Blog

Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

60.roky 20.storočia – sršali nápaditosťou a pestrosťou.

Šesťdesiate roky sú považované za najrevolučnejšie obdobie v histórii módy 20. storočia. Končí sa obdobie histórie módneho diktátu. Móda je ovplyvnená sociálnym a kultúrnym fenoménom, svetom, pop music, bojom za ľudské práva, výtvarným umením a stále väčším uplatnením chemických vlákien.  Ustupujú florálne motívy a do popredia sa dostávajú geometrické elementy. Inšpiráciou sa stal aj historizujúci štýl „neo-monarchie“, kedy sa mladí ľudia vracajú k „žabó“, riaseniu, volánom, rukavičkám, či vzorovaným látkam so štruktúrou. Éra 60.tych rokov priniesla svadobné šaty puzdrového, kužeľového i empírového strihu inšpirované kolekciami Marca Bohana a Yves Saint Laurent, ktoré sa mnoho krát skracovali nad kolená. 60. te roky sú špecifické svojou revolúciu mini módy v lurexovom lesku, jemnosti čipky i moderny syntetických materiálov.

Šaty mohli byť vtomto desaťročí dlhé, po kolená, ale aj veľmi kratučké. Mohli byť široké, naberané, ale pokojne aj rovné, tesne obopínajúce postavu. Materiál bol taktiež rôzny- od nákladných brokátov, cez čipku až po umelý silón. Čo toto desaťročie spájalo, bola rozhodne jednoznačná biela farba. Aj to, čo si nevesty zvolili ako doplnky, čiže závoje, mali rôznu podobu- od klobúčikov, cez jemné korálikové čelenky, kvetinové závoje, látkové ruže, až po klasické dlhé tylové závoje či nákladné korunky na štýl kráľovnských klenotov. Ak nejaké desaťročie prialo pestrosti v svadobnom odievaní, tak to boli rozhodne 60. roky. Nič nebolo zakázané, všetko bolo dovolené a záležalo len na vkuse nevesty a zručnosti krajčírky či krajčíra, ktorí šaty šili.

Čo bolo príčinou tejto uvoľnenosti a otvorenosti? Pôvod môžeme opäť nájsť v politických udalostiach, ktoré mali dopad na spoločnosť a kultúru. Na to, čo sa odohrávalo v dekáde 60.tych rokov 20. storočia, mal vplyv XX. zjazd  Komunistickej strany v Moskve, ktorý sa uskutočnil v roku 1956. Do dejín vošiel vďaka prejavu Nikitu Chruščova, ktorý poodhalil a odsúdil diktátorské praktiky svojho predchodcu J. V. Stalina. Vyjadril nový uhol pohľadu na nedávnu minulosť.

Po jeho prejave sa uvoľnila politická atmosféra v mnohých krajinách východného bloku, uvoľnenie preniklo aj do odevnej a textilnej tvorby. Teda, už od polovice 50.tych rokov sledujeme ústup od ideologicky motivovaných diskusií o odeve, odevy strácajú strohosť a začína sa presadzovať výraznejšie výtvarné riešenie. Dôkazy o prikláňaní sa k svetovej móde nachádzame v módnych časopisoch (na českej strane to bol časopis Žena a móda, na strane slovenskej Móda a textil), ktoré pravidelne prinášajú v rubrikách informácie zo svetových módnych prehliadok a výstav. Konstantina Hlaváčková, autorka knihy Česká móda 1940-1970 podáva svedectvo o tejto skutočnosti prostredníctvom citovaného odseku z článku Modní linie, časopis Žena a móda z roku 1957, kde uvádza: „Hľadanie a tvorenie módnej línie sa neobišlo bez omylov a názorového tápania. Niektorí sa mylne domnievali, že občania štátu, ktorý sa riadi zásadami socializmu, zavrhnú akúkoľvek módu, že sa budú obliekať len účelne a ekonomicky a že náš odev sa premení v akúsi uniformu. Samozrejme, zabudli, že odev má tiež funkciu ozdobnú, že zpríjemňuje náš život a uspokojuje našu túžbu po zmene a po hravej a živej novosti. (…) Nechceme módu zrušiť, ani sa nehodláme izolovať od módy západnej a obliekať sa inak, ako je tomu všade inde v civilizovanom svete. Chceme naopak módu vo svetovom merítku starostlivo a sústavne sledovať a radi sa poučíme na kladných hodnotách a objavnej fantázii svetových módnych tvorcov.“[1]

A nielen česká odevná tvorba reflektovala potrebu otvorenosti, ale aj slovenská. O nových, smelých, trendoch sa dozvedáme zo slovenských časopisov, napríklad Móda a textil už v roku 1957 prináša v augustovom čísle krátke správy s názvom Viedenská móda pre najbližšie obdobie, kde stručne popisuje, čo sa nosí za blízkými hranicami. (M-T, č.9, 1957, str. 28). Časopis Naša móda zas v roku 1964 ponúka prehľad módy z Paríža a v roku 1967 venuje celé jedno číslo výstave modelov Christiana Diora, ktorá sa konala v Bratislave v roku 1966. (Naša móda, č.1, 1967). Napokon, skutočnosť, že sa v Bratislave zrealizovala výstava modelov z dielne prestížneho návrhára, o mnohom vypovedá. Články s ňou súvisiace sú pochvalné, vyznievajú nadšene a redaktori v nich ďakujú za možnosť preniesť kúsok svetovej módy na Slovensko. [2] Väčší dôkaz o uvoľnení v odevnej a textilnej tvorbe už ani nemôže existovať.

Sila mladých generácií

            Významným odevným štýlotvorným momentom, bola zmena postavenia mladých ľudí v rámci kolektívu. Samozrejme, istá miera samostatnosti a dôležitosti bola tejto skupine obyvateľstva prisudzovaná vždy, no teraz  podľa vzoru moderného „sveta“ dosiahli  významnejší status.

Nástup tzv. „teen-generation“ prebehol vo všetkých štátoch Európy a sveta. Na podobných  princípoch začal v povojnových rokoch fungovať aj v československých mestách a na vidieku. Jednak to bolo spôsobené povojnovou populačnou explóziou, jednak sa aj vo vidieckom prostredí rozšíril trend „dávať deti do škôl“. V mestách vznikali stredné odborné učilištia, stredné školy s maturitou a všeobecnovzdelávacie školy- neskoršie gymnáziá, do ktorých cestovali mladí ľudia z celého okolia. [3]

Tieto uvádzané odchody do škôl a následne aj za prácou, sa odohrávali ešte pred vojnou a nemali rozsiahlejší charakter. Nepredstavovali teda hrozbu pre kolektívnu odevnú normu, aj napriek preobliekaniu sa jedincov počas práce.

Povojnová situácia súvisiaca s mladými ľuďmi bola odlišná, rozsiahlejšia a z toho dôvodu aj formotvornejšia. Zmenil sa ráz každodenného života. Mladí získali dostatok priestoru pre vlastné aktivity, získali to, čo dovtedy neexistovalo – vlastný voľný čas, ktorý si riadili a rozhodovali o ňom sami. Generácia mladých kvôli populačnej explózii bola mnohopočetná, a tým silnejšia a zároveň bola sebestačnejšia, rozhľadenejšia a názorovo odlišná od generácie svojich rodičov a starých rodičov. Pre jej život boli nevyhovujúce nielen predošlé životné normy a hodnoty, ale aj ich prejavy, a teda aj odev.

Už vyššie sme písali o tom, že po druhej svetovej vojne zahŕňal vládny program aj snahu otvoriť a „skultúrniť“ slovenský vidiek, nielen mesto a tiež aj o tom, že týmto snahám odolala len staršia generácia vidieckeho obyvateľstva. Najjednoduchšie sa s novými myšlienkami „modernej“ doby stotožnila mladá generácia, ktorá nestihla prijať kolektívne hodnoty a normy za svoje vlastné. To zrejme ani nebolo možné, pretože nové životné podmienky, ktoré sa pre ňu vytvorili, si vyžadovali iné, vlastné smernice pre hladké zaradenie sa do života. Neotrasiteľná kolektívna identita, prejavujúca sa v jednotnom myslení, v jednotnom prijímaní všetkého nového, bola odrazu nepostačujúca. Moderná doba si vynútila vytvorenie nových identít, s ktorými sa mladí stotožňovali rýchlejšie. Pretrhol sa reťazec tradíciou odovzdávaných odevných informácií a vytratila sa úcta k formám odevu predkov. V minulosti sa jednotný vzhľad dosahoval napodobňovaním vzhľadu predkov, ktorí slúžili ako neotrasiteľný vzor. Od 50. rokov sa platnosť tohto vzoru  narušila, za najlepšie vzory sa začali považovať rovesníci a súčasníci, napodobňovalo sa nie to minulé, ale to, čo bolo súčasné, teda moderné, nové. Život nastupujúcej mladej generácie sa začal vymykať regulačným a integračným vplyvom minulosti, nastúpila nová temporalita, ktorá získala prevahu, a tou bola spoločenská prítomnosť. Tento jav vypozorovala v 70. rokoch aj Kovačevičová, ktorá už v roku 1975 vo svojej práci Vkus a kultúra ľudu píše, že povojnová spoločnosť sa zbavuje všetkého, čo je spojené s predošlými generáciami, pretože to považuje za esteticky nevhodné a nefunkčné a vytvára si nové, vhodnejšie formy, podľa súčasných kritérií. (KOVAČEVIČOVÁ 1975) Mladí ľudia o to viac, že majú možnosti vytvárať si vlastné sociálne siete aj mimo domáce prostredie. Potreba obliekať sa tak, ako sa obliekajú rovesníci, je pre to pochopiteľná. Dalo by sa povedať, že mladí ľudia potrebovali vlastnú generačnú identitu, ktorá mala len málo spoločné s ostatnými staršími generáciami. A v rámci nej si potrebovali vytvárať nové, im vlastné a vyhovujúce normy.

Novinky sa nedostávali k mladým len cez časté osobné kontakty s „vonkajším svetom“, ale aj prostredníctvom časopisov a televízie. Aj dedina sa vďaka nim stávala na jednej strane informovanejšou, na strane druhej tolerantnejšou voči výkrikom módy. Prevládal všeobecný názor, že čo je dobré pre ľudí z mesta, je dobré aj pre dedinčanov, najmä mladí ľudia sa snažili v ničom sa od mestských kamarátov neodlišovať, v ničom nezaostávať. Dediny sa učili odevnej tolerancii, učili sa prijímať odevné novinky, a to aj bez toho, aby ich podriadili normovanej úprave. Zo začiatku tak robili  v predstave o jedinej správnej ceste, neskôr sa s módnymi výkrikmi stotožňovali ťažšie. Vysvetliť by sa to dalo aj tým, že odevy v prvých rokoch práce národného odevného priemyslu, formálne aj esteticky vychádzali z domácich noriem, boli teda prijateľné aj pre konzervatívnejšie zmýšľajúci vidiek. Postupne sa do skladby odevov dostávali zahraničné prvky, ktoré u mladých vyvolávali obdiv, no staršej generácii nevyhovovali a z toho dôvodu sa proti nim bránila a nerada ich videla ani na svojich potomkoch. Najvyšším prejavom tolerancie lokálneho spoločenstva v otázke vzhľadu, je jednoznačne uznanie aj iných, ako tradičných odevov v rámci obradových príležitostí. Predovšetkým sviatky spojené s prostredím kostola, si udržiavali nemennú podobu, v rátane odevu, ešte aj v 60. rokoch. V niektorých lokalitách Slovenska ešte aj v tomto období predstupovali  v kroji  nevesty na sobáš, dievčence a chlapci ku konfirmácii, regrúti počas odvodu, staršie ženy počas veľkonočných a vianočných sviatkov a pod. Podobnú situáciu sledujeme aj v sobášoch- kým sa sobášilo v kostole, obliekali si nevesty a mladí ženísi tradičný odev. Ten sa však stal nevyhovujúcim pre potreby civilných sobášov, a na rad sa dostali moderné biele svadobné šaty a čierny oblek.[4]

Otázkami odievania mládeže sa zaoberali aj módne časopisy, ktoré občasne ponúkli nové modely vhodné napríklad pre maturitný večierok, tanečnú zábavu a pod. No v začiatkoch formovania mladej módy písali aj o tom, nakoľko sa mladí obliekajú vhodne a či je to naozaj nutné, aby mali odevy svetové. „Veď ako si ich nevšimnúť? Sú dobre živení, ale aj dobre oblečení, ba niekedy až veľmi dobre oblečení. Naše dievčence, ba aj chlapci, sa obliekajú veľmi moderne a tým samozrejme aj draho. Veď každá módna novinka je drahá, drahšia ako veci, ktoré sú už dlhšie na trhu. Teda naša mládež sa oblieka veľmi dobre. Je však otázne, či práve tá prílišná starostlivosť o módnosť v obliekaní, o účesy atďju neodvádza od iných, dôležitejších záujmov. (…) No vplyv oblečenia nemusí byť u každého rovanký, Myslím však, že väčšine ľudí dáva dobré oblečenie pocit sebaistoty. Jedným z dôležitých predpokladov sebadôvery je aj vkusné a vhodné oblečenie.“ (Naša móda, 1961, str.27)

Koncom 60. rokov začal pre potreby módy mladých vychádzať časopis Dievča, ktorý doslova venoval pozornosť len vhodnému štýlu a vzhľadu mládeže, poskytoval rady, ako dbať a udržiavať svoj zovňajšok, prinášal správy o tom, ako sa k móde a odevu stavajú mladí v iných krajinách.

