom obchodníkov, ktorí kvôli novým kolekciám cestovali  priamo do Paríža. Praha mala s Parížom dobré kontakty, nemožno sa preto čudovať, že mala priamy prístup k odevným novinkám, ktoré sa potom sprostredkovane, dostávali na Slovensko.   

Výroba odevov na Slovensku, okrem niekoľkých väčších dielní na šitie bielizne, bola ešte v 20. rokoch 20. storočia záležitosťou krajčírskeho remesla. Uvádza sa, že počet krajčírov vrástol z 10 594 v roku 1889 na 16 502 v roku 1921. (ES III, heslo: krajčírstvo, s. 206) Pokiaľ si uvedomíme, v Európe sa presne v tomto časovom rozpätí rozširoval systém modelových domov a „dielňové“ šitie odevov sa vytrácalo, musíme skonštatovať, že Slovensko v tomto smere mierne zaostávalo. Až v 30. rokoch bolo založených niekoľko továrenských odevných podnikov, napr. Rolný, Nehera, Magura. Družstvá a dielne, ktoré do toho obdobia vznikali, pracovali s minimálnym strojovým vybavením, čiže remeselným spôsobom práce.

Šitie na zákazku, bolo finančne náročnejšie, preto si ho mohli dovoliť len majetnejší obyvatelia. Tí menej majetní si museli počkať, kým v Československu začala fungovať sériová alebo konfekčná výroba, ktorá predstavovala lacnejší protipól produkcie odevov a sústredila sa na tzv. stredné vrstvy. Prvé podniky vznikli v Čechách a prostredníctvom obchodov na Slovensku predávali svoje výrobky odevného aj obuvníckeho charakteru (napr. firma BAŤA).

Po zhrnutí týchto informácií, môžeme v rámci Slovenska, vymedziť tri typy inštitúcií, ktoré sa výrobou odevov zaoberali:

1. salóny – predstavovali najvyšší stupeň výroby, najnákladnejší a najkvalitnejší. Kvôli finančnej náročnosti odevov, ich zákazníčkami boli prevažne ženy z vyšších spoločenských vrstiev. Nachádzali sa vo väčších mestách, mali vybudované dobré meno a mohli sa zameriavať len na jeden módny druh- dámska produkcia, pánska produkcia, modistvo a pod.
2. módne domy – pracovali na podobnom princípe ako salóny, len s tým rozdielom, že u nich nebolo vylúčené ani predávanie tovaru zo zahraničia, čiže tovaru inej produkcie. Podobne ako salóny, aj módne domy mali istú úroveň a zvučné meno a nimi zhotovené modely boli šité podľa najnovšej módy.
3. domáci krajčíri – tretí typ „inštitúcie“ predstavujú domáce krajčírske dielne, ktorých majiteľmi boli živnostníci. Vyskytovali sa najmä v menších mestečkách a na vidieku, kde mali svoju stálu klientelu. Odevy zhotovovali podľa doma vyrobených strihových predlôh, ktoré boli samozrejme inšpirované európskymi módnymi trendmi. Tie sa  k nim dostávali prostredníctvom časopisov, ktoré si vo väčšine prípadom predplácali alebo objednávali. Nezriedka vyhotovovali odev len čisto podľa návrhu zákazníka, ktorý sa s originálnym model stretol v meste a videné chcel napodobniť.

Tri ohniská odevnej výroby – salóny, módne domy a domáce dielne – pokrývali až do polovice 20. storočia celú odevnú výrobu na Slovensku. Ako vidieť, systém módy dokázal vybudovať v priestore Slovenska jemu vlastnú organizačnú štruktúru. A to aj napriek tomu, že Slovensko nepredstavovalo centrum šírenia noviniek a nemalo čím ovplyvniť európsku módu. Samé bolo len jej prijímateľom a kopírovateľom. Tieto tri typy inštitúcií sú v zhode s tými, ktoré móda využívala aj v iných krajinách a predovšetkým vo Francúzsku, v Paríži. V našom priestore chýba podrobný výskum salónov, ale aj módnych domov a už vôbec nenájdeme informácie o lokálnych krajčírskych dielňach. Čo je logické, keďže ich množstvo by si vyžadovalo dlhodobý výskum. Každopádne, po stopách módnych salónov a módnych domov sa pustila Zuzana Šidlíková, ktorá vo svojej publikácii Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918-1939)[2] opísala niekoľko existujúcich módnych dielní v Bratislave alebo sa tejto problematike venovala aj Júlia Marcinová vo svojej dizertačnej práci. Tá sa pokúsila o obraz odevnej Žiliny medzivojnového obdobia.

            Systém modernej módy v sebe priniesol zrod osobnosti módneho tvorcu, návrhára. Systém produkcie sa kumuloval v rukách konkrétnych ľudí, ktorým sa dostávalopatričné prestížne spoločenské postavenie. Ženská iniciatíva vo vzhľade bola predsa čiastočne ženám ponechaná, odevy sa neprijímali bez výhrad, každá spotrebiteľka si mohla vo vzhľade presadiť vlastné požiadavky, hoci samotná kostra odevu bola prísne stanovená návrhárom. Naďalej zostávalo pravidlom, že výroba celku patrila návrhárovi a zákazníčka mala voľnosť len v prevedení drobných úprav.

Tým, že móda podporila individualitu vo vzhľade, dala ženám niečo, čo dovtedy prostredníctvom odevu nebolo ľahké nadobudnúť dokázala nastoliť súžitie luxusu a individuality, kvality a originality, a čo je najdôležitejšie, dokázala v nositeľkách umocniť osobnú identitu. Móda natoľko prenikla do života spoločnosti, a zvlášť žien, že od určitého momentu sledujeme zaujímavý jav – schopnosť módy podporovať identitu žien prostredníctvom odevu.

Nástupom reprezentácie sebestačného jedinca a pozdvihnutím krajčírskej profesie do oblasti návrhárstva s neobmedzenou mocou tvorcu v spojení s vyznávaním ideálu novosti, došlo v čase modernej módy k posúvaniu hraníc vzhľadu a vytváranie stále nových estetických kódov.