Svadobná móda 60. rokov

Vzhľadom ku skutočnosti, že v období 60. rokov sa tvorbe odevov určených pre svadobnú príležitosť nevenovala špecálna pozornosť, čerpali budúce nevesty a ich krajčírky námety na svadobné šaty z módy spoločenskej. Aké strihy mali šaty určené na ples, či na slávnostný večierok, také isté strihy mali aj šaty svadobné. Rozdiel bol najmä v materiály a výzdobe svadobného odevu. Počas 60. rokov sa preferovali biele látky, poprípade s jemne ladeným strieborným vzorom. Veľkej obľube sa tešila bavlnená, ale aj silónová, či lurexová čipka, ktorá šatám dodávala potrebný luxus a istú dôstojnosť. Dôležitým mienkotvorným momentom boli aj rubriky v módnych časopisoch, ktoré čipku považovali za vhodnú pre odevy mladých ľudí, menej sa podľa nich hodila pre starších nositeľov, čím ju doslova predučili pre svadobné odevy. Priehľadné vzory čipkoviny museli byť zákonite podšívané a podšívky častokrát mali podobu samostatných šiat, taktiež z pomerne nákladných materiálov, ako napríklad hodváb alebo satén. Ďalšími využívanými materiálmi bol brokát, vzorovaný hodváb v bielych alebo jemne maslových odtieňoch a tyl.

Silueta pre svadobné odevy 60. rokov bola totožná so siluetou módy určenej pre slávnostné príležitosti. Už začiatkom 60. rokov oznamuje časopis Naša Móda príchod ôsmich siluet a dvoch módnych obrysových línií. „Novým rysom všetkých siluet je výraznejšie tvarovanie. Móda prechádza od uvoľnenej línie k väčšiemu zdôrazneniu postavy. Živôtiky dámských šiat sú bohato podkasané, blúzkovité, no pomocou záševkov sa bohatosť predného dielu zmierňuje. Obrys sukne je buď rovný, alebo podľa nového módneho poňatia od bokov nadol mierne rozšírený. Rozšírenie sa dosahuje rôznymi dielmi, vloženými záhybmi a inými detailami, ktoré sa prejavujú najmä pri pohybe a dodávajú nositeľkám šiat i švih.“ (Naša Móda, 1962, č.1, str.2)

Svadobná móda okamžite reflektovala uvedené línie a už v čísle 9 časopisu Naša Móda v tom istom roku, ponúka vydajachtivým mladým ženám fotografie modelov svadobných šiat, ktorých autorom bol Karol Kállay a ktoré pochádzali z dielní Vývojového strediska n.p. Makyta, Púchov.[5] K šatám si redakcia dovolila niekoľko odporúčaní, napríklad k výberu šiat radia: „Svadobné šaty nevolíme iba podľa ročného obdobia, ale aj podľa veku nevesty. Dospelá žena musí obzvlášť dbať na decentnosť zjavu do posledného detailu. Volíme nenápadné farby – sivú, béžovú, no najelegantnejšia je vždy kombinácia bielej s čiernou. Strih slávnostného oblečenia musí byť striedmy, odev nemá byť prezdobený. Namiesto tylovej ozdoby na hlavu volíme klobúčik jednoduchého tvaru, farebne zladený s kostýmkom alebo dvojdielnymi šatami.“(Naša Móda, 1962, č. 9, str. 6)

Zmena v línii sa udiala v priebehu necelých dvoch rokov. Ešte v roku 1960 boli preferované síce skracujúce sa šaty s dĺžkou mierne pod kolená, no rozhodne s kyprejšou línou sukne, s tzv. sudovou alebo sukňou so sudovým tvarom. Bol to doznievajúci trend konca 50. rokov, ktorý však nachádzal obľubu vo svadobnej móde ešte aj v polovic 60. rokov. O tom, že diktovaná línia svadobných šiat začiatku 60. rokov nebola rovná, svedčia opäť fotografie Karola Kállaya uverejnené v časopise Naša Móda v roku 1960, v čísle 8. Modely svadobných odevov, tak ako aj uverejnených odevov slávnostných, boli z dielne Vývojového a modelového strediska n.p. Makyta, Púchov.[6]

Napriek tomu, že trendy v móde sa v tomto desaťročí menili rýchlejšie ako v predošlej dekáde, treba povedať, že svadobná móda zostávala voči rýchlym zmenám imúnna a šla svojou ustálenou cestou. Preto sa popri avizovaných novinkách či už v línii alebo dĺžke šiat, stále stretávame so šatami dlhými a riasenými, alebo dokonca so šatami kostýmkovými.

Nevesty v 60. rokoch mohli pre svoj deň zvoliť šaty dlhé, do pol lýtok, po kolená, alebo ku koncu dekády aj ultra krátke. Línia šiat mohla byť voľná, šaty mohli byť púzdrové, princezového strihu alebo s bohato naberanou sukňou a so zvýrazneným pásom. Materiál bol taktiež rôzny. Čo sa týka celkovej úpravy, nevesty volili jednoduché, ale aj komplikované účesy. Vlasy sa vyčesávali do vysokých vrkočov, drdolov, ktoré boli dozdobené štrasovými čelenkami alebo jemnými korunkami z umelých voskových kvetov. Pokiaľ nevesta nemala dlhé vlasy, bohatosť dosahovala predovšetkým riaseným tylovým závojom alebo textilnými šitými ozdobami, ku ktorým boli prišité tylové krátke, ale aj polodlhé, či dlhé závoje. Ak sa nevesta rozhodla pre klobúčik, ako doplnok, bol plytký, malý, bez striešky a častokrát aj na ňom bol našitý krátky tylový závoj.

Topánky volili nevesty taktiež rôzne, od jemných bielych baleriniek, cez lodičky na vyššom podpätku až po sandále na klátikovej platforme, pokojne aj v inej, ako bielej farbe.

Outfit československej nevesty neraz dopĺňali biele rukavičky alebo malá nenápadná kabelka a brošňa. Make-upu sa nevenovala veľká pozornosť. Podľa prevládajúceho názoru mala byť nevesta predovšetkým upravená, učesaná, mohla použiť jemný rúž. Pokiaľ sa mladá žena nelíčila aj na bežný deň, o svadobnom líčení ani neuvažovala.

Šaty neviest v tomto období neboli len z domácej produkcie. Bývalo pomerne bežným javom, že si mladé ženy nechávali posielať šaty zo zharaničia. Ak sa tak stalo, šlo prevažne o šaty zo svadobných salónov v Nemecku, Kanade a USA, kde predstavovali už nemódne kúsky, poprípade salónne modely, o ktoré po sezóne už nebol veľký záujem. Naše nevesty si ich dotvárali podľa svojich potrieb a predstáv.

Šaty v zbierke

K dnešnému dňu má zbierka zaevidovaných presne 40 šiat z obdobia 60. rokov 20. storočia. Súbor šiat nepatrí k najpočetnejšiemu, rozhodne obsažnejší je súbor šiat z rokov 70.tych. Je tomu tak preto, lebo v 60. rokoch ešte stále doznieval trend šiat určených na viaceré príležitosti a trend prefarbovania. Veľa šiat z tejto dekády si majiteľky hneď po sobáši prešívali na šaty spoločenské alebo ich prefarbovali do tmavých odtieňov, aby ich vedeli „znosiť“ na rožličné spoločenské udalosti.  Dôkazom sú šaty, ktoré sú zaevidované pod číslom 261 a ktoré sa do zbierky dostali rozšité na jednotlivé diely. Zámer ich majiteľky však zostal nejasný, nakoľko šaty zbierke venovala jej dcéra, ktorá k šatám nemala žiadne informácie. Podobne ako aj šaty evidované pod číslom 238, ktorých vrchnú čipkovú časť majiteľka prefarbila na čierno.

Výber opisovaných šiat je ukážkou pestrosti, odevnej plurality a pomerne veľkej adresnosti svadobnej odevnej tvorby v Československu.

---

[1] HLAVÁČKOVÁ Konstantina, 2000. Česká móda 1940 – 1970. Zrcadlo doby. U(p)M, Olympia, str. 42.

[2] Výstava sa konala 14.11.1966 v PKO. Sála bola preplnená divákmi a modelky predviedli vyše 200 odevov módneho salónu z Paríža. Následne, po skončení prehliadky, tlmočili módne časopisy tendencie v módnych siluetách, materiáloch, strihoch, odevných kombináciách na najbližšie obdobie.

[3] Štúdium na školách v meste nepredstavovalo nový jav, pretože napr. zo Štrby už v 30. a 40. rokoch, odchádzali predovšetkým mladí chlapci do Svitu, kde fungovala Baťova továreň Chemosvit a pri nej špeciálne školiace zariadenia. Chlapci, ktorí odchádzali do tejto školy, sa nazývali  „Mladí muži“ a ich vonkajším znakom boli uniformy. Za účelom vzdelávania, odchádzali mládenci do Baťovej školy veľmi skoro, ako 13 – 14 roční, aby získali obsiahle vedomosti najmä z oblasti nástrojárstva, textilného a chemického priemyslu. Keďže to po skončení kurzu boli „naslovovzatí odborníci“, umiestňovali sa po doškolení v jednotlivých filiálkach podniku a domov sa už nastálo nevrátili. Niektorí sa zamestnávali v krajčírskych dielňach, ktoré sa po vojne dostali do správy Národného podniku VKUS. Tam pokračovali ako vedúci dielní, alebo ako krajčíri.

Dievčatá sa zasa mali možnosť učiť vo Svite za šičky a po skončení praktického výcviku automaticky dostávali prácu v Baťovom podniku. V ich prípade však nedošlo k odchodu za prácou do iných tovární. Pracovali len vo Svite a po skončení pracovnej zmeny, sa vracali domov.

[4] Odev dediny sa teda čoraz viac dostával na rovnakú úroveň odevu mesta. Zámerne nehovoríme o uniformnosti, pretože k nej nedošlo, hoci rovnaký odev mesta a dediny vyvoláva názor, že došlo k odevnej jednote. Nesmieme však pri analýze vzhľadu zabúdať na dôležitý jav, a tým je individualizácia a autonómnosť jedincov v otázkach vlastného výzoru, vďaka ktorej nemôže za nijakých okolností dôjsť k unifikácii, či uniformite odevov. Presnejšie je teda uvažovanie o jednotnej štýlovej úrovni a nie o zjednotenom vzhľade. 

[5] Naša Móda, 1962, č. 11, ročník 7, str. 2 – 7.

[6] Naša Móda, 1960, č. 8, ročník 10. str. 8 – 11.

Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

• ešte v 19. storočí bola biela farba na svadobných šatách považovaná za neprípustnú?

Podľa vtedajších názorov to bola farba smútočná a mladému páru mohla priniesť smolu v manželskom živote.

• túto „poveru“ prelomila až anglická kráľovná Viktória, ktorá sa v roku 1840 vydávala za princa Alberta?

Rebelanstky obišla všetky dovtedy existujúce odevné pravidlá tzv. dresscode a nechala si ušiť snehovobiele svadobné šaty.

• biela farba sa vo svadobných šatách v prostredí Československa a najmä Slovenska natrvalo udomácnila až koncom 40. a v priebehu 50. rokov 20.storočia?

Dovtedy boli šaty neviest tmavé- tmavo hnedé, modré, tmavo zelené a nezriedka aj čierne a krémové. Dokonca nie vždy boli dlhé. Bolo to preto, aby sa šaty dali využiť po svadbe aj na iné príležitosti.

• éru dlhých závojov a vlečiek zahájila anglická kráľovná Alžbeta?

Po jej vzore sa aj v oblečení československých neviest objavujú šaty, ktoré majú predĺžené zadné diely do vlečky a zároveň majú ako doplnok dlhý čipkový závoj.

• povojnové nevesty využívali na svoje svadobné šaty všetky dostupné materiály a to aj látky z padákov zaskočených vojakov?

Československé ženy neboli výnimkou, tzv. „padákové“ svadobné šaty síce nie sú bežné, no rozhodne nie sú výnimočné. V súkromnej zbierke Jany Mládek Rajniakovej sa tiež jedny nachádzajú.

• 70. roky 20. storočia sú farebnosťou najpestrejšími svadobnými rokmi?

Šaty neviest neboli len biele, ale práve v tejto dekáde mohli byť zelené, modré, oranžové, či ružové. Svadobné obleky mladých ženáčov vo farebnosti nezaostávali, objavujú sa zelené, modré, či hnedé obleky.

• 70. roky 20.storočia sa nesú aj v znamení svadobných klobúkov?

Ich obľubu údajne vyvolala svadba speváka Micka Jaggera s jeho prvou manželkou Biancou. Práve tá si pre svoj svadobný deň zvolila na ten čas nevšedný outfit- sukňový kostým, kterého sako si obliekla na holé telo a veľký biely klobúk.