Slovenskej verejnosti dodnes nie sú známe mená tvorcov, ktorí v našej krajine v medzivojnovom období pracovali. Ich anonymita zrejme súvisí s tým, že sa im nikdy nepodarilo výraznejšie presadiť na európskom trhu a že okrem vlastnej klientely, boli pre ostatnú časť verejnosti nepodstatní. To však neznamená, že by neexistovali. Zuzana Benkovská namierila svoju pozornosť na tento problém, a vo svojom materiály uvádza hneď niekoľko mien osôb, ktoré smelo môžeme nazvať tvorcami alebo návrhármi. Sama autorka však poznamenáva, že  prameňov a archívneho materiálu, ktoré  by pomohli poskladať profil týchto ľudí, je málo a jediným zdrojom zostávajú dobové periodiká a reklama. (BENKOVSKÁ 2006: 90-93) Benkovská na základe pozorovania módnych rubrík urobila krátky zoznam autorov a autoriek článkov, ktoré boli zároveň aj kresličkami a navrhovateľkami strihov, čiže akýmisi šíriteľkami módnosti v našej krajine. Poniektoré sa pod svoje články podpisovali skratkami, poprípade iniciálami, aj napriek tomu sa podarilo niekoľko osôb správne dešifrovať.  Vďaka tomu vieme, že Módu na Slovensku tvorili napr. Jana Poláčková a Kata Lowingerová  z časopisu Dennica, Marča Murtinová- Pietrová, Pira Vanovičová- Floreánová, Arana Šenšelová- Hubková, ktoré tvorili módu v časopise Živena, v časopise Nová žena pôsobila A. Schnussnixová, do Nového sveta prispievala zasa O.Ležovičová, Hela Krčméryová. Vo viedenských novinách Grenzbote sa ženským módnym novinkám paradoxne venoval muž- Robert Hohenberg. A nebol jediným mužom vo svete módnych rubrík, pretože ďalšie texty sú podpísané redaktorom Robertom Hohenbergom alebo Willim Ungarom.

V Čechách bola situácia odlošná, českí bádatelia majú dnes k dispozícii celý zoznam zvučných mien – ženských aj mužských, ktorí sa venovali módnej tvorbe. Medzi najznámejšie patrí bezpochyby Hana Podolská, Oldřich Rosenbaum alebo Arnoštka Roubíčková.

Nielen mená tvorcov dokazujú existenciu systému módy v Československu, ale aj názvy modelových domov. Napríklad modelový dom Helka – produkoval klobúky, Solid – zameraný na oblasť detskej a dámskej konfekcie, Christa Nase – využíval na prezentáciu odevov nielen kresby, ale aj fotografie, obchodný dom Weiss and Furst – ponúkal rôzne druhy látok, Baťa – firma na obuv a i.

Móda v hlavnom meste bola, ako vidieť, v rukách skúsených odborníkov. Aká bola situácia na ostatnom území Slovenska, je ťažká otázka, pretože nám ohľadom tejto témy chýbajú konkrétne informácie. Väčšie mestá, ako Košice alebo Žilina, s veľkou pravdepodobnosťou mali vlastné módne domy a súkromné krajčírstva, ktoré dokázali uspokojiť dopyt po novinkách. Menšie mestečká a vidiek sa v prijímaní módy oneskorovali, pretože v nich mali v rukách šírenie módy menšie krajčírstva. Najmä vidiek zostával pred jej vplyvom uzavretý minimálne ešte najbližších 20 rokov, hoci, a to musíme rozhodne dodať, svadobná móda sa oneskorovala len mierne.

Spoločenská a odevná situácia po druhej svetovej

Otvorenosť alebo otvorená móda je najcharakteristickejšie pomenovanie štýlového odevného časového úseku, ktorý sledujeme vo svete, v Európe a čo je pre nás podstatné, už aj v našom priestore, a to od skončenia druhej svetovej vojny až do začiatku 90. rokov.

Druhá svetová vojna a jej následky, zasiahli spoločnosť v každej oblasti jej života, módu nevynímajúc. Zlá hospodárska situácia, nedostatok, stagnácia, to všetko sa podpísalo pod následný vývoj. Povojnové roky znamenali na jednej strane ťažkú situáciu, na strane druhej však boli odrazovým momentom, ktorý vyburcoval ľudí k zmobilizovaniu zostávajúcich síl a k oživeniu ekonomického, spoločenského a kultúrneho života.

Povojnové Československo, sa v rámci obnovovacích snáh, pustilo po odlišnej ceste, ako západná Európa. K moci sa dostala Komunistická strana Československa s politickým programom, v ktorom vypracovala postupy industrializácie a urbanizácie v duchu reforiem, ktoré prebehli v Sovietskom zväze a v socialistických krajinách strednej a východnej Európy. Ich cieľom bola najmä kolektivizácia poľnohospodárstva, plánované hospodárstvo, intenzívny rozvoj priemyselnej výroby, inovácia a racionalizácia, za účelom čoho sa dbalo na zvýšenú koncentráciu obyvateľstva do väčších miest. Tým sa zmenilo rozloženie obyvateľstva, zmizli niektoré jeho vrstvy a objavili sa nové. Spoločenské preskupenie so sebou prinieslo aj nové normy a hodnoty a spôsobilo vymiznutie starých.

Doteraz sme o móde na Slovensku hovorili ako o rýchlo nasledujúcej svetové novinky. Aj keď existovala istá časová rezerva pri preberaní svetových a európskych módnych noviniek, systém módy v našej krajine sa napokon zakaždým s inováciou vysporiadal a rozdiely v oblečení neboli veľké. Po druhej svetovej vojne sa situácia zmenila. A zmenila sa práve vďaka spomínaným udalostiam, vyvolaných odlišným politicko-spoločenským smerovaním krajiny.

V rámci centrálne plánovaného hospodárstva, dochádza v roku 1948 k znárodneniu podnikov. Súkromná výroba bola zdecimovaná, zanikli výrobné družstvá a priemyselnú produkciu mal v rukách štát, ktorý zakladal nové závody. Toto všetko sa týkalo aj odevného a textilného priemyslu. V roku 1949 vznikli Odevné závody v Trenčíne, Odevné závody kapitána Nálepku v Prešove a Makyta v Púchove. Od roku 1951 pracovala továreň Zornica v Bánovciach nad Bebravou. (ES IV, heslo: odevný priemysel, s. 170) Medzi ďalšie priemyselné podniky, v ktorých vznikala veľkosériová produkcia, patrili Pleta Banská Štiavnica, Trikota Vrbové, Tatrasvit Svit, Modex Žilina alebo Slovenka v Banskej Bystrici. Odevná tvorba bola však sústredená aj odevných centier, či zákazkových ateliérov. Tie mali uspokojovať špecifické požiadavky zákazníkov, čiže akoby nahrádzali prácu pôvodných krajčírskych dielní, v ktorých si zákazník sám zadával, o aký odev má záujem. Medzi najväčšie patril Národný podnik Vkus, ktorý vznikol znárodnením krajčírskych živností a mal početné prevádzky po celom Slovensku.. Okrem Vkusu pôsobil na Slovensku aj podnik Vzorodev a ÚĽUV. V Čechách bol zasa známy Módny závod Eva (znárodnený salón Hany Podolskej) a množstvo obchodných domov, napríklad Biela Labuť, Dům módy a i., V roku 1965 boli všetky obchodné domy začlenené do odborového podniku Obchodní domy.  Podnik Obchodní domy bol v roku 1969 transformovaný na Trust obchodných domov PRIOR so sídlom v Bratislave.[3]

Komunistická strana, ktorá bola pri moci, nechcela zanedbať ani ten najposlednejší článok v reťazci spoločenského diania, dokonca ani to, čo na prvý pohľad vypadalo neškodne, a to odievanie. Zrejme si predstavitelia štátu boli dobre vedomí toho, že odevom sa dá vyjadriť množstvo myšlienok a dá sa ním navonok informovať o názoroch a postojoch jeho nositeľa. Zjednotiť myslenie ľudí a nasmerovať ho tým smerom, ktorý bol žiaduci, a naopak, odkloniť ho od každého nežiaduceho smeru, to boli hlavné predpoklady správneho fungovania socialistického systému, do ktorého zapadala aj odevná výroba. „Národný“ vkus sa od vkusu európskeho odklonil, všetko, čo prichádzalo ako „cudzie“, prestalo byť vhodné. Zastavilo sa šírenie módy, resp. zastavilo sa len jej oficiálne šírenie, pretože si naďalej nachádzala cestičky, ktorými prenikla aj cez strážené hranice.

Nová situácia po vojne prikazovala upraviť si vkus tak, aby korešpondoval s orientáciou vládnej politiky. Dokazuje to aj časť textu z knihy Vkus a kultúrnosť, kde sa píše: „Vždy bolo, je a bude potrebné rozvíjať estetický a umelecký vkus ľudí, vedome a plánovite vplývať na jeho úroveň. … Osvojenie si dobrého vkusu je nevyhnutným prostriedkom šírenie socialistického zmýšľania. … Utváranie a formovanie vkusu spoločnosti nemožno pokladať za súkromnú vec.“ (SZABÓ 1978: 8)

Svetová produkcia sa v čase otvorenej módy vyrábala v duchu filozofie  pret-á-porter. Toto slovné spojenie je odvodené z amerického ready to wear (hotové pre nosenie, alebo obleč a choď). Do Francúzska, centra európskej módy, ho v roku 1949 prináša J.C. Weill. Jeho cieľom bola najmä snaha zbaviť konfekciu známky nižšej kvality. Pret-á-porter si ako hlavný cieľ vytýčila výrobu priemyselných predmetov dostupných všetkým. Tieto predmety mali spĺňať všetky požiadavky spoločnosti – mali byť módne, inšpirované poslednými tendenciami, mali byť kvalitné, precízne vyrobené a cenovo dostupné. Mali v sebe spájať priemysel a módu a priviesť novosť, štýl a estetiku do ulíc. Epocha pret-á- porter sa časovo zhoduje s nástupom spoločnosti zameranej k súčasnosti a nadšenej novinkami a spotrebou. Pri jej koreňoch stojí demokratizácia záľub v móde, podporovaná nárastom počtu ženských časopisov a filmov, zvýšená životná úroveň, kultúra blahobytu, voľného času, okamžitého šťastia a kult mladosti.

Pret-á-porter ukončila prevahu šitia na mieru, nastolila všeobecné rozšírenie malosériovej konfekcie a rozmnoženie tvorivých protipólov,zotrela rozdiel medzi luxusným modelom a priemyselnou napodobeninou, pretože dovolila móde pluralitnú existenciu a súžitie i veľmi odlišných štýlov vedľa seba. Ponúkla za prijateľnú cenu kvalitný výrobok, a to dokonca s určitým autorským módnym rukopisom. Podporila a znásobila prejavy individualizmu.

Individualizácia a užívateľská autonómnosť, ktoré v ostatných častiach sveta do odevov vnášal systém otvorenej Módy a zosobňovala ich inštitúcia pret-á-porter, sa v našej krajine nemohli prejaviť v plnej miere, pretože, ako sa uvádza texte, vkus sa nepovažoval za súkromnú vec. Bol strážený štátom, ktorý na jeho usmernenie využil dokonca aj výsledky výskumu.[4]

Od roku 1951 vychádzajú domáce odborné časopisy, kde sa požiadavky socialistického ducha zhmotňovali do konkrétnych správ. V jednotlivých číslach  sledujeme, ako si redaktori dali záležať na každom upozornení na nevhodnosť „cudzích“ odevov a horlivo poukazovali na absolútnu vhodnosť odevov domácich. Odevný priemysel vyzdvihovali ako predstaviteľa tvorivej práce, ktorí zohľadňuje vo svojich produktoch osobitosť nášho národa a vychádza pri tom z domácich starobylých prameňov – tradície, tradičnej estetiky a funkčnosti. „Kapitalisti vyrábali len to, čo im prinášalo zisky. Prvky západnej módy prenášali aj do konfekcie, vzory a látky nakupovali z cudziny, ktoré potom kresliči v našich továrňach kopírovali. Ľudová umelecká výroba ostávala nepovšimnutá.“ (M-T, 1, 1951: 2)

„Návrhári a modelári textilnej tvorby teda jasne vidia svoje úlohy: pomáhať vytvárať také predmety, také prostredie, aké zodpovedá potrebe krásy, ktorú ľud vždy mal i má. Na zvládnutie tejto úlohy nič im nemôže poskytnúť bohatší zdroj ako naše ľudové umenie, také bohaté na krásu a sviežosť. Odevy, ktoré nám v minulosti predkladali naši súkromní podnikatelia, nevyrastali z našich tradícií, nevychádzali z osobitosti našej kultúry. Tento kozmopolitizmus v užitom umení znamená snahu podkopať národnú základňu, národnú hrdosť, pretože takto podlomených ľudí možno ľahko poraziť a predať do jarma amerických imperialistov. Naši textilní a odevní návrhári hľadajú dnes inšpiráciu v ľudovej tvorbe a získavajú tým nové variácie pre svoju prácu. Jedným takýmto zdrojom je ručná čipka, ktorá je cenným kultúrnym dedičstvom a preto nesmie vymiznúť z bohatstva nášho národa.“ (M-T, 2, 1953: 2-3)

Hoci sa v časopisoch vyskytuje veľa článkov, ktoré čitateľkám zdôrazňujú potrebnú spätosť súčasnosti s tradíciou aj v odeve, termín „ľudový“ sa skôr spája s charakteristikou odevu pre robotníkov a roľníkov. Tento moment správne vystihla aj Stoličná, ktorá upozornila na to, že z kontextov článkov vyplýva používanie adjektíva „ľudový“ na odev ľudí pracujúcich manuálne. Aplikácia tradičných materiálov bola na novodobých sukniach, večerných šatách a autorka preto vyslovuje názor, že v tomto prípade išlo o akýsi „svojráz“ v socialistickom duchu. (STOLIČNÁ 2003: 169)

V článkoch sa často objavujú tendencie bojovať proti takzvanému kozmopolitizmu v odevnej tvorbe. Dnes by sme tento termín mohli nahradiť termínom globalizácia, pretože vo svojom základe predstavovali rovnaký proces. Pre socialistické zriadenie bol nežiaduci, z toho dôvodu, že predstavoval západný svet. Redaktori si preto v každom čísle našli miesto, aby poukázali na jeho deštruktívny charakter, kozmopolitné odevy niesli prívlastok ako nepraktické, nehospodárne svojim riešením, nezodpovedajúce kultúrnym potrebám pracujúcich.