• svadobnú módu 80.rokov ovplyvnila svadba princeznej Diany a princa Charlesa? V Československu sa strihy šiat podľa vzoru Diany objavili síce až neskôr, no rozhodne v ničom nezaostávali. Šaty neviest boli ku konci tejto dekády bohato zdobené, nadýchané, rozmerné a prevládal umelý materiál v podobe saténov, tylu a silonu.

• domáce či salónové šitie svadobných šiat pomaly upadá v 90.rokoch?

Dôvody boli jednoduché- začali fungovať svadobné požičovne. Zapožičanie svadobných odevov bolo pre množstvo žien pohodlnejsšie a praktickešie.

• strih svadobných šiat vychádzal zo strihov dobovej spoločenskej módy?

Do 70. rokov 20. storočia neexistovali špeciálne strihy len pre svadobné šaty.

• do Československa prichádzalo množstvo módnych časopisov a taktiež ich „pár“  bolo vydávaných našimi vydavateľstvami?

Z domácej produkcie boli na Slovensku obľúbené hlavne Móda a textil s odkazmi na parížsku módu, Naša Móda, neskôr len Móda a časopis Dievča, ktoré v rámci vybraných čísel ponúkali aj strihové prílohy. Z Maďarska prichádzal aj obľúbený módny časopis EZ A DIVAT a ten ponúkal vždy minimálne raz za rok aj návrhy svadobných šiat. Na českej strane boli dostupné časopisy ako Nové Pařížské módy, Bazar, Nové módy, Dámské módní listy, Lada, Módní Svět, Módní revue, časopis Eva a veľmi obľúbená Žena a móda.  Neodmysliteľnou bola od 70. rokov 20. storčia strihová Burda, ktorá sa však dala opatriť aj skôr, napríklad už koncom 50. rokov.

Výskum z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Móda Československa v kontexte spoločenských zmien

            Skôr, ako začneme hovoriť o samotnej československej svadobnej móde, je dôležité poukázať a upozorniť na momenty, ktoré ju bezprostredne formovali a vytvárali. Svadobná móda nebola samostatne existujúcou spoločenskou normou, bola však významnou súčasťou uceleného módneho komplexu a ten zas odozvou na politické a spoločenské zmeny odohrávajúce sa v krajine. Pochopiť a poznať módu svadobnú je z tohto hľadiska možné len za predpokladu, že poznáme všetky mechanizmy odevnej a módnej produkcie v opisovanom období.

Spoločenská a odevná situácia  v medzivojnovom období

            Prelomovým momentom v spoločenskom živote vo svete, ale aj u nás, bola prvá svetová vojna. Po jej skončení došlo k novému usporiadaniu hraníc, a medzi iným, k vzniku samostatnej Československej republiky, čo prinieslo kvalitatívny obrat v národnom vývoji Slovákov. Demokratické podmienky spôsobili urýchlenie rozvoja ako v hospodárskej, tak aj ekonomickej a kultúrnej sfére spoločnosti. Našli sa však aj negatívne stránky celej situácie. „Československo bolo veľmi asymetrickým celkom. Slovákov s Čechmi spájala jazyková blízkosť, no čo sa týka ekonomickej úrovne, vzdelania, kultúrnosti, práva, ba dokonca aj národného temperamentu, sme boli veľmi odlišní. Táto asymetria viedla počas existencie prvej republiky (1918-1938) k neustálym konfliktom.“^[1]  Okrem toho „stále chýbal proces industrializácie so sprievodným javom migrácie dedinského obyvateľstva do miest“, a to aj napriek tomu, že sa zintenzívnil urbanizačný proces. (STOLIČNÁ 2003: 160)

Na druhej strane prebiehali rôzne migračné procesy obyvateľstva, a to oboma smermi – z krajiny odchádzalo množstvo ľudí, predovšetkým do Severnej a Južnej Ameriky, Kanady, a naopak, do krajiny prichádzali najmä českí obyvatelia, ktorí sa zamestnávali v štátnej správe, školstve, vo verejných službách a pod. Osídľovali mestá, čím sa posilnil rast miest. Najväčší počet českých prisťahovalcov mala Bratislava. Okrem toho bola zároveň mestom, v ktorom žili aj iné početné menšiny. Hlavné mesto pre svojich domácich obyvateľov rozhodne neurčovalo charakter módy, hoci paradoxne, určovalo ho ostatnej časti krajiny. Čo sa nosilo v Bratislave, rýchlo prenikalo do ostatných väčších miest. Budapešť, Viedeň a teraz i Praha zohrávali sprostredkujúcu úlohu a ponúkali módne aktuality aj vďaka ilustrovaným časopisom prichádzajúcim z týchto miest. Medzi ne patrili napríklad časopis Móda a vkus, Módní svět, Eva: časopis moderní ženy, Dámské módní listy, Lada, Módní revue. Alebo to boli týždenníky, ktoré mali vyčlenené špecializované rubriky, v ktorých ponúkali návody a rady, týkajúce sa odevov, prinášali informácie o novinkách, o módnych trendoch, farbách, materiáloch. Nezriedka mali strihovú prílohu, ktorá sa dala dokúpiť buď priamo u krajčírov alebo v redakcii časopisu. Medzi také patrili napríklad Hvězda, Listy paní a dívek. Tieto boli obľúbené najmä na vidieku, pretože poskytovali pohľad na pomerne jednoduchú, základnú módu a čitateľky v nich našli aj lacné, cenovo dostupné strihy.

„Prostredníctvom Prahy sa na Slovensko dostal v modifikovanej podobe Paríž a jeho kolekcie.“ (BENKOVSKÁ 2006: 84) V tom čase zohrávala na európskom poli módy významnú úlohu haute couture. Jej tvorba sa šírila prostredníctvom obchodníkov, ktorí kvôli novým kolekciám cestovali  priamo do Paríža. Praha mala s Parížom dobré kontakty, nemožno sa preto čudovať, že mala priamy prístup k odevným novinkám, ktoré sa potom sprostredkovane, dostávali na Slovensko.   

Výroba odevov na Slovensku, okrem niekoľkých väčších dielní na šitie bielizne, bola ešte v 20. rokoch 20. storočia záležitosťou krajčírskeho remesla. Uvádza sa, že počet krajčírov vrástol z 10 594 v roku 1889 na 16 502 v roku 1921. (ES III, heslo: krajčírstvo, s. 206) Pokiaľ si uvedomíme, v Európe sa presne v tomto časovom rozpätí rozširoval systém modelových domov a „dielňové“ šitie odevov sa vytrácalo, musíme skonštatovať, že Slovensko v tomto smere mierne zaostávalo. Až v 30. rokoch bolo založených niekoľko továrenských odevných podnikov, napr. Rolný, Nehera, Magura. Družstvá a dielne, ktoré do toho obdobia vznikali, pracovali s minimálnym strojovým vybavením, čiže remeselným spôsobom práce.

Šitie na zákazku, bolo finančne náročnejšie, preto si ho mohli dovoliť len majetnejší obyvatelia. Tí menej majetní si museli počkať, kým v Československu začala fungovať sériová alebo konfekčná výroba, ktorá predstavovala lacnejší protipól produkcie odevov a sústredila sa na tzv. stredné vrstvy. Prvé podniky vznikli v Čechách a prostredníctvom obchodov na Slovensku predávali svoje výrobky odevného aj obuvníckeho charakteru (napr. firma BAŤA).

Po zhrnutí týchto informácií, môžeme v rámci Slovenska, vymedziť tri typy inštitúcií, ktoré sa výrobou odevov zaoberali:

1. salóny – predstavovali najvyšší stupeň výroby, najnákladnejší a najkvalitnejší. Kvôli finančnej náročnosti odevov, ich zákazníčkami boli prevažne ženy z vyšších spoločenských vrstiev. Nachádzali sa vo väčších mestách, mali vybudované dobré meno a mohli sa zameriavať len na jeden módny druh- dámska produkcia, pánska produkcia, modistvo a pod.
2. módne domy – pracovali na podobnom princípe ako salóny, len s tým rozdielom, že u nich nebolo vylúčené ani predávanie tovaru zo zahraničia, čiže tovaru inej produkcie. Podobne ako salóny, aj módne domy mali istú úroveň a zvučné meno a nimi zhotovené modely boli šité podľa najnovšej módy.
3. domáci krajčíri – tretí typ „inštitúcie“ predstavujú domáce krajčírske dielne, ktorých majiteľmi boli živnostníci. Vyskytovali sa najmä v menších mestečkách a na vidieku, kde mali svoju stálu klientelu. Odevy zhotovovali podľa doma vyrobených strihových predlôh, ktoré boli samozrejme inšpirované európskymi módnymi trendmi. Tie sa  k nim dostávali prostredníctvom časopisov, ktoré si vo väčšine prípadom predplácali alebo objednávali. Nezriedka vyhotovovali odev len čisto podľa návrhu zákazníka, ktorý sa s originálnym model stretol v meste a videné chcel napodobniť.

Tri ohniská odevnej výroby – salóny, módne domy a domáce dielne – pokrývali až do polovice 20. storočia celú odevnú výrobu na Slovensku. Ako vidieť, systém módy dokázal vybudovať v priestore Slovenska jemu vlastnú organizačnú štruktúru. A to aj napriek tomu, že Slovensko nepredstavovalo centrum šírenia noviniek a nemalo čím ovplyvniť európsku módu. Samé bolo len jej prijímateľom a kopírovateľom. Tieto tri typy inštitúcií sú v zhode s tými, ktoré móda využívala aj v iných krajinách a predovšetkým vo Francúzsku, v Paríži. V našom priestore chýba podrobný výskum salónov, ale aj módnych domov a už vôbec nenájdeme informácie o lokálnych krajčírskych dielňach. Čo je logické, keďže ich množstvo by si vyžadovalo dlhodobý výskum. Každopádne, po stopách módnych salónov a módnych domov sa pustila Zuzana Šidlíková, ktorá vo svojej publikácii Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918-1939)[2] opísala niekoľko existujúcich módnych dielní v Bratislave alebo sa tejto problematike venovala aj Júlia Marcinová vo svojej dizertačnej práci. Tá sa pokúsila o obraz odevnej Žiliny medzivojnového obdobia.

            Systém modernej módy v sebe priniesol zrod osobnosti módneho tvorcu, návrhára. Systém produkcie sa kumuloval v rukách konkrétnych ľudí, ktorým sa dostávalopatričné prestížne spoločenské postavenie. Ženská iniciatíva vo vzhľade bola predsa čiastočne ženám ponechaná, odevy sa neprijímali bez výhrad, každá spotrebiteľka si mohla vo vzhľade presadiť vlastné požiadavky, hoci samotná kostra odevu bola prísne stanovená návrhárom. Naďalej zostávalo pravidlom, že výroba celku patrila návrhárovi a zákazníčka mala voľnosť len v prevedení drobných úprav.

Tým, že móda podporila individualitu vo vzhľade, dala ženám niečo, čo dovtedy prostredníctvom odevu nebolo ľahké nadobudnúť dokázala nastoliť súžitie luxusu a individuality, kvality a originality, a čo je najdôležitejšie, dokázala v nositeľkách umocniť osobnú identitu. Móda natoľko prenikla do života spoločnosti, a zvlášť žien, že od určitého momentu sledujeme zaujímavý jav – schopnosť módy podporovať identitu žien prostredníctvom odevu.

Nástupom reprezentácie sebestačného jedinca a pozdvihnutím krajčírskej profesie do oblasti návrhárstva s neobmedzenou mocou tvorcu v spojení s vyznávaním ideálu novosti, došlo v čase modernej módy k posúvaniu hraníc vzhľadu a vytváranie stále nových estetických kódov.

Slovenskej verejnosti dodnes nie sú známe mená tvorcov, ktorí v našej krajine v medzivojnovom období pracovali. Ich anonymita zrejme súvisí s tým, že sa im nikdy nepodarilo výraznejšie presadiť na európskom trhu a že okrem vlastnej klientely, boli pre ostatnú časť verejnosti nepodstatní. To však neznamená, že by neexistovali. Zuzana Benkovská namierila svoju pozornosť na tento problém, a vo svojom materiály uvádza hneď niekoľko mien osôb, ktoré smelo môžeme nazvať tvorcami alebo návrhármi. Sama autorka však poznamenáva, že  prameňov a archívneho materiálu, ktoré  by pomohli poskladať profil týchto ľudí, je málo a jediným zdrojom zostávajú dobové periodiká a reklama. (BENKOVSKÁ 2006: 90-93) Benkovská na základe pozorovania módnych rubrík urobila krátky zoznam autorov a autoriek článkov, ktoré boli zároveň aj kresličkami a navrhovateľkami strihov, čiže akýmisi šíriteľkami módnosti v našej krajine. Poniektoré sa pod svoje články podpisovali skratkami, poprípade iniciálami, aj napriek tomu sa podarilo niekoľko osôb správne dešifrovať.  Vďaka tomu vieme, že Módu na Slovensku tvorili napr. Jana Poláčková a Kata Lowingerová  z časopisu Dennica, Marča Murtinová- Pietrová, Pira Vanovičová- Floreánová, Arana Šenšelová- Hubková, ktoré tvorili módu v časopise Živena, v časopise Nová žena pôsobila A. Schnussnixová, do Nového sveta prispievala zasa O.Ležovičová, Hela Krčméryová. Vo viedenských novinách Grenzbote sa ženským módnym novinkám paradoxne venoval muž- Robert Hohenberg. A nebol jediným mužom vo svete módnych rubrík, pretože ďalšie texty sú podpísané redaktorom Robertom Hohenbergom alebo Willim Ungarom.

V Čechách bola situácia odlošná, českí bádatelia majú dnes k dispozícii celý zoznam zvučných mien – ženských aj mužských, ktorí sa venovali módnej tvorbe. Medzi najznámejšie patrí bezpochyby Hana Podolská, Oldřich Rosenbaum alebo Arnoštka Roubíčková.

Nielen mená tvorcov dokazujú existenciu systému módy v Československu, ale aj názvy modelových domov. Napríklad modelový dom Helka – produkoval klobúky, Solid – zameraný na oblasť detskej a dámskej konfekcie, Christa Nase – využíval na prezentáciu odevov nielen kresby, ale aj fotografie, obchodný dom Weiss and Furst – ponúkal rôzne druhy látok, Baťa – firma na obuv a i.

Móda v hlavnom meste bola, ako vidieť, v rukách skúsených odborníkov. Aká bola situácia na ostatnom území Slovenska, je ťažká otázka, pretože nám ohľadom tejto témy chýbajú konkrétne informácie. Väčšie mestá, ako Košice alebo Žilina, s veľkou pravdepodobnosťou mali vlastné módne domy a súkromné krajčírstva, ktoré dokázali uspokojiť dopyt po novinkách. Menšie mestečká a vidiek sa v prijímaní módy oneskorovali, pretože v nich mali v rukách šírenie módy menšie krajčírstva. Najmä vidiek zostával pred jej vplyvom uzavretý minimálne ešte najbližších 20 rokov, hoci, a to musíme rozhodne dodať, svadobná móda sa oneskorovala len mierne.

Spoločenská a odevná situácia po druhej svetovej

Otvorenosť alebo otvorená móda je najcharakteristickejšie pomenovanie štýlového odevného časového úseku, ktorý sledujeme vo svete, v Európe a čo je pre nás podstatné, už aj v našom priestore, a to od skončenia druhej svetovej vojny až do začiatku 90. rokov.

Druhá svetová vojna a jej následky, zasiahli spoločnosť v každej oblasti jej života, módu nevynímajúc. Zlá hospodárska situácia, nedostatok, stagnácia, to všetko sa podpísalo pod následný vývoj. Povojnové roky znamenali na jednej strane ťažkú situáciu, na strane druhej však boli odrazovým momentom, ktorý vyburcoval ľudí k zmobilizovaniu zostávajúcich síl a k oživeniu ekonomického, spoločenského a kultúrneho života.

Povojnové Československo, sa v rámci obnovovacích snáh, pustilo po odlišnej ceste, ako západná Európa. K moci sa dostala Komunistická strana Československa s politickým programom, v ktorom vypracovala postupy industrializácie a urbanizácie v duchu reforiem, ktoré prebehli v Sovietskom zväze a v socialistických krajinách strednej a východnej Európy. Ich cieľom bola najmä kolektivizácia poľnohospodárstva, plánované hospodárstvo, intenzívny rozvoj priemyselnej výroby, inovácia a racionalizácia, za účelom čoho sa dbalo na zvýšenú koncentráciu obyvateľstva do väčších miest. Tým sa zmenilo rozloženie obyvateľstva, zmizli niektoré jeho vrstvy a objavili sa nové. Spoločenské preskupenie so sebou prinieslo aj nové normy a hodnoty a spôsobilo vymiznutie starých.

Doteraz sme o móde na Slovensku hovorili ako o rýchlo nasledujúcej svetové novinky. Aj keď existovala istá časová rezerva pri preberaní svetových a európskych módnych noviniek, systém módy v našej krajine sa napokon zakaždým s inováciou vysporiadal a rozdiely v oblečení neboli veľké. Po druhej svetovej vojne sa situácia zmenila. A zmenila sa práve vďaka spomínaným udalostiam, vyvolaných odlišným politicko-spoločenským smerovaním krajiny.

V rámci centrálne plánovaného hospodárstva, dochádza v roku 1948 k znárodneniu podnikov. Súkromná výroba bola zdecimovaná, zanikli výrobné družstvá a priemyselnú produkciu mal v rukách štát, ktorý zakladal nové závody. Toto všetko sa týkalo aj odevného a textilného priemyslu. V roku 1949 vznikli Odevné závody v Trenčíne, Odevné závody kapitána Nálepku v Prešove a Makyta v Púchove. Od roku 1951 pracovala továreň Zornica v Bánovciach nad Bebravou. (ES IV, heslo: odevný priemysel, s. 170) Medzi ďalšie priemyselné podniky, v ktorých vznikala veľkosériová produkcia, patrili Pleta Banská Štiavnica, Trikota Vrbové, Tatrasvit Svit, Modex Žilina alebo Slovenka v Banskej Bystrici. Odevná tvorba bola však sústredená aj odevných centier, či zákazkových ateliérov. Tie mali uspokojovať špecifické požiadavky zákazníkov, čiže akoby nahrádzali prácu pôvodných krajčírskych dielní, v ktorých si zákazník sám zadával, o aký odev má záujem. Medzi najväčšie patril Národný podnik Vkus, ktorý vznikol znárodnením krajčírskych živností a mal početné prevádzky po celom Slovensku.. Okrem Vkusu pôsobil na Slovensku aj podnik Vzorodev a ÚĽUV. V Čechách bol zasa známy Módny závod Eva (znárodnený salón Hany Podolskej) a množstvo obchodných domov, napríklad Biela Labuť, Dům módy a i., V roku 1965 boli všetky obchodné domy začlenené do odborového podniku Obchodní domy.  Podnik Obchodní domy bol v roku 1969 transformovaný na Trust obchodných domov PRIOR so sídlom v Bratislave.[3]

Komunistická strana, ktorá bola pri moci, nechcela zanedbať ani ten najposlednejší článok v reťazci spoločenského diania, dokonca ani to, čo na prvý pohľad vypadalo neškodne, a to odievanie. Zrejme si predstavitelia štátu boli dobre vedomí toho, že odevom sa dá vyjadriť množstvo myšlienok a dá sa ním navonok informovať o názoroch a postojoch jeho nositeľa. Zjednotiť myslenie ľudí a nasmerovať ho tým smerom, ktorý bol žiaduci, a naopak, odkloniť ho od každého nežiaduceho smeru, to boli hlavné predpoklady správneho fungovania socialistického systému, do ktorého zapadala aj odevná výroba. „Národný“ vkus sa od vkusu európskeho odklonil, všetko, čo prichádzalo ako „cudzie“, prestalo byť vhodné. Zastavilo sa šírenie módy, resp. zastavilo sa len jej oficiálne šírenie, pretože si naďalej nachádzala cestičky, ktorými prenikla aj cez strážené hranice.

Nová situácia po vojne prikazovala upraviť si vkus tak, aby korešpondoval s orientáciou vládnej politiky. Dokazuje to aj časť textu z knihy Vkus a kultúrnosť, kde sa píše: „Vždy bolo, je a bude potrebné rozvíjať estetický a umelecký vkus ľudí, vedome a plánovite vplývať na jeho úroveň. … Osvojenie si dobrého vkusu je nevyhnutným prostriedkom šírenie socialistického zmýšľania. … Utváranie a formovanie vkusu spoločnosti nemožno pokladať za súkromnú vec.“ (SZABÓ 1978: 8)

Svetová produkcia sa v čase otvorenej módy vyrábala v duchu filozofie  pret-á-porter. Toto slovné spojenie je odvodené z amerického ready to wear (hotové pre nosenie, alebo obleč a choď). Do Francúzska, centra európskej módy, ho v roku 1949 prináša J.C. Weill. Jeho cieľom bola najmä snaha zbaviť konfekciu známky nižšej kvality. Pret-á-porter si ako hlavný cieľ vytýčila výrobu priemyselných predmetov dostupných všetkým. Tieto predmety mali spĺňať všetky požiadavky spoločnosti – mali byť módne, inšpirované poslednými tendenciami, mali byť kvalitné, precízne vyrobené a cenovo dostupné. Mali v sebe spájať priemysel a módu a priviesť novosť, štýl a estetiku do ulíc. Epocha pret-á- porter sa časovo zhoduje s nástupom spoločnosti zameranej k súčasnosti a nadšenej novinkami a spotrebou. Pri jej koreňoch stojí demokratizácia záľub v móde, podporovaná nárastom počtu ženských časopisov a filmov, zvýšená životná úroveň, kultúra blahobytu, voľného času, okamžitého šťastia a kult mladosti.

Pret-á-porter ukončila prevahu šitia na mieru, nastolila všeobecné rozšírenie malosériovej konfekcie a rozmnoženie tvorivých protipólov,zotrela rozdiel medzi luxusným modelom a priemyselnou napodobeninou, pretože dovolila móde pluralitnú existenciu a súžitie i veľmi odlišných štýlov vedľa seba. Ponúkla za prijateľnú cenu kvalitný výrobok, a to dokonca s určitým autorským módnym rukopisom. Podporila a znásobila prejavy individualizmu.

Individualizácia a užívateľská autonómnosť, ktoré v ostatných častiach sveta do odevov vnášal systém otvorenej Módy a zosobňovala ich inštitúcia pret-á-porter, sa v našej krajine nemohli prejaviť v plnej miere, pretože, ako sa uvádza texte, vkus sa nepovažoval za súkromnú vec. Bol strážený štátom, ktorý na jeho usmernenie využil dokonca aj výsledky výskumu.[4]

Od roku 1951 vychádzajú domáce odborné časopisy, kde sa požiadavky socialistického ducha zhmotňovali do konkrétnych správ. V jednotlivých číslach  sledujeme, ako si redaktori dali záležať na každom upozornení na nevhodnosť „cudzích“ odevov a horlivo poukazovali na absolútnu vhodnosť odevov domácich. Odevný priemysel vyzdvihovali ako predstaviteľa tvorivej práce, ktorí zohľadňuje vo svojich produktoch osobitosť nášho národa a vychádza pri tom z domácich starobylých prameňov – tradície, tradičnej estetiky a funkčnosti. „Kapitalisti vyrábali len to, čo im prinášalo zisky. Prvky západnej módy prenášali aj do konfekcie, vzory a látky nakupovali z cudziny, ktoré potom kresliči v našich továrňach kopírovali. Ľudová umelecká výroba ostávala nepovšimnutá.“ (M-T, 1, 1951: 2)

„Návrhári a modelári textilnej tvorby teda jasne vidia svoje úlohy: pomáhať vytvárať také predmety, také prostredie, aké zodpovedá potrebe krásy, ktorú ľud vždy mal i má. Na zvládnutie tejto úlohy nič im nemôže poskytnúť bohatší zdroj ako naše ľudové umenie, také bohaté na krásu a sviežosť. Odevy, ktoré nám v minulosti predkladali naši súkromní podnikatelia, nevyrastali z našich tradícií, nevychádzali z osobitosti našej kultúry. Tento kozmopolitizmus v užitom umení znamená snahu podkopať národnú základňu, národnú hrdosť, pretože takto podlomených ľudí možno ľahko poraziť a predať do jarma amerických imperialistov. Naši textilní a odevní návrhári hľadajú dnes inšpiráciu v ľudovej tvorbe a získavajú tým nové variácie pre svoju prácu. Jedným takýmto zdrojom je ručná čipka, ktorá je cenným kultúrnym dedičstvom a preto nesmie vymiznúť z bohatstva nášho národa.“ (M-T, 2, 1953: 2-3)

Hoci sa v časopisoch vyskytuje veľa článkov, ktoré čitateľkám zdôrazňujú potrebnú spätosť súčasnosti s tradíciou aj v odeve, termín „ľudový“ sa skôr spája s charakteristikou odevu pre robotníkov a roľníkov. Tento moment správne vystihla aj Stoličná, ktorá upozornila na to, že z kontextov článkov vyplýva používanie adjektíva „ľudový“ na odev ľudí pracujúcich manuálne. Aplikácia tradičných materiálov bola na novodobých sukniach, večerných šatách a autorka preto vyslovuje názor, že v tomto prípade išlo o akýsi „svojráz“ v socialistickom duchu. (STOLIČNÁ 2003: 169)

V článkoch sa často objavujú tendencie bojovať proti takzvanému kozmopolitizmu v odevnej tvorbe. Dnes by sme tento termín mohli nahradiť termínom globalizácia, pretože vo svojom základe predstavovali rovnaký proces. Pre socialistické zriadenie bol nežiaduci, z toho dôvodu, že predstavoval západný svet. Redaktori si preto v každom čísle našli miesto, aby poukázali na jeho deštruktívny charakter, kozmopolitné odevy niesli prívlastok ako nepraktické, nehospodárne svojim riešením, nezodpovedajúce kultúrnym potrebám pracujúcich.