Namiesto preberania odevných noviniek, sme začali produkovať vlastné, vychádzajúce zo špecifických potrieb slovenskej spoločnosti. No aj napriek tomuto pokrokovému kroku, tu existoval nemalý problém, a síce nedostatok a najmä malá pestrosť spotrebného tovaru. To, čo ponúkala domáca výroba, evidentne nepokrývalo všetky potreby verejnosti a jednotlivcov. Politici našej krajiny sa síce snažila spotrebiteľskej požiadavke vyhovieť, no ich snaha bola nepostačujúca. Okrem toho, už od začiatku sa nepodarilo potlačiť novonastupujúci jav vtedajšej spoločnosti – narastajúcu túžbu po zmene a nevyhnutnom preberaní noviniek.

O vplyve módy na formovanie socialistického vkusu svedčí aj seminár, ktorý sa uskutočnil v roku 1979 a niesol názov Móda – priemysel – ekonomika. Je možné módu riadiť a ovplyvňovať?, a z ktorého vyšiel zborník pod rovnakým názvom. V jednotlivých článkoch sa autori zamýšľali nad tým, do akej miery je Móda ovplyvniteľná, čo podmieňuje jej charakter, čo všetko na ňu vplýva, akí sú súčasní spotrebitelia a ako vplývajú na módne zmeny a pod. Na týchto miestach je postrehnuteľné hľadanie progresívneho prístupu k otázke odievania, ktorá by rozhýbala vtedajšiu citeľnú stagnáciu v odevnom priemysle. Je pravdou, že texty článkov z časopisov prinášali pozitívne správy o stave módy na Slovensku, no reálna situácia hovorila o opaku. Spotrebitelia boli nespokojní.

Svoju úlohu v tomto prípade zohrala aj televízia a filmy, ktoré ponúkali televízne osobnosti a filmových hrdinov oblečených v tom, čo náš trh neponúkal. Stačí spomenúť rifle, ktoré sa na západe, ale aj v iných častiach Európy stali najpopulárnejším odevom mladých, ale u nás ich nebolo dostať, pretože nevykazovali požadovanú materiálovú úroveň a z toho dôvodu boli pre náš trh nevhodné. „Také výrobky móda prijala, spotrebiteľ ich vyhľadáva, … ale prešľapuje sa okolo ustanovenej normy. Tak tomu bolo aj u tzv. džínsov, kde práve nízka stálosť oteru farby bola súčasťou módy, ktorú naša norma neuznáva.“ (ŠABACH 1979: 18)

V prípade riflí to samozrejme nebolo všetko, čo by prekážalo v ich umiestnení na trh, išlo aj o ich revolučný charakter s črtami vzbury mládeže, no na stanovenie príčin ich nevhodnosti to bolo aspoň na krátky čas postačujúce zdôvodnenie.

Za účelom rozšíriť spotrebiteľské požiadavky, bol v roku 1957 založený TUZEX. Ako podnik, ktorý fungoval na predaji exportovaných vecí zo zahraničia, si vyslúžil svoju popularitu pomerne rýchlo. Jediným obmedzením, ktoré v sebe niesol, bola skutočnosť, že v predajniach Tuzexu sa dalo nakupovať len za poukážky, takzvané bony, ktoré sa získavali výmenou za zahraničné valuty. Pre veľa Slovákov to nebolo problémom, keďže z dôvodov vysťahovalectva mali veľa rodinných príslušníkov v zahraničí.  V konečnom dôsledku, ako spomínajú mnohí informátori, nákup v Tuzexe nebol pre nikoho problém, teda okrem dlhého čakania v radoch na nový tovar. Aj to hovorí o tom, že tovaru bolo na našom trhu málo a túžba po ňom neustále vzrastala. Centrálne sídlo sa nachádzalo v Prahe, ale po celej republike bolo umiestnených niekoľko obchodov. U nás sa nachádzali v Bratislave, Banskej Bystrici, Žiline, Poprade, Košiciach, Prešove, Vranove nad Topľou, Michalovciach a v Ružomberku. Zanikol so zmenou režimu v roku 1989, ale už dnes môžeme povedať, že Tuzex sa stal fenoménom, ktorý si mnohí spájajú s dobou socializmu.

V 60. rokoch vzniká Ústav bytovej a odevnej kultúry (ÚBOK), štátna inštitúcia, ktorá mala zabezpečiť vysokú kvalitu produkcie znárodneného spotrebného priemyslu. Popri výskumnej a organizačnej činnosti, mala v prevádzke vzorkové a modelárske dielne a vzdelávacie stredisko s knižnicou. Jej pracovníci mali za úlohu určovať tendencie módy a módne línie pre dané obdobie. Hoci bola táto inštitúcia poplatná dobe, jej existencia bola prospešná. Predovšetkým systém, ktorým pracovala, bol na vysokej úrovni a dalo by sa povedať, že najcennejší je jej výskumný a takmer až vedecký prístup k Móde. Pracovníci totiž podstupovali študijné cesty, študovali vývoj módy v krajinách, odkiaľ bola móda najvplyvnejšia a s prihliadaním na podmienky našej výroby, stanovovali smery odpovedajúce nášmu štýlu života. Známa je aj ich vydavateľská činnosť. Napr. v roku 1960 vydáva ÚBOK malú brožúrku s názvom Módní směry, v ktorej presne opisuje nielen strihy, ale aj najnovší materiál, vzory, doplnky a obuv, ktorá je aktuálna pre konkrétnu sezónu v odevoch  žien, detí a dokonca aj mužov.

            V 60. rokoch dochádza k zmäkčeniu situácie v slovenskej Móde, dokladom sú opäť časopisy. Ich zameranie sa rozširuje – pokým ešte na konci 50. rokov sú venované dospelým ženám, od začiatku 60. rokov vychádzajú aj časopisy venované mladým dievčatám. Táto zmena súvisí s nárastom sily generácie mladých, ktorá je pre toto obdobie príznačná. Práve v dievčenskej móde nachádzame zmiernenie názorových tendencií a vidíme postupné zaraďovanie častí, ktorých pôvod nie je „náš“ slovenský. V praxi to vypadalo tak, že mladá Móda zaplavila trh minisukňami z dielne anglickej autorky Mary Quant, ženskými nohavicami, v ktorých dievčatá, ale aj staršie ženy dávali najavo túžbu po pohodlí a rovnocennosť s opačným pohlavím. Trh sa otvoril aj pre fenomén zvaný rifle, zvonové nohavice, rôzne športové bundy a plášte, farebné košele a tričká s nápismi a pod.  Okrem fotografií prezentujúcimi vhodnosť rôznych odevných kombinácií, sa dočítame aj konkrétne rady pre čitateľky, ako dosiahnuť želateľný vzhľad, ako si upravovať vlasy a ako dbať na pleť. Make- up sa stáva populárnym u čoraz mladšej populácie, z toho dôvodu ho nemožno opomenúť v jednotlivých kozmetických rubrikách. Uvoľnenie prísnej ideologickej atmosféry je citeľné v každom čísle a vidieť ho aj na ponúkaných odevoch, ktoré sú veselšie, mladistvejšie a najmä – vychádzajú zo svetových trendov.

Nielen to sa v časopisoch 60. a 70. rokov dá nájsť. V pravidelných intervaloch sa vyhradzuje priestor aj pre originálnu európsku módu z módnych centier v Paríži alebo Salzburgu. Prostredníctvom týchto rubrík, sa čitateľky oboznamovali s najnovšou európskou módou. Hoci tieto informácie mali iba textovú podobu a nebývali často podložené fotografiami, tým, že už nepredstavovali tabu a nevhodnosť pre naše prostredie,  dosvedčujú prebiehajúci proces demokratizácie v oblasti odievania. Slovensko sa postupne stávalo súčasťou svetového systému Módy, ktorý zotieral markantné rozdiely medzi krajinami.

Encyklopédia Slovenska na margo odievania v 70. rokoch dokonca uvádza, že: „obyvateľstvo Slovenska patrilo k najlepšie oblečeným na svete.“ (ES IV heslo: odev, s. 169)

V časopise Život vyšla v roku 2009 séria článkov venovaná spomienkam na predošlé obdobia. Autor heslovite píše o momentoch, ktoré sa mu vrezali do pamäte a ktoré si podvedome s konkrétnym obdobím spája. Zaujímavé je to, že medzi jeho spomienky, ktoré predstavujú aj jeho vnímanie tej doby, na niektorých miestach uvádza odev. Dalo by sa teda povedať, že odev bol jeden z prejavov charakterizujúcich dobu. Zo spomienok na 60. roky napr. vyberáme poznámku o minisukniach, dederónkach, Tuzexe a o Twiggy. Minisukne: „Úžasný nápad Angličanky Mary Quantovej sa k nám dostal prekvapujúco skoro. Už ako chlapci sme periférne zaevidovali zmenu v oblečení žien. Čoraz viac sa odhaľovali nohy a v sivosti vtedajších dní to bol skutočne osviežujúci zážitok.“ Dederónky: „Toho „blba“, čo to vymyslel, treba… Aj také boli názory na vždy vyformované košele – dederónky. Absolútna čistá umelina bez náznaku čohosi prírodného dokázala s krkom urobiť za pár minút „divy“. Ale kto ju nemal, vlastne neexistoval.“ Tuzex: „Že existuje aj iný tovar, než aký ponúkal socialistický obchod, sme pochopili hneď. Za pár akýchsi bonov sme si mohli pootvoriť svet luxusu a krásy. Samozrejme, najskôr angličáky, neskôr pravé rifle. Aj ja som si kúpil svoju prvú „miestenku“ do sveta moderného sveta.“ Twiggy: „Vychudnutá modelka sa stala novým symbolom dovtedy moletnejších žien z celého sveta. Zaujímavé bolo, že všetci jej vyčítali chudosť, ktorá už bola na hranici života a smrti, ale každá sa jej chcela podobať. Diéty a chudnutie sa dostali do módy.“ ( TURIS 2009:80 – 83)

Zo spomienok na 70. roky vyberáme opäť informácie o rifliach a o rôznych druhoch odevov. Rifle: „V sedemdesiatych rokoch bolo u nás otvorených najviac škôl. V jednej z takých škôl som sedel so svojimi spolužiakmi v tesilových nohaviciach a sníval som o tom, že mi mamin strýko z Austrálie pošle rifle. Poslal pre istotu o tri čísla väčšie.“ Móda: „Módu mladých aj v tomto období diktovali popové hviezdy. Dievčatá vymenili minisukne šesťdesiatych rokov za ešte odvážnejšie krátke nohavice, z ktorých im často trčalo takmer úplne všetko. Dlhé nohavice zvonovitého strihu zasa látkou nešetrili. K tomu sa nosili topánky s hrubou podrážkou. Na uliciach sa objavili ja prví „pankáči“ s odvážne nafarbenými vlasmi upravenými do kohúta. Módnym sa stal aj pírsing na tele.“ (KAMPF 2009: 80 – 83)

V slovách tohto autora, ale aj vo výpovediach informátorov, sa nám zhmotňujú prejavy obdobia od polovice 20. storočia, až do konca 80. rokov a podávajú doklad o tom, ako pracoval systém otvorenej Módy na Slovensku.

---

[1] http://www.aktuality.sk/clanok/31624/komentar-prva-csr-a-premarnena-prilezitost/

[2] ŠIDLÍKOVÁ, Zuzana, 2011: Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918 – 1939). Slovart.

[3] HLAVÁČKOVá, Konstantina, 2016: Móda za železnou oponou. Grada. str. 100.

[4] Socialistický vkus sa v 60. rokoch stal predmetom výskumu. Výskum sa pravdepodobne považoval za dôležitý z dôvodu väčšej dôveryhodnosti a jeho výsledky predstavovali zrejme hmatateľný dôkaz správnej orientácie vkusu a vzhľadu obyvateľstva. Je pochopiteľné, že pri práci sa socialistickí vedci opierali o existujúce diela z pier vlastných autorov, ktorí sa k ich názorom blížili viac, ako autori západného sveta. (SZABÓ 1978)

Zbierka svadobných odevov z čias bývalého Československa od jej vzniku až do súčasnosti

Zberateľstvo nepatrí k novodobému fenoménu. V minulosti bolo bežným a osožným využívaním voľného času napríklad aj detí, ktoré sa prostredníctvom predmetov a kontaktov učili mnohým sociálnym zručnostiam, ale aj nadobúdali vedomosti minimálne v tej oblasti, z ktorej pochádzali zberateľské predmety. V súčasnosti sa zberateľstvu venujú i dospelí, v ich rukách sa formujú pomerne hodnotné zbierky rôzneho zamerania, keďže dnes možno zbierať naozaj všetko. Zberateľskú činnosť si podvedome síce spájame s múzeami ako pracoviskami na to určenými, avšak zberateľstvo je pomerne rozšírené aj medzi bežnými ľuďmi, ktorí ho vnímajú ako predmet sebarealizácie, relaxu, sebareflexie, ale zároveň aj ako spôsob aktívneho využívania voľného času, či nadväzovania kontaktov a príležitostí pre vzdelávanie sa. Dalo by sa povedať, že zberateľská činnosť postupne prerastá do štádia, kedy sa viac spája s vedeckým zameraním, ako len so zhromažďovaním zbierkových predmetov. Zberatelia svoje zbierky zveľaďujú nielen čo do počtu predmetov, ale zbierku dopĺňajú o informácie. Stávajú sa teda odborníkmi v problematike toho, čo zbierajú.

Ako píše Ján Bocán, predseda Klubu priateľov zberateľstva a histórie: „V dnešnej dobe má na zberateľstvo dopad najmä internet, prostredníctvom ktorého je možné pohodlne a ľahko získavať do zbierok stále nové zberateľské materiály. Okrem toho internet umožňuje získavanie informácií podstatne rýchlejším spôsobom, ako v prípade organizovania klubových alebo výmenných stretnutí populárnych najmä u starších zberateľov. K ďalším výhodám internetu patrí značné poskytovanie anonymity a pocitu relatívnej bezpečnosti pri kúpe alebo predaji.“[1]

To, akým smerom sa bude zbierka uberať a do akej miery bude známa a vyhľadávaná, zavisí rozhodne od povahy zberateľa a jeho vnímania spoločenskej zodpovednosti za to, čo doma vytvára. Nie každý zberateľ potrebuje spoločnosť informovať o existencii toho, čo vytvoril. Vystačí si s pocitom uspokojenia z toho, čo má, čo získal, čo sa dozvedel. Sú však aj takí, ktorí by chceli svoju zbierku posunúť vpred, zdieľať ju, hovoriť o nej a upozorniť na jej spoločenskú opodstatnenosť a význam.