Namiesto preberania odevných noviniek, sme začali produkovať vlastné, vychádzajúce zo špecifických potrieb slovenskej spoločnosti. No aj napriek tomuto pokrokovému kroku, tu existoval nemalý problém, a síce nedostatok a najmä malá pestrosť spotrebného tovaru. To, čo ponúkala domáca výroba, evidentne nepokrývalo všetky potreby verejnosti a jednotlivcov. Politici našej krajiny sa síce snažila spotrebiteľskej požiadavke vyhovieť, no ich snaha bola nepostačujúca. Okrem toho, už od začiatku sa nepodarilo potlačiť novonastupujúci jav vtedajšej spoločnosti – narastajúcu túžbu po zmene a nevyhnutnom preberaní noviniek.

O vplyve módy na formovanie socialistického vkusu svedčí aj seminár, ktorý sa uskutočnil v roku 1979 a niesol názov Móda – priemysel – ekonomika. Je možné módu riadiť a ovplyvňovať?, a z ktorého vyšiel zborník pod rovnakým názvom. V jednotlivých článkoch sa autori zamýšľali nad tým, do akej miery je Móda ovplyvniteľná, čo podmieňuje jej charakter, čo všetko na ňu vplýva, akí sú súčasní spotrebitelia a ako vplývajú na módne zmeny a pod. Na týchto miestach je postrehnuteľné hľadanie progresívneho prístupu k otázke odievania, ktorá by rozhýbala vtedajšiu citeľnú stagnáciu v odevnom priemysle. Je pravdou, že texty článkov z časopisov prinášali pozitívne správy o stave módy na Slovensku, no reálna situácia hovorila o opaku. Spotrebitelia boli nespokojní.

Svoju úlohu v tomto prípade zohrala aj televízia a filmy, ktoré ponúkali televízne osobnosti a filmových hrdinov oblečených v tom, čo náš trh neponúkal. Stačí spomenúť rifle, ktoré sa na západe, ale aj v iných častiach Európy stali najpopulárnejším odevom mladých, ale u nás ich nebolo dostať, pretože nevykazovali požadovanú materiálovú úroveň a z toho dôvodu boli pre náš trh nevhodné. „Také výrobky móda prijala, spotrebiteľ ich vyhľadáva, … ale prešľapuje sa okolo ustanovenej normy. Tak tomu bolo aj u tzv. džínsov, kde práve nízka stálosť oteru farby bola súčasťou módy, ktorú naša norma neuznáva.“ (ŠABACH 1979: 18)

V prípade riflí to samozrejme nebolo všetko, čo by prekážalo v ich umiestnení na trh, išlo aj o ich revolučný charakter s črtami vzbury mládeže, no na stanovenie príčin ich nevhodnosti to bolo aspoň na krátky čas postačujúce zdôvodnenie.

Za účelom rozšíriť spotrebiteľské požiadavky, bol v roku 1957 založený TUZEX. Ako podnik, ktorý fungoval na predaji exportovaných vecí zo zahraničia, si vyslúžil svoju popularitu pomerne rýchlo. Jediným obmedzením, ktoré v sebe niesol, bola skutočnosť, že v predajniach Tuzexu sa dalo nakupovať len za poukážky, takzvané bony, ktoré sa získavali výmenou za zahraničné valuty. Pre veľa Slovákov to nebolo problémom, keďže z dôvodov vysťahovalectva mali veľa rodinných príslušníkov v zahraničí.  V konečnom dôsledku, ako spomínajú mnohí informátori, nákup v Tuzexe nebol pre nikoho problém, teda okrem dlhého čakania v radoch na nový tovar. Aj to hovorí o tom, že tovaru bolo na našom trhu málo a túžba po ňom neustále vzrastala. Centrálne sídlo sa nachádzalo v Prahe, ale po celej republike bolo umiestnených niekoľko obchodov. U nás sa nachádzali v Bratislave, Banskej Bystrici, Žiline, Poprade, Košiciach, Prešove, Vranove nad Topľou, Michalovciach a v Ružomberku. Zanikol so zmenou režimu v roku 1989, ale už dnes môžeme povedať, že Tuzex sa stal fenoménom, ktorý si mnohí spájajú s dobou socializmu.

V 60. rokoch vzniká Ústav bytovej a odevnej kultúry (ÚBOK), štátna inštitúcia, ktorá mala zabezpečiť vysokú kvalitu produkcie znárodneného spotrebného priemyslu. Popri výskumnej a organizačnej činnosti, mala v prevádzke vzorkové a modelárske dielne a vzdelávacie stredisko s knižnicou. Jej pracovníci mali za úlohu určovať tendencie módy a módne línie pre dané obdobie. Hoci bola táto inštitúcia poplatná dobe, jej existencia bola prospešná. Predovšetkým systém, ktorým pracovala, bol na vysokej úrovni a dalo by sa povedať, že najcennejší je jej výskumný a takmer až vedecký prístup k Móde. Pracovníci totiž podstupovali študijné cesty, študovali vývoj módy v krajinách, odkiaľ bola móda najvplyvnejšia a s prihliadaním na podmienky našej výroby, stanovovali smery odpovedajúce nášmu štýlu života. Známa je aj ich vydavateľská činnosť. Napr. v roku 1960 vydáva ÚBOK malú brožúrku s názvom Módní směry, v ktorej presne opisuje nielen strihy, ale aj najnovší materiál, vzory, doplnky a obuv, ktorá je aktuálna pre konkrétnu sezónu v odevoch  žien, detí a dokonca aj mužov.

            V 60. rokoch dochádza k zmäkčeniu situácie v slovenskej Móde, dokladom sú opäť časopisy. Ich zameranie sa rozširuje – pokým ešte na konci 50. rokov sú venované dospelým ženám, od začiatku 60. rokov vychádzajú aj časopisy venované mladým dievčatám. Táto zmena súvisí s nárastom sily generácie mladých, ktorá je pre toto obdobie príznačná. Práve v dievčenskej móde nachádzame zmiernenie názorových tendencií a vidíme postupné zaraďovanie častí, ktorých pôvod nie je „náš“ slovenský. V praxi to vypadalo tak, že mladá Móda zaplavila trh minisukňami z dielne anglickej autorky Mary Quant, ženskými nohavicami, v ktorých dievčatá, ale aj staršie ženy dávali najavo túžbu po pohodlí a rovnocennosť s opačným pohlavím. Trh sa otvoril aj pre fenomén zvaný rifle, zvonové nohavice, rôzne športové bundy a plášte, farebné košele a tričká s nápismi a pod.  Okrem fotografií prezentujúcimi vhodnosť rôznych odevných kombinácií, sa dočítame aj konkrétne rady pre čitateľky, ako dosiahnuť želateľný vzhľad, ako si upravovať vlasy a ako dbať na pleť. Make- up sa stáva populárnym u čoraz mladšej populácie, z toho dôvodu ho nemožno opomenúť v jednotlivých kozmetických rubrikách. Uvoľnenie prísnej ideologickej atmosféry je citeľné v každom čísle a vidieť ho aj na ponúkaných odevoch, ktoré sú veselšie, mladistvejšie a najmä – vychádzajú zo svetových trendov.

Nielen to sa v časopisoch 60. a 70. rokov dá nájsť. V pravidelných intervaloch sa vyhradzuje priestor aj pre originálnu európsku módu z módnych centier v Paríži alebo Salzburgu. Prostredníctvom týchto rubrík, sa čitateľky oboznamovali s najnovšou európskou módou. Hoci tieto informácie mali iba textovú podobu a nebývali často podložené fotografiami, tým, že už nepredstavovali tabu a nevhodnosť pre naše prostredie,  dosvedčujú prebiehajúci proces demokratizácie v oblasti odievania. Slovensko sa postupne stávalo súčasťou svetového systému Módy, ktorý zotieral markantné rozdiely medzi krajinami.

Encyklopédia Slovenska na margo odievania v 70. rokoch dokonca uvádza, že: „obyvateľstvo Slovenska patrilo k najlepšie oblečeným na svete.“ (ES IV heslo: odev, s. 169)

V časopise Život vyšla v roku 2009 séria článkov venovaná spomienkam na predošlé obdobia. Autor heslovite píše o momentoch, ktoré sa mu vrezali do pamäte a ktoré si podvedome s konkrétnym obdobím spája. Zaujímavé je to, že medzi jeho spomienky, ktoré predstavujú aj jeho vnímanie tej doby, na niektorých miestach uvádza odev. Dalo by sa teda povedať, že odev bol jeden z prejavov charakterizujúcich dobu. Zo spomienok na 60. roky napr. vyberáme poznámku o minisukniach, dederónkach, Tuzexe a o Twiggy. Minisukne: „Úžasný nápad Angličanky Mary Quantovej sa k nám dostal prekvapujúco skoro. Už ako chlapci sme periférne zaevidovali zmenu v oblečení žien. Čoraz viac sa odhaľovali nohy a v sivosti vtedajších dní to bol skutočne osviežujúci zážitok.“ Dederónky: „Toho „blba“, čo to vymyslel, treba… Aj také boli názory na vždy vyformované košele – dederónky. Absolútna čistá umelina bez náznaku čohosi prírodného dokázala s krkom urobiť za pár minút „divy“. Ale kto ju nemal, vlastne neexistoval.“ Tuzex: „Že existuje aj iný tovar, než aký ponúkal socialistický obchod, sme pochopili hneď. Za pár akýchsi bonov sme si mohli pootvoriť svet luxusu a krásy. Samozrejme, najskôr angličáky, neskôr pravé rifle. Aj ja som si kúpil svoju prvú „miestenku“ do sveta moderného sveta.“ Twiggy: „Vychudnutá modelka sa stala novým symbolom dovtedy moletnejších žien z celého sveta. Zaujímavé bolo, že všetci jej vyčítali chudosť, ktorá už bola na hranici života a smrti, ale každá sa jej chcela podobať. Diéty a chudnutie sa dostali do módy.“ ( TURIS 2009:80 – 83)

Zo spomienok na 70. roky vyberáme opäť informácie o rifliach a o rôznych druhoch odevov. Rifle: „V sedemdesiatych rokoch bolo u nás otvorených najviac škôl. V jednej z takých škôl som sedel so svojimi spolužiakmi v tesilových nohaviciach a sníval som o tom, že mi mamin strýko z Austrálie pošle rifle. Poslal pre istotu o tri čísla väčšie.“ Móda: „Módu mladých aj v tomto období diktovali popové hviezdy. Dievčatá vymenili minisukne šesťdesiatych rokov za ešte odvážnejšie krátke nohavice, z ktorých im často trčalo takmer úplne všetko. Dlhé nohavice zvonovitého strihu zasa látkou nešetrili. K tomu sa nosili topánky s hrubou podrážkou. Na uliciach sa objavili ja prví „pankáči“ s odvážne nafarbenými vlasmi upravenými do kohúta. Módnym sa stal aj pírsing na tele.“ (KAMPF 2009: 80 – 83)

V slovách tohto autora, ale aj vo výpovediach informátorov, sa nám zhmotňujú prejavy obdobia od polovice 20. storočia, až do konca 80. rokov a podávajú doklad o tom, ako pracoval systém otvorenej Módy na Slovensku.

---

[1] http://www.aktuality.sk/clanok/31624/komentar-prva-csr-a-premarnena-prilezitost/

[2] ŠIDLÍKOVÁ, Zuzana, 2011: Móda na Slovensku v medzivojnovom období (1918 – 1939). Slovart.

[3] HLAVÁČKOVá, Konstantina, 2016: Móda za železnou oponou. Grada. str. 100.

[4] Socialistický vkus sa v 60. rokoch stal predmetom výskumu. Výskum sa pravdepodobne považoval za dôležitý z dôvodu väčšej dôveryhodnosti a jeho výsledky predstavovali zrejme hmatateľný dôkaz správnej orientácie vkusu a vzhľadu obyvateľstva. Je pochopiteľné, že pri práci sa socialistickí vedci opierali o existujúce diela z pier vlastných autorov, ktorí sa k ich názorom blížili viac, ako autori západného sveta. (SZABÓ 1978)

Zbierka svadobných odevov z čias bývalého Československa od jej vzniku až do súčasnosti

Zberateľstvo nepatrí k novodobému fenoménu. V minulosti bolo bežným a osožným využívaním voľného času napríklad aj detí, ktoré sa prostredníctvom predmetov a kontaktov učili mnohým sociálnym zručnostiam, ale aj nadobúdali vedomosti minimálne v tej oblasti, z ktorej pochádzali zberateľské predmety. V súčasnosti sa zberateľstvu venujú i dospelí, v ich rukách sa formujú pomerne hodnotné zbierky rôzneho zamerania, keďže dnes možno zbierať naozaj všetko. Zberateľskú činnosť si podvedome síce spájame s múzeami ako pracoviskami na to určenými, avšak zberateľstvo je pomerne rozšírené aj medzi bežnými ľuďmi, ktorí ho vnímajú ako predmet sebarealizácie, relaxu, sebareflexie, ale zároveň aj ako spôsob aktívneho využívania voľného času, či nadväzovania kontaktov a príležitostí pre vzdelávanie sa. Dalo by sa povedať, že zberateľská činnosť postupne prerastá do štádia, kedy sa viac spája s vedeckým zameraním, ako len so zhromažďovaním zbierkových predmetov. Zberatelia svoje zbierky zveľaďujú nielen čo do počtu predmetov, ale zbierku dopĺňajú o informácie. Stávajú sa teda odborníkmi v problematike toho, čo zbierajú.