Príspevok má byť motiváciou práve pre tých, ktorí sa neuspokoja len s vlastníctvom zbierky, pre tých, ktorí by ju radi zveľaďovali a delili sa o ňu so širšou verejnosťou. Má byť podnetom k zamysleniu, podnetom k aktívnej práci so zbierkovými predmetmi a ukážkou toho, ako sa z hobby aktivity môže stať profesionálna zbierka, ktorá ako autorský počin dokáže v súčasnosti uživiť samu seba. Má byť teda akýmsi návodom k tomu, aké kroky podniknúť pre dosiahnutie konkrétneho cieľa na ceste k profesionalizácii súkromného fondu.

Nemá však byť prikázaním, či prísnou šablónou, pretože platí to, čo už bolo spomenuté vyššie- život súkromnej zbierky je priamo závislý od povahy zberateľa a jeho stanovených cieľov.

Súkromná zbierka dobových svadobných odevov, ktorá sa stala podnetom pre príspevok, začala vznikať približne v roku 2012 a v momente svojho vzniku nemala svoj konkrétny cieľ a ani koncepciu. V tom čase šlo len o „záchranu“ jedných svadobných šiat a závoja, ktoré po vyčistení na dlhší čas skončili uložené bez povšimnutia v domácej truhlici. V roku 2014 sa k nim náhodne pridali druhé šaty so závojom a v tom istom roku ešte ďalších 5 šiat. Stále však nešlo o zbierku v pravom zmysle slova, pretože nedochádzalo k zámernému hromadeniu predmetov. Všetky šaty boli prijaté náhodne, bez hlbšieho významu a záujmu o ne. No už v tom čase sa majiteľka šiat prikláňala k myšlienke nenechať si šaty len pre seba.

Cesta, ktorou zbierka od roku 2012 až do súčasnosti, čiže do roku 2023,  prešla, bola skutočne zaujímavá a plná aktívnych zlomových momentov a príležitostí. V súčasnosti je zbierka pomerne známa a často vyhľadávaná inštitúciami, ktoré prejavujú záujem o jej vystavovanie. Svojich priaznivcov si nachádza medzi laickou, ale aj medzi odbornou verejnosťou.

Prvá fáza v živote zbierky: Aktívna tvorba zbierkového fondu

Hoci sa šatám dostávalo potrebnej starostlivosti v podobe správneho vyčistenia a uskladnenia, nedalo sa hovoriť o zberateľstve. Spomínanú činnosť možno v úvode vzniku zbierky vnímať skôr ako náhodné hromadenie, a to aj v čase, keď šiat bolo približne 20 a tvorili skutočne pestrú odevnú vzorku zo všetkých odevných dekád. Počas prvej fázy, čiže  počas aktívnej tvorby zbierkového fondu, je výrazných niekoľko zastávok: medializácia, dokumentácia, vystavovanie a založenie občianskeho združenia. Všetky výraznou mierou prispeli k rozrastaniu zbierkového fondu a naopak- nárast fondu si prirodzene vyžiadal ich zabezpečenie.

Medializácia:

Rozhodným momentom pre existenciu zbierky bola prezentácia šiat a zberateľskej činnosti v TV relácii Inkognito. Produkcia relácie rozhodla v prospěch zbierky na základe fotografie, ktorá bola zverejnená na sociálnej sieti v snahe nájsť osobu, ktorá sa venuje podobnej činnosti- zberateľstvu. Fotografia vznikla počas sezónnej údržby šiat a dnes konštatujem, bola viac než neprofesionálna.  Napriek tomu zaujala produkciu televíznej relácie, ktorá usúdila, že sa nejedná o bežnú činnosť a pre potreby relácie by mohla byť zaujímavou. Po odvysielaní sa zbierka začala rozrastať závratným tempom, týždenne prichádzali dvojo až trojo šiat, ohlásilo sa  množstvo majiteliek šiat, ktoré chceli prispieť a napokon aj prispeli do zbierky.

Zverejnenie existencie zbierky prostredníctvom relácie však malo aj ďalší efekt. Dobové svadobné šaty sa stali vhodným námetom reportáží pre ďalšie médiá. V roku 2019 až 2021  bola zbierka medializovaná v každej verejnoprávnej televízii na Slovensku, čitatelia sa zas o nej mohli dozvedieť z viacerých regionálnych novín a dámských časopisov. Zaujímavou pre verejnosť nebola zbierka len pre samotné šaty a doplnky, ale hlavne pre príbehy, ktoré majiteľky šiat prikladali k šatám.

Tie sa stali podnetom k tvorbe koncepcie zbierky, ktorá od toho momentu bola promovaná v znení svadobné šaty – príbehy svadobnej histórie.

Dokumentácia

Zvyšujúci sa počet zbierkových predmetov si vyžiadal ďalší krok – podrobnú a prehľadnú dokumentáciu, založenú na katalogizácii, fotodokumentácii a správnom-prehľadnom spôsobe ukladania šiat a doplnkov.

V tejto fáze vznikol systém, ktorý je využívaný doposiaľ a ktorý pozostáva nielen v podrobnom opise predmetu a jeho materiálu, ale aj z vytvorenia písomného záznamu o roku vzniku/ušitia šiat, mene majiteľky, jej kontaktných údajoch, lokalite, odkiaľ boli šaty poslané, ale aj kde boli ušité. Ďalej sa v zázname uvádza, akým spôsobom sa šaty do zbierky dostali a v ktorom roku ich zbierka prijala. V neposlednom rade záznam obsahuje aj údaj o ďalších priložených predmetoch, napríklad starej fotografii, kravate, rukavičkách, liste, svadobnom oznámení a i.

Číslo, ktoré je uvedené v písomnom zázname, je katalógovým číslom, ktoré je v súvislosti so šatami uvedené aj na ďalších archívnych dokumentoch, napríklad na závesnom štítku alebo na zložke v elektornickej databáze. Elektronická zložka obsahuje nielen všetky vyššie spomenuté údaje z písomného záznamu, ale aj elektronické fotografie šiat a ich detajlov, fotografie doplnkov patriacim k šatám, oscanované priložené listinné dokumenty- starú fotografiu, svadobné oznámenie, telegram, list od majiteľky a pod.

Uskladnenie šiat si prešlo vlastným vývinom, nakoniec sa osvedčilo ukladanie predmetov do archívnych krabíc, ktoré sú očíslované pre rýchlejšiu manipuláciu so šatami a lepší prehľad v tom, kde presne sa ktoré šaty nachádzajú. Číslo krabice je uvedené aj v písomnom zázname, aj v elektornickej zložke, aj na závesnom štítku. Archívne krabice poskytujú šatám najideálnejšie archívne podmienky. Šaty sa síce časom pokrčia, no pokrčenie nie je pre ne ohrozujúce. Uskladnenie v krabiciach je v mnohých ohľadoch šetrnejšie ako napríklad zavesenie šiat na ramienko, či ponechanie šiat celoročne na figuríne, čo ani z priestorového hľadiska nie je dobrým riešením.

Vzhľadom ku skutočnosti, že zbierka obsahuje množstvo svadobných fotografií, sú súčasťou zložiek aj informované súhlasy ich majiteľov, poprípade poznámky k možnostiam použitia fotografického materiálu podľa požiadaviek majiteľa. Nezriedka sa stáva, že k šatám priložený list obsahu prianie majiteľky, že si neželá, aby jej meno bolo k šatám uvedené, poprípade, aby fotografia nebola použitá na verjenosti. Nájdu sa však aj také listy, v ktorých si majiteľky vyslovene stanovia podmienku, že pokiaľ budú šaty prezentované verejne, musí

k nim byť aj údaj v plnom znení, kto je ich majiteľom. Každopádne, všetky tieto informácie sú súčasťou aj písomnej dokumentácie, aj elektronickej dokumentácie- databázy svadobných šiat.

V súčasnosti majú každé jedny šaty svoj vlastný osobný spis, akýsi životopis, kde je zahrnuté všetko to, čo je spomenuté vyššie a doplnené ešte o zaujímavosti z oblasti módy bezprostredne sa týkajúcej obdobia vzniku odevu.

Uvedený systém dokumentácie je síce pre náhodného záujemcu na prvý pohľad náročný a z istého pohľadu zbytočne vrstvený, no poskytuje podrobný a vyčerpávajúci prehľad o všetkých potrebných informáciách patriacich k šatám ako  zbierkovému predmetu.

Sociálne siete

Prvé fotografie zo zbierky boli na sociálnej sieti zverejnené už v roku 2016. Cieľom fotografie bolo upútať užívateľov a nájsť spomedzi nich kolegu-zberateľa. To sa však nepodarilo a v tom čase som tento neúspech pripisovala tomu, že s veľkou pravdepodobnosťou je zbieranie svadobných odevov natoľko špecifická a náročná činnosť, že sa jej nikto iný nevenuje. Efektom zverejnenej fotografie bola však odozva od niekoľkých žien, ktoré zbierku rozšírili o svoje šaty. Už vtedy bolo zrejmé, že pre rýchlejšiu informovanosť verejnosti, budú sociálne siete tým pravým miestom. Postupné zverejňovanie zbierky však začalo až od momentu, ako bola k dispozícii vytvorená podrobná databáza s hotovými záložkami a životopismi šiat. Zbierke bola založená stránka s názvom Vaše staré svadobné šaty, kde sa v rokoch 2020 – 2021 v pravidelných termínoch, vždy v utorok a vo štvrtok, odprezentovali jedny šaty s ich príbehom. Zároveň stránka slúžila aj ako informačný kanál v prípade organizovaných výstav, plánovaných reportáží, či publikovaných rozhovorov v časopisoch a médiách. Stránka je doposiaľ živá, aktívne v jej priestoroch prebiehajú oznamy, rozhovory a prezentácie šiat. V súčasnosti slúži aj k rýchlemu zberu zdrojových informácií od neviest pre potreby výskumu dobovej svadobnej módy v Československu, ktorý podporil Fond na podporu umenia.

Spomenúť treba aj ďalší kanál, prostredníctvom ktorého je verejnosť oboznámená s existenciou svadobnej zbierky. Je to web stránka www.muzeumsvadobnychsiat.sk, ktorú sa však, kvôli časovej náročnosti, nepodarilo do dnešného dňa vybudovať do želateľnej podoby.  

Vystavovanie

Počas prvej odvysielanej relácie o zbierke, zaznela z mojich úst myšlienka, „vypustiť šaty do sveta“, čím som vyjadrila svoju ambíciu vystavovať. Vystavovanie, čiže akási prezentácia predmetov na verejenosti, bolo od začiatku plánovaným počinom, no pre jeho realizáciu neboli nájdené vhodné priestory. Potreba vystavovať bola vyústením istého vnútorne pociťovaného spoločenského tlaku spojeného so spoločenskou zodpovednosťou za vlastníctvo veľkého množstva získaných predmetov týkajúcich sa nás všetkých, celej našej spoločnosti.

Prvým záujemcom o vystavenie svadobnej zbierky bolo Západoslovenské múzeum v Trnave a Liptovské osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši. V roku 2021 boli teda naplánované tieto dve výstavy a keďže šlo v živote zbierky o novú skúsenosť, aj príprava výstavy bola viac-menej nová, doslova náhodná, bez konceptu. Šaty na výstavu v Trnave sa vyberali spôsobom „tieto sa mi páčia, tieto tam pôjdu“. V Liptovskom Mikuláši bol zvolený diametrálne odlišný prístup a inštalovaná výstava bola prvou, ktorá mala hlbší koncept a zámer. Vystavené boli na nej šaty z regiónu a zároveň šaty zo všetkých odevných desaťročí. Výstava bola doplnená starými fotografiami, krátkymi textami a dokonca aj záznamom z dielne lokálneho krajčíra z Hýb, odkiaľ pochádzalo vačšie množstvo vystavených šiat.

Najpremyslenejšou a koncepčne najprecíznejšou bola výstava v Rimavskej Sobote inštalovaná v roku 2022.

Aj v oblasti propagácie si teda zbierka prešla svojou cestou. Počas nej sa ukázalo, že nie je dobré zapožičiavať jednotlivé predmety zo zbierky inštitúciám, ktoré si z nich vytvoria výstavu, ale vhodnejšie je ponúknuť predmety zo zbierky ako komplexné dielo, čiže ako výstavu na kľúč. V súčasnosti je teda výstava výsledkom dlhodobého, systematického a zámerného plánovania. Cieľ výstavy a jej zámer je písomne vypracovaný v scenári výstavy, ktorého prílohami sú odborné texty, komentáre k použitým fotografiám a príbehy šiat. Návšetvník takejto výstavy má možnosť vnímať prostredníctvom šiat odevnú históriu, dobu, v ktorej šaty vznikali, či úroveň vtedajšieho textilného priemyslu a  prostredníctvom starých fotografií, či príbehov dokáže prežiť aj osobnú históriu nevesty, mladého páru, či člena svadobnej družiny.