Ako píše Ján Bocán, predseda Klubu priateľov zberateľstva a histórie: „V dnešnej dobe má na zberateľstvo dopad najmä internet, prostredníctvom ktorého je možné pohodlne a ľahko získavať do zbierok stále nové zberateľské materiály. Okrem toho internet umožňuje získavanie informácií podstatne rýchlejším spôsobom, ako v prípade organizovania klubových alebo výmenných stretnutí populárnych najmä u starších zberateľov. K ďalším výhodám internetu patrí značné poskytovanie anonymity a pocitu relatívnej bezpečnosti pri kúpe alebo predaji.“[1]

To, akým smerom sa bude zbierka uberať a do akej miery bude známa a vyhľadávaná, zavisí rozhodne od povahy zberateľa a jeho vnímania spoločenskej zodpovednosti za to, čo doma vytvára. Nie každý zberateľ potrebuje spoločnosť informovať o existencii toho, čo vytvoril. Vystačí si s pocitom uspokojenia z toho, čo má, čo získal, čo sa dozvedel. Sú však aj takí, ktorí by chceli svoju zbierku posunúť vpred, zdieľať ju, hovoriť o nej a upozorniť na jej spoločenskú opodstatnenosť a význam.

Príspevok má byť motiváciou práve pre tých, ktorí sa neuspokoja len s vlastníctvom zbierky, pre tých, ktorí by ju radi zveľaďovali a delili sa o ňu so širšou verejnosťou. Má byť podnetom k zamysleniu, podnetom k aktívnej práci so zbierkovými predmetmi a ukážkou toho, ako sa z hobby aktivity môže stať profesionálna zbierka, ktorá ako autorský počin dokáže v súčasnosti uživiť samu seba. Má byť teda akýmsi návodom k tomu, aké kroky podniknúť pre dosiahnutie konkrétneho cieľa na ceste k profesionalizácii súkromného fondu.

Nemá však byť prikázaním, či prísnou šablónou, pretože platí to, čo už bolo spomenuté vyššie- život súkromnej zbierky je priamo závislý od povahy zberateľa a jeho stanovených cieľov.

Súkromná zbierka dobových svadobných odevov, ktorá sa stala podnetom pre príspevok, začala vznikať približne v roku 2012 a v momente svojho vzniku nemala svoj konkrétny cieľ a ani koncepciu. V tom čase šlo len o „záchranu“ jedných svadobných šiat a závoja, ktoré po vyčistení na dlhší čas skončili uložené bez povšimnutia v domácej truhlici. V roku 2014 sa k nim náhodne pridali druhé šaty so závojom a v tom istom roku ešte ďalších 5 šiat. Stále však nešlo o zbierku v pravom zmysle slova, pretože nedochádzalo k zámernému hromadeniu predmetov. Všetky šaty boli prijaté náhodne, bez hlbšieho významu a záujmu o ne. No už v tom čase sa majiteľka šiat prikláňala k myšlienke nenechať si šaty len pre seba.

Cesta, ktorou zbierka od roku 2012 až do súčasnosti, čiže do roku 2023,  prešla, bola skutočne zaujímavá a plná aktívnych zlomových momentov a príležitostí. V súčasnosti je zbierka pomerne známa a často vyhľadávaná inštitúciami, ktoré prejavujú záujem o jej vystavovanie. Svojich priaznivcov si nachádza medzi laickou, ale aj medzi odbornou verejnosťou.

Prvá fáza v živote zbierky: Aktívna tvorba zbierkového fondu

Hoci sa šatám dostávalo potrebnej starostlivosti v podobe správneho vyčistenia a uskladnenia, nedalo sa hovoriť o zberateľstve. Spomínanú činnosť možno v úvode vzniku zbierky vnímať skôr ako náhodné hromadenie, a to aj v čase, keď šiat bolo približne 20 a tvorili skutočne pestrú odevnú vzorku zo všetkých odevných dekád. Počas prvej fázy, čiže  počas aktívnej tvorby zbierkového fondu, je výrazných niekoľko zastávok: medializácia, dokumentácia, vystavovanie a založenie občianskeho združenia. Všetky výraznou mierou prispeli k rozrastaniu zbierkového fondu a naopak- nárast fondu si prirodzene vyžiadal ich zabezpečenie.

Medializácia:

Rozhodným momentom pre existenciu zbierky bola prezentácia šiat a zberateľskej činnosti v TV relácii Inkognito. Produkcia relácie rozhodla v prospěch zbierky na základe fotografie, ktorá bola zverejnená na sociálnej sieti v snahe nájsť osobu, ktorá sa venuje podobnej činnosti- zberateľstvu. Fotografia vznikla počas sezónnej údržby šiat a dnes konštatujem, bola viac než neprofesionálna.  Napriek tomu zaujala produkciu televíznej relácie, ktorá usúdila, že sa nejedná o bežnú činnosť a pre potreby relácie by mohla byť zaujímavou. Po odvysielaní sa zbierka začala rozrastať závratným tempom, týždenne prichádzali dvojo až trojo šiat, ohlásilo sa  množstvo majiteliek šiat, ktoré chceli prispieť a napokon aj prispeli do zbierky.

Zverejnenie existencie zbierky prostredníctvom relácie však malo aj ďalší efekt. Dobové svadobné šaty sa stali vhodným námetom reportáží pre ďalšie médiá. V roku 2019 až 2021  bola zbierka medializovaná v každej verejnoprávnej televízii na Slovensku, čitatelia sa zas o nej mohli dozvedieť z viacerých regionálnych novín a dámských časopisov. Zaujímavou pre verejnosť nebola zbierka len pre samotné šaty a doplnky, ale hlavne pre príbehy, ktoré majiteľky šiat prikladali k šatám.

Tie sa stali podnetom k tvorbe koncepcie zbierky, ktorá od toho momentu bola promovaná v znení svadobné šaty – príbehy svadobnej histórie.

Dokumentácia

Zvyšujúci sa počet zbierkových predmetov si vyžiadal ďalší krok – podrobnú a prehľadnú dokumentáciu, založenú na katalogizácii, fotodokumentácii a správnom-prehľadnom spôsobe ukladania šiat a doplnkov.

V tejto fáze vznikol systém, ktorý je využívaný doposiaľ a ktorý pozostáva nielen v podrobnom opise predmetu a jeho materiálu, ale aj z vytvorenia písomného záznamu o roku vzniku/ušitia šiat, mene majiteľky, jej kontaktných údajoch, lokalite, odkiaľ boli šaty poslané, ale aj kde boli ušité. Ďalej sa v zázname uvádza, akým spôsobom sa šaty do zbierky dostali a v ktorom roku ich zbierka prijala. V neposlednom rade záznam obsahuje aj údaj o ďalších priložených predmetoch, napríklad starej fotografii, kravate, rukavičkách, liste, svadobnom oznámení a i.

Číslo, ktoré je uvedené v písomnom zázname, je katalógovým číslom, ktoré je v súvislosti so šatami uvedené aj na ďalších archívnych dokumentoch, napríklad na závesnom štítku alebo na zložke v elektornickej databáze. Elektronická zložka obsahuje nielen všetky vyššie spomenuté údaje z písomného záznamu, ale aj elektronické fotografie šiat a ich detajlov, fotografie doplnkov patriacim k šatám, oscanované priložené listinné dokumenty- starú fotografiu, svadobné oznámenie, telegram, list od majiteľky a pod.

Uskladnenie šiat si prešlo vlastným vývinom, nakoniec sa osvedčilo ukladanie predmetov do archívnych krabíc, ktoré sú očíslované pre rýchlejšiu manipuláciu so šatami a lepší prehľad v tom, kde presne sa ktoré šaty nachádzajú. Číslo krabice je uvedené aj v písomnom zázname, aj v elektornickej zložke, aj na závesnom štítku. Archívne krabice poskytujú šatám najideálnejšie archívne podmienky. Šaty sa síce časom pokrčia, no pokrčenie nie je pre ne ohrozujúce. Uskladnenie v krabiciach je v mnohých ohľadoch šetrnejšie ako napríklad zavesenie šiat na ramienko, či ponechanie šiat celoročne na figuríne, čo ani z priestorového hľadiska nie je dobrým riešením.

Vzhľadom ku skutočnosti, že zbierka obsahuje množstvo svadobných fotografií, sú súčasťou zložiek aj informované súhlasy ich majiteľov, poprípade poznámky k možnostiam použitia fotografického materiálu podľa požiadaviek majiteľa. Nezriedka sa stáva, že k šatám priložený list obsahu prianie majiteľky, že si neželá, aby jej meno bolo k šatám uvedené, poprípade, aby fotografia nebola použitá na verjenosti. Nájdu sa však aj také listy, v ktorých si majiteľky vyslovene stanovia podmienku, že pokiaľ budú šaty prezentované verejne, musí

k nim byť aj údaj v plnom znení, kto je ich majiteľom. Každopádne, všetky tieto informácie sú súčasťou aj písomnej dokumentácie, aj elektronickej dokumentácie- databázy svadobných šiat.

V súčasnosti majú každé jedny šaty svoj vlastný osobný spis, akýsi životopis, kde je zahrnuté všetko to, čo je spomenuté vyššie a doplnené ešte o zaujímavosti z oblasti módy bezprostredne sa týkajúcej obdobia vzniku odevu.

Uvedený systém dokumentácie je síce pre náhodného záujemcu na prvý pohľad náročný a z istého pohľadu zbytočne vrstvený, no poskytuje podrobný a vyčerpávajúci prehľad o všetkých potrebných informáciách patriacich k šatám ako  zbierkovému predmetu.

Sociálne siete

Prvé fotografie zo zbierky boli na sociálnej sieti zverejnené už v roku 2016. Cieľom fotografie bolo upútať užívateľov a nájsť spomedzi nich kolegu-zberateľa. To sa však nepodarilo a v tom čase som tento neúspech pripisovala tomu, že s veľkou pravdepodobnosťou je zbieranie svadobných odevov natoľko špecifická a náročná činnosť, že sa jej nikto iný nevenuje. Efektom zverejnenej fotografie bola však odozva od niekoľkých žien, ktoré zbierku rozšírili o svoje šaty. Už vtedy bolo zrejmé, že pre rýchlejšiu informovanosť verejnosti, budú sociálne siete tým pravým miestom. Postupné zverejňovanie zbierky však začalo až od momentu, ako bola k dispozícii vytvorená podrobná databáza s hotovými záložkami a životopismi šiat. Zbierke bola založená stránka s názvom Vaše staré svadobné šaty, kde sa v rokoch 2020 – 2021 v pravidelných termínoch, vždy v utorok a vo štvrtok, odprezentovali jedny šaty s ich príbehom. Zároveň stránka slúžila aj ako informačný kanál v prípade organizovaných výstav, plánovaných reportáží, či publikovaných rozhovorov v časopisoch a médiách. Stránka je doposiaľ živá, aktívne v jej priestoroch prebiehajú oznamy, rozhovory a prezentácie šiat. V súčasnosti slúži aj k rýchlemu zberu zdrojových informácií od neviest pre potreby výskumu dobovej svadobnej módy v Československu, ktorý podporil Fond na podporu umenia.

Spomenúť treba aj ďalší kanál, prostredníctvom ktorého je verejnosť oboznámená s existenciou svadobnej zbierky. Je to web stránka www.muzeumsvadobnychsiat.sk, ktorú sa však, kvôli časovej náročnosti, nepodarilo do dnešného dňa vybudovať do želateľnej podoby.  

Vystavovanie

Počas prvej odvysielanej relácie o zbierke, zaznela z mojich úst myšlienka, „vypustiť šaty do sveta“, čím som vyjadrila svoju ambíciu vystavovať. Vystavovanie, čiže akási prezentácia predmetov na verejenosti, bolo od začiatku plánovaným počinom, no pre jeho realizáciu neboli nájdené vhodné priestory. Potreba vystavovať bola vyústením istého vnútorne pociťovaného spoločenského tlaku spojeného so spoločenskou zodpovednosťou za vlastníctvo veľkého množstva získaných predmetov týkajúcich sa nás všetkých, celej našej spoločnosti.

Prvým záujemcom o vystavenie svadobnej zbierky bolo Západoslovenské múzeum v Trnave a Liptovské osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši. V roku 2021 boli teda naplánované tieto dve výstavy a keďže šlo v živote zbierky o novú skúsenosť, aj príprava výstavy bola viac-menej nová, doslova náhodná, bez konceptu. Šaty na výstavu v Trnave sa vyberali spôsobom „tieto sa mi páčia, tieto tam pôjdu“. V Liptovskom Mikuláši bol zvolený diametrálne odlišný prístup a inštalovaná výstava bola prvou, ktorá mala hlbší koncept a zámer. Vystavené boli na nej šaty z regiónu a zároveň šaty zo všetkých odevných desaťročí. Výstava bola doplnená starými fotografiami, krátkymi textami a dokonca aj záznamom z dielne lokálneho krajčíra z Hýb, odkiaľ pochádzalo vačšie množstvo vystavených šiat.

Najpremyslenejšou a koncepčne najprecíznejšou bola výstava v Rimavskej Sobote inštalovaná v roku 2022.

Aj v oblasti propagácie si teda zbierka prešla svojou cestou. Počas nej sa ukázalo, že nie je dobré zapožičiavať jednotlivé predmety zo zbierky inštitúciám, ktoré si z nich vytvoria výstavu, ale vhodnejšie je ponúknuť predmety zo zbierky ako komplexné dielo, čiže ako výstavu na kľúč. V súčasnosti je teda výstava výsledkom dlhodobého, systematického a zámerného plánovania. Cieľ výstavy a jej zámer je písomne vypracovaný v scenári výstavy, ktorého prílohami sú odborné texty, komentáre k použitým fotografiám a príbehy šiat. Návšetvník takejto výstavy má možnosť vnímať prostredníctvom šiat odevnú históriu, dobu, v ktorej šaty vznikali, či úroveň vtedajšieho textilného priemyslu a  prostredníctvom starých fotografií, či príbehov dokáže prežiť aj osobnú históriu nevesty, mladého páru, či člena svadobnej družiny.

Čoraz častejšími sú aj sprievodné aktivity výstav, napríklad komentovaná prehliadka, odborná diskusia, či workshopy pre detského návštevníka. Nachystané sú pracovné listy so svadobnou tematikou, vystrihovačky  vyrobené z fotografíí aktuálne vystavených šiat či malá detektívna kancelária pre tých, ktorí pozorne čítali príbehy o šatách. U starších návštevníkov sa teší obľube napr. malá literárna úloha, v ktorej môžu vybranýcm šatám vymyslieť príbeh podľa vlastného uváženia. O výstavu dobových svadobných odevov je neustály záujem, no prax ukazuje, že častým vystavovaním zbierkových predmetov, sa ich stav zhoršuje, a to aj napriek zabezpečeniu všetkých potrebných podmienok, ako je napríklad teplota, či vlhkosť výstavného priestoru. Je viac ako pravdepodobné, že prezentácia zbierky touto cestou má svoje limity a verejnosti bude musieť byť ponúknutá iná možnosť pre jej videnie

Založenie občianskeho združenia

Veľmi prirodzeným vyústením zberateľskej činnosti a všetkých prác so zbierkou, ktorá od roku 2019 napredovala rýchlym tempom, bolo založenie občianskeho združenia. Zveľaďovanie, propagovanie a vlastne ani samotná starostlivosť o predmety by bez jeho pôsobenia už nebola možná. Častou otázkou bola čoraz naliehavejšia otázka v spôsobe financovania. Náklady na archivovanie početnej zbierky, na ošetrovanie odevov, náklady spojené s vystavovaním, s uskladňovaním technických predmetov, propagáciou, to všetko sa stalo predmetom riešenia OZ s názvom J.M.R.Zbierka.

Majitelia súkromných zbierok si od zakladania občianskych združení držia odstup. Odrádzajú ich náklady s tým spojené, nedôvera v priechodnosť projektov, ktoré by im mohli finančne pomôcť,  veľká námaha pri získavaní 2% z daní a pod. V prípade zbierky svadobných odevov išlo rozhodne o významné a prospešné rozhodnutie, ktoré zabezpečilo plnohodnotné financovanie zbierkových činností. Ako zvyknem hovoriť, občianske združenie mňa ako zberateľku neuživí, no šaty si vďaka nemu dokážu zarobiť na svoj slušný život.

Zároveň sa jeho založením ukončila prvá fáza exitencie zbierky- jej aktívne zveľaďovanie a rozširovanie a nastúpila fáza druhá, charakteristická pomalším prijímaním nových zbierkových predmetov a výraznejším presmerovaním snáh na kvalitatívne odlišné činnosti, ako napríklad projektovanie, digitalizácia a odborný výskum.

Druhá fáza v živote zbierky: Nástup kvalitatívne odlišných prác so zbierkovým fondom

Druhá fáza bola plynulým nadviazaním na prvú a jej nástup sa nedá  ohraničiť presným časom. Aj v nej evidujeme činnosti z predošlého obdobia, ako napríklad archivovanie a jeho neustále sprehľadňovanie a vystavovanie.

Vnímame tu však aj iné činnosti, ktoré už nesúvisia priamo s úlohami spojenými so šatami a starostlivosťou o ne, ale rozhodne sú podstatnou súčasťou celku. Ide predovšetkým o projektovú činnosť, digitalizáciu zbierky a výskum.

Projektová činnosť

Projektová činnosť priamo súvisí s existenciou občianskeho združenia. Práve vďaka nemu sa môže zbierka uchádzať o vačšie množstvo financií, zapájať sa do viacerých výziev a prostredníctvom projektov zabezpečiť samostatnosť pri vystavovateľských aktivitách.

Je samozrejmé, že projektovanie vyžaduje čas a isté argumentačné schopnosti, no pri rozsiahlych súkromných zbierkach je časová investícia a dobre opísaný projektový plán skutočne minimálnou investíciou.

Od roku 2021, kedy OZ J.M.R.Zbierka vzniklo, boli prostredníctvom úspešných projektov zrealizované 4 výstavy, zrealizovalo sa profesionálne fotenie svadobných šiat pre potreby katalogizácie, zakúpilo sa pre výstavné účely viac ako 60 figurín, niekoľko informačných stojanov, závesných systémov na fotografie, kliprámy na veľkoplošnú tlač a vybudovalo sa jedno virtálne múzeum. Posledným výsledkom úspešného projektu je podporený výskum dobovej svadobnej módy v bývalom Československu.

Digitalizácia

Digitalizácia zbierkového fondu bola podporená Nadáciou SPP a v rámci tohoto projektu sa podarilo odborne nafotiť približne 100 šiat. Je zrejmé, že digitalizácia celej zbierky nie je v tento moment možná. Jednak sa zbierka stále rozrastá, nové šaty pribúdajú, jednak je to pomerne časovo náročná aktivita, ktorú nemožno zrealizovať nárazovo. Výsledkom snaženia je súbor fotografií, na ktorých sú zachytené šaty v rôznych polohách na čiernom pozadí. Vďaka vysokej kvalite budú môcť byť v budúcnosti použité napríklad v priparvovanej publikácii alebo jednoduchom katalógu.

Podobným počinom bolo scanovanie šiat v reálnom priestore počas výstavy v Žiari nad Hronom v roku 2023. Výsledkom v tomto prípade bolo vybudovanie virtuálneho múzea verejne prístupného na internete https://my.3dtour.space/tour/muzeumsvadobnychsiat 

Námaha a pracnosť s realizáciou projektov digitalizácie zbierky sú rozhodne vyvážené výsledkami, ktoré budú slúžiť odbornej aj laickej verejnosti a  ktoré sa môžu stať podkladom pre ďalší výskum.

            Výskum

Nateraz poslednou zastávkou na zberateľskej ceste je výskum svadobnej módy bývalého Československa, pre ktorý je zbierka a zbierkové predmety alfou a omegou. Výskum bol podporený Fondom na podporu umenia a jeho prvé závery boli odprezentované na odbornom seminári Odevná kultúra ako komplex tradícií a inovácií v Žiline a zároveň aj počas komentovaných prehliadok výstavy Biela pýcha neviest v ROS Levice.

Zdá sa, že zbierka svadobných šiat nie je jediná, ktorá si vybrala takúto cestu, cestu od zhromažďovania predmetov až po výskum. Svedčia o tom slová Jána Bocana, ktorý píše: „Jedným z kľúčových momentov, úzko súvisiacim so samotnou zberateľskou činnosťou je okamih vzniku potreby zaradenia zbierkového predmetu do správneho historického obdobia. Poznávanie histórie skrz zbierkový materiál je vo všeobecnosti jednou z najsilnejších motivácií zberateľa.“ [2]

Použité zdroje:

BOCAN, Ján, 2017. Zberateľstvo, história a turistika. In: Retrospektíva. [online]. Snina: OZ Európska zberateľská spoločnosť, 2017, [cit. 2017-9-18]. ISSN 2454-1044. Dostupné na: https://retrospektiva.eu/informacie-2/

---

[1] BOCAN, Ján, 2017. Zberateľstvo, história a turistika. In: Retrospektíva. [online]. Snina: OZ Európska zberateľská spoločnosť, 2017, [cit. 2017-9-18]. ISSN 2454-1044. Dostupné na: https://retrospektiva.eu/informacie-2/

[2] BOCAN, Ján, 2017. Zberateľstvo, história a turistika. In: Retrospektíva. [online]. Snina: OZ Európska zberateľská spoločnosť, 2017, [cit. 2017-9-18]. ISSN 2454-1044. Dostupné na: https://retrospektiva.eu/informacie-2/

Brokát

          Brokát sa na svadobných šatách československých neviest začal objavovať v 60. rokoch 20. str. Podľa slov majiteliek šiat, bol to materiál nielen ťažko dostupný, ale aj pomerne drahý. Biely v striebornom alebo v zlatom prevedení, však dokázal neveste dodať punc luxusu a potrebnej elegancie.

Brokát je pôvodne ťažká hodvábna alebo bavlnená tkanina so žakarovým vzorovaním z nití obsahujúcich kovové vlákna.[1] Pre brokáty vytkávané striebornou niťou sa zvykol používať termín striebrohlav, vytkávané zlatou niťou zas boli známe pod označením zlatohlav a tešili sa obľube v tradičnom odeve v niektorých lokalitách na Slovensku.

Brokáty boli však po celé stáročia vyhradené kráľovským dvorom, šľachte a církvi.  Na tuzemských trhoch, a teraz myslíme skôr český trh, nie slovenský, sa vzorovaný hodváb objavoval od stredoveku. Jednak ako surovina, jednak ako hotová tkanina. Napríklad v hrobkách českých kráľov  boli nájdené brokáty z 10.-16.storočia  dovezené z Byzancie, Číny a hlavne z Talianska.[2]

Pre naše potreby nie je potrebné hĺbkové skúmanie dejín brokátu, resp. nie od čias jeho vzniku. Náš záujem je nasmerovaný preto viac na jeho výrobu a produkciu v 20. storočí. V tom čase bol brokát pomerne rozšírený v odevoch vidieckeho obyvateľstva v Čechách aj na Slovensku. Z pestrofarebného brokátu sa šili vrchné odevné časti určené pre výnimočné-slávnostné  alebo obradové  príležitosti. Známe sú brokátové sukne, či živôtiky, ale aj šatky jako pokrývky hlavy. Nachádzame ich tiež na svadobných ľudových odevoch neviest, a to v čisto bielom prevedení.

O jeho popularitu a rozšírenie sa postaralo továrenské spracovanie po roku 1850.

Zrejme netreba dodávať, že pokiaľ budeme hovoriť o továrenskej výrobe, nebudeme sa pohybovať v prostredí Slovenska, ale Čiech. Od 18. storočia bolo na Slovensku najrozšírenejším odvetvím pláteníctvo. Hodvábne a polohodvábne tkaniny sa väčšinou vyrábali v manufaktúrach v Šaštíne, Haliči, Čeklísi (Bernolákovo) a Tepličke nad Váhom. Niekoľko drobných manufaktúr na výrobu hodvábnych tkanín vzniklo predovšetkým v Bratislave  (Limmer, Pommer, Mandl& Leibnik, manufaktúra na stužky majstra Jána Filipa Duránskeho, či manufaktúra Rudolfa Brúdera). [3] Každopádne, hoci továrne boli situované viac na českej strane krajiny, od polovice 20. str. išlo o československú výrobu hodvábov a brokátov.

Vznik najznámejšieho  podniku zaoberajúceho sa tkaním žakarových látok,  a teda aj brokátu, a jediného spájajúceho sa s výrobou brokátu[4], je datovaný do roku 1890 a situovaný do mesta Rýmařov v ČR. V tom roku si bratia Adolf a Franz Schielovci založili hodvábnický podnik, ktorý niesol názov Gebrüder Schiel. Po roku 1945 bol ako nemecký majetok skonfiškovaný, zlúčený s ďalšími menšími podnikmi a so sídlom v Moravské Třebové premenovaný na Henap, Brokát a neskôr na Hedva. Dnes firma Hedva Český brokát stále funguje, jej  zložitú históriu poznamenanú „vzostupmi a pádmi“ pripomína externá expozícia rýmarovského múzea.[5]

Brokáty z Hedvy môžeme v súčasnosti vidieť napr.na Pražskom hrade, na hrade Bouzov, v minulosti ich využili kostyméri pri tvorbe kostýmov napríklad aj pre rozprávku Soľ nad zlato.[6]

Pátrajúc po brokáte v dobových módnych časopisoch som natrafila na niekoľko zaujímavých informácií dokazujúcich obľúbenosť brokátu ako šatovky, nie látky na dekoráciu, a to už v časopisoch z 50.rokov. Bohužiaľ, chýbajú v nich odkazy a správy o tom, kde by si záujemkyne brokát vedeli a mohli kúpiť. Časopisy prinášali len ukážku využitia brokátu, jeho premyselného uchopenia v rámci strihu a pod. Ešte je potrebné uviesť, že v 50. rokoch sa v rámci článkov  nepoužíva označenie brokát, ale vzorovaný hodváb. „Musíme pripomenúť aj skutočnosť, že pravý hodváb sa dotýka aj mužov,ako prínos pre spestrenie ich zovňajšku, a to vo vzorovaných kravatách z pravého hodvábu, ktorých výber je bohatý vo veľmi pekných a vkusných drobných vzorkách a v mnohých farebných variáciách. … Pri hodnotení a preberaní rozličných kravatových vzoriek, zrodila sa myšlienka, použiť ich nielen na kravaty, ale dať ich aj na zvrchné ošatenie konfekčného priemyslu.  Národný podnik Tiba požiadal Textilnú tvorbu, n.p., aby vymodelovala dámske odevy z kravatového hodvábu. Pôvodne sa uvažovalo len o vymodelovaní blúzok. Prax však ukázala, že nielen blúzky, ale aj krásne spoločenské, vychádzkové a kostýmové šaty možno vykúzliť z tohoto materiálu.“ (Textil a móda 1954, roč.IV, číslo 6, str. 12)

Takto o pravom vzorovanom hodvábe píse časopis Textil a móda v roku 1954 na strane 12-13 a hneď na nasledujúcej dvojstrane ponúka kresebné návrhy šiat z hodvábneho materiálu, pod ktorými je uvedená autorka Mikulová. [7]

V časopisoch Nová móda z roku 1964 a 1967 už nachádzame návrhy modelov spoločenských šiat pod označením „brokátové“, čiže ušité z brokátu, nie hodvábu. Návrhy kostýmkových púzdrových šiat vypracovalo vtedajšie Vývojové stredisko n.p. Makyta Púchov ako reflexiu francúzskej spoločenskej módy. Jeden z francúzskych brokátových modelov ponúklo čitateľkám aj na stránkach časopisu. (Naša móda 1964, ročník 14) O tri roky neskôr, v roku 1967,  sa už v Našej Móde podpisujú pod modely okrem n .p. Makyta Púchov- vývojové stredisko Bratislava, aj Ústav bytovej a odevnej kultúry Praha.[8]

Brokátové šaty v zbierke

V zbierke svadobných odevov sa nachádza brokátových svadobných šiat  presne desať, z toho  päť je zo 60. tych rokov (konkrétne z rokov 1966,1965, 1968 a 1962) a päť z rokov 70. tych (1971, 1973, 1974, 1976 ) Aj pri týchto šatách sa dá vypozorovať to, čo pri šatách z lurexovej čipky, a síce, že majú veľmi jednoduchý splývavý strih, na ktorý sa nespotrebovalo veľa materiálu, nie sú ničim dekorované, pretože samotná látka poskytuje dostatečné vizuálne spestrenie. Ich spoločnou črtou sú rady obaľovaných gombíkov na zadnom diely. Materiál bol zrejme skutočne nákladný, plus, podľa slov majiteliek, bol sice krásny, ale veľmi nepohodlný, ostrý, „veľmi to hrýzlo“.[9]

Výnimku v strihu tvoria len šaty č. 131 z roku 1966. Na tieto šaty bol použitý zlatý brokát a spotrebovalo sa ho veľké množstvo. Šaty totiž majú dlhú vlečku a bokoch sú jemne riasené a prekladané. Podľa slov majiteľky boli ušité v salóne závodu Vkus v Bratislave a šila ich krajčírka p. Neradová, pôvodne súkromná krajčírka pravidlne šijúca pre rodinu nevesty. [10] Údajne nevyužila žiadnu strihovú predlohu, šaty boli jej autorským počinom a vďaka tomu, že dôverne poznala postavu svojej zákazníčky, dokázala jej z brokátu pripraviť pomerne luxusne vyzerajúci odevný kúsok.

Zaujímavosťou v zbierke sú aj šaty z roku 1976, na ktoré nevesta použila čierno-strieborný brokát. Šaty majú strih vyskytujúci sa v 70. rokoch často – vrchnú časť majú volnejšiu, s jemným výstrihom do tvaru V olemovaným ušitou ozdobnou aplikáciou z tej istej látky. Rukávy sú dlhé, jemne naberané v pleciach, okolo zápästia všité do hrubšej manžety. Od pása nadol majú šaty sukňovú časť strihanú do tvaru A. Ich špecifikum spočíva práve vo výbere čierneho prevedenia materiálu. Vysvetlenie poskytuje majiteľka šiat, ktorá spomína, že sa vydávala ako 27 ročná, samú seba považovala za starú, a teda sa jej „nepatrilo“ mať biele šaty. Za ďalšie, bola rozvedená, mala jedno dieťa a toto bola jej druhá svadba. Všetky spoločenské normy vtedajšieho desaťročia (a nielen vtedajšieho) sa pretavili do preferencie čierno-strieborného brokátu. Šaty si v deň svadby dozdobila červeným textilným kvetom pripnutým pod výstrih.

Z brokát sa vyrábali aj ozdoby hláv neviest. Napríklad k šatám č. 11 z roku 1966 bol adresne vyrobený závoj, ktorý pozostával z tylu a brokátovej ruže. Tá bola ušitá zo zvyšku látky použitej na šaty a vynikajúco korešpondovala s charakteristikou normy pre doplnky v 60. rokoch, kedy sa nevesty snažili opticky si vyvýšiť postavu vysokými vyčesanými drdolmi, vrkočami, alebo aj masívnymi čelenkami na závojoch.

V zbierke sa nachádzajú aj minišaty z modrého brokátu ušité pre družičku nevesty. Sú princezového strihu, bez rukávov, s oblým výkrojom okolo hrdla a našitou veľkou brokátovou mašľou na poprsí. Sú z roku 1969.

---

[1] Talavášek: Tkalcovská příručka, SNTL Praha 1980

[2] Stanková: Tradiční textilní techniky,Grada Publishing 2008, ISBN 9788024720357, str. 18

[3] Mrázek O.: Vývoj průmyslu v českých zemích a na Slovensku od manufaktury do roku 1918. Nakladatelství politické literatury: Praha 1964, s. 164 -166

[4] Ostatné podniky sa síce venovali výrobe hodvábu a žakarových látok, no jedine Hedva vyrábal aj brokát

[5] Zdroj: https://www.kudyznudy.cz/aktivity/mestske-muzeum-rymarov

[6] https://www.hedva-fashion.cz/blog/topak-a-hedva-cesky-brokat-spoluprace-dvou-tradicnich-ceskych-zakarsky-firem/

[7] Viac sa o autorke kresieb nedozvedám

[8] Naša Móda 1967, ročník 17, str. 11 -13.

[9] Poznámka majiteľky šiat č. 131

[10] Majiteľka šiat ju doslova označila za dvornú krajčírku ich rodiny. Nevesta pochádzala z rodiny bratislavského továrnika, a hoci sa ich sociálny status po druhej svetovej vojne zmenil, životný štýl sa naďalej pokúšali udržať aspoň prostredníctvom vyhľadávania spoločensky uznávaných služieb. Spotreba, povaha materiálu a aj samotný strih na šatách nevesty tomu naozaj nasvedčujú.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Krajka z Tylexu

            Pomerne zaujímavým a pozornosti hodným je materiál, ktorý sa vo svadobnej móde tešil veľkej obľube od 60.tych do 70. tych rokov 20. str. Stretávame sa s ním aj na niekoľkých šatách v zbierke. Je to umelá, strojovo vyrábaná krajka z dielne podniku Tylex Letovice. [1]

Zámerne bude v tomto príspevku používané slovo krajka, nie gramaticky správne pomenovanie čipka. Je tomu tak preto, že slovo krajka je výrobným pomenovaním opisovaného materiálu a pod týmto názvom „lurexová krajka“ bol známy a vyhľadávaný v Československu v hore uvádzanom období.

Podnik, ktorý v súčasnosti poznáme pod týmto názvom, bol v českej krajine založený už pred rokom 1832. Vtedy sa obchodník Daniel Baum rozhodol priviezť na Moravu bobinetový stroj na výrobu tylu. Bol to obdivuhodný počin. Zariadenie na výrobu krajok a tylu bolo totiž v tom čase natoľko vzácne, že jeho vývoz z Anglicka, z krajiny jeho pôvodu, bol prísne trestaný smrťou. Daniel Baum to risklo. Stroj nechal rozmontovať  na súčiastky a po častiach ho doslova prepašoval na Moravu. Tým položil základy krajkárskej výroby v Letoviciach a v celej tehdajšej strednej Európe. Vďaka strojovej výrobe sa krajka stala finančne dostupným a rozšíreným materiálom.

Daniel Baum však svoj podnik predal viedenskému obchodníkovi Moritzovi Faberovi, pod vedením ktorého zažil podnik skutočný rozmach.

Jemný útlm vo výrobe zaznamenáva letovická krajka krátko po prvej svetovej vojne. Súviselo to so slabnúcim odbytom krajky vo vidieckom prostredí. V tom čase väčšina žien na vidieku odložila tradičný odev a prešla na odev módny. Krajka, ktorá sa výrazane v ľudovom odeve nachádzala, už nebola pri módnom odeve žiadúca.Vtedajší majiteľ Arthur Faber, však našiel spôsob, ako továreň udržať. Prestaval ju a spustil výrobu aj iných materiálov, ako napríklad výrobu hodvábu, či pryžu (gumy).

Počas druhej svetovej vojny prešla továreň ďalšou prestavbou- časť podniku sa venovala vojnovej výrobe, druhá časť slúžila ako väzenie. V roku 1945 bola továreň znárodnená a v roku 1948 dostala názov „národní podniky Tylex Letovice, výroba tylů, krajek a záclon.“[2]

Od 50. rokov 20. str. výroba výrazne vzrástla. Ponuka záclon a domáceho tylového textilu však nebola jediná. Predstavitelia výroby veľmi rýchlo pochopili, že produkty by sa mali preniesť aj do odevov domácích odberateľov. Umelé strojovo výrabané krajky boli žiadané, najmä nevesty ich s obľubou využívali pre svoje svadobné odevy. Pokým záclonoviny boli určené aj pre trh domáci, krajky sa vyrábali výhradne pre export. Zmena nastala v roku 1964 a dočítáme sa o nej v časopise Naša Móda z roku 1964. „Pokiaľ ide o záclonoviny, neprinášajú pracovníci národného podniku TYLEX Letovice v roku 1964 žiadne podstatné noviny, okrem exportných súbehov. Záclonoviny z polyesteru), ktoré prišli na trh ako novinka v minulom roku, sú teraz po cenovej úprave (60,- až 85,- Kč za meter oproti 100 Kčs) veľmi žiadané. … V roku 1964 prinesú pacovníci Tylexu nové vzory odevnej čipky, v čom sa naša móda oneskoruje za módou iných štátov. Dosiaľ takmer všetky vyrobené čipky sme exportovali. Tento rok však zvýšili kapacitu výroby a vkusné čipkoviny sa dostanú i na domáci trh.  Ide len o to, aby sa tento – vo svete bežný materiál – ujal aj u nás.“ (Naša móda, XIII ročník, str. 27)

Napriek citeľnému dopytu po odevnej krajke v Československu, redakčná rada v tomto krátkom úryvku vyslovuje obavu. Dnes vieme, že neopodstatnenú, letovická krajka našla pomerne rýchlo svojho odberateľa.

V polovici 60. rokov 20. storočia zaplavila trh lurexová krajka z letovickej dielne. Charakteristická bola svojou jemnosťou a hlavne strieborným vytkaným vzorom. Vzory na lurexe sa rôznili, budúce nevesty si mohli vybrať podľa svojej vôle. Bol dostupný, finančne nenáročný a vzbudzoval potrebnú eleganciu spájanú so svadobnými šatami. Častejšie, ako na šatách slovenských neviest, sa však strieborný lurex nachádzal na šatách českých neviest. Toto platí aj v prípade limitovanej edície lurexovej krajky. Limitka lurexu nemala strieborný, ale zlatý vzor. Na tomto mieste musím uviesť, že so svadobnými šatami zo zlatej limitovanej edície letovického lurexu, som sa na Slovensku nestretla. Moju výzvu nereflektovala žiadna z oslovených informátoriek. Je preto pravdepodobné, že krajka so zlatým vzorom sa za hranice Čiech nedostala, resp. nebola pre slovenské nevesty dostupná do takej miery, ako krajka so strieborným vzorom. Toto zistenie potvrdzuje aj p. Blanka Veselá, pracovníčka Múzea Letovice, ktoré k lurexovej zlatej krajke ešte poznamenáva, že látka bola zrejme viac vyhľadávaná na společenské šaty, nie na svadobné. Častejší výskyt krajky z Tylexu v Čechách zas pripisuje skutočnosti, že krajkovina bola skutočne vyrábaná primárne pre zahraničný trh, len prebytky sa dostali medzi domáce obyvateľstvo. Veľkú výhodu mali ľudia z okolia Letovíc, ktorí sa ku krajkovým prebytkom dokázali dostať rýchlejšie a pohodlnejšie vďaka existencii podnikovej predajne. [3]

Dôvodom vzniku limitovanej