Čoraz častejšími sú aj sprievodné aktivity výstav, napríklad komentovaná prehliadka, odborná diskusia, či workshopy pre detského návštevníka. Nachystané sú pracovné listy so svadobnou tematikou, vystrihovačky  vyrobené z fotografíí aktuálne vystavených šiat či malá detektívna kancelária pre tých, ktorí pozorne čítali príbehy o šatách. U starších návštevníkov sa teší obľube napr. malá literárna úloha, v ktorej môžu vybranýcm šatám vymyslieť príbeh podľa vlastného uváženia. O výstavu dobových svadobných odevov je neustály záujem, no prax ukazuje, že častým vystavovaním zbierkových predmetov, sa ich stav zhoršuje, a to aj napriek zabezpečeniu všetkých potrebných podmienok, ako je napríklad teplota, či vlhkosť výstavného priestoru. Je viac ako pravdepodobné, že prezentácia zbierky touto cestou má svoje limity a verejnosti bude musieť byť ponúknutá iná možnosť pre jej videnie

Založenie občianskeho združenia

Veľmi prirodzeným vyústením zberateľskej činnosti a všetkých prác so zbierkou, ktorá od roku 2019 napredovala rýchlym tempom, bolo založenie občianskeho združenia. Zveľaďovanie, propagovanie a vlastne ani samotná starostlivosť o predmety by bez jeho pôsobenia už nebola možná. Častou otázkou bola čoraz naliehavejšia otázka v spôsobe financovania. Náklady na archivovanie početnej zbierky, na ošetrovanie odevov, náklady spojené s vystavovaním, s uskladňovaním technických predmetov, propagáciou, to všetko sa stalo predmetom riešenia OZ s názvom J.M.R.Zbierka.

Majitelia súkromných zbierok si od zakladania občianskych združení držia odstup. Odrádzajú ich náklady s tým spojené, nedôvera v priechodnosť projektov, ktoré by im mohli finančne pomôcť,  veľká námaha pri získavaní 2% z daní a pod. V prípade zbierky svadobných odevov išlo rozhodne o významné a prospešné rozhodnutie, ktoré zabezpečilo plnohodnotné financovanie zbierkových činností. Ako zvyknem hovoriť, občianske združenie mňa ako zberateľku neuživí, no šaty si vďaka nemu dokážu zarobiť na svoj slušný život.

Zároveň sa jeho založením ukončila prvá fáza exitencie zbierky- jej aktívne zveľaďovanie a rozširovanie a nastúpila fáza druhá, charakteristická pomalším prijímaním nových zbierkových predmetov a výraznejším presmerovaním snáh na kvalitatívne odlišné činnosti, ako napríklad projektovanie, digitalizácia a odborný výskum.

Druhá fáza v živote zbierky: Nástup kvalitatívne odlišných prác so zbierkovým fondom

Druhá fáza bola plynulým nadviazaním na prvú a jej nástup sa nedá  ohraničiť presným časom. Aj v nej evidujeme činnosti z predošlého obdobia, ako napríklad archivovanie a jeho neustále sprehľadňovanie a vystavovanie.

Vnímame tu však aj iné činnosti, ktoré už nesúvisia priamo s úlohami spojenými so šatami a starostlivosťou o ne, ale rozhodne sú podstatnou súčasťou celku. Ide predovšetkým o projektovú činnosť, digitalizáciu zbierky a výskum.

Projektová činnosť

Projektová činnosť priamo súvisí s existenciou občianskeho združenia. Práve vďaka nemu sa môže zbierka uchádzať o vačšie množstvo financií, zapájať sa do viacerých výziev a prostredníctvom projektov zabezpečiť samostatnosť pri vystavovateľských aktivitách.

Je samozrejmé, že projektovanie vyžaduje čas a isté argumentačné schopnosti, no pri rozsiahlych súkromných zbierkach je časová investícia a dobre opísaný projektový plán skutočne minimálnou investíciou.

Od roku 2021, kedy OZ J.M.R.Zbierka vzniklo, boli prostredníctvom úspešných projektov zrealizované 4 výstavy, zrealizovalo sa profesionálne fotenie svadobných šiat pre potreby katalogizácie, zakúpilo sa pre výstavné účely viac ako 60 figurín, niekoľko informačných stojanov, závesných systémov na fotografie, kliprámy na veľkoplošnú tlač a vybudovalo sa jedno virtálne múzeum. Posledným výsledkom úspešného projektu je podporený výskum dobovej svadobnej módy v bývalom Československu.

Digitalizácia

Digitalizácia zbierkového fondu bola podporená Nadáciou SPP a v rámci tohoto projektu sa podarilo odborne nafotiť približne 100 šiat. Je zrejmé, že digitalizácia celej zbierky nie je v tento moment možná. Jednak sa zbierka stále rozrastá, nové šaty pribúdajú, jednak je to pomerne časovo náročná aktivita, ktorú nemožno zrealizovať nárazovo. Výsledkom snaženia je súbor fotografií, na ktorých sú zachytené šaty v rôznych polohách na čiernom pozadí. Vďaka vysokej kvalite budú môcť byť v budúcnosti použité napríklad v priparvovanej publikácii alebo jednoduchom katalógu.

Podobným počinom bolo scanovanie šiat v reálnom priestore počas výstavy v Žiari nad Hronom v roku 2023. Výsledkom v tomto prípade bolo vybudovanie virtuálneho múzea verejne prístupného na internete https://my.3dtour.space/tour/muzeumsvadobnychsiat 

Námaha a pracnosť s realizáciou projektov digitalizácie zbierky sú rozhodne vyvážené výsledkami, ktoré budú slúžiť odbornej aj laickej verejnosti a  ktoré sa môžu stať podkladom pre ďalší výskum.

            Výskum

Nateraz poslednou zastávkou na zberateľskej ceste je výskum svadobnej módy bývalého Československa, pre ktorý je zbierka a zbierkové predmety alfou a omegou. Výskum bol podporený Fondom na podporu umenia a jeho prvé závery boli odprezentované na odbornom seminári Odevná kultúra ako komplex tradícií a inovácií v Žiline a zároveň aj počas komentovaných prehliadok výstavy Biela pýcha neviest v ROS Levice.

Zdá sa, že zbierka svadobných šiat nie je jediná, ktorá si vybrala takúto cestu, cestu od zhromažďovania predmetov až po výskum. Svedčia o tom slová Jána Bocana, ktorý píše: „Jedným z kľúčových momentov, úzko súvisiacim so samotnou zberateľskou činnosťou je okamih vzniku potreby zaradenia zbierkového predmetu do správneho historického obdobia. Poznávanie histórie skrz zbierkový materiál je vo všeobecnosti jednou z najsilnejších motivácií zberateľa.“ [2]

Použité zdroje:

BOCAN, Ján, 2017. Zberateľstvo, história a turistika. In: Retrospektíva. [online]. Snina: OZ Európska zberateľská spoločnosť, 2017, [cit. 2017-9-18]. ISSN 2454-1044. Dostupné na: https://retrospektiva.eu/informacie-2/

---

[1] BOCAN, Ján, 2017. Zberateľstvo, história a turistika. In: Retrospektíva. [online]. Snina: OZ Európska zberateľská spoločnosť, 2017, [cit. 2017-9-18]. ISSN 2454-1044. Dostupné na: https://retrospektiva.eu/informacie-2/

[2] BOCAN, Ján, 2017. Zberateľstvo, história a turistika. In: Retrospektíva. [online]. Snina: OZ Európska zberateľská spoločnosť, 2017, [cit. 2017-9-18]. ISSN 2454-1044. Dostupné na: https://retrospektiva.eu/informacie-2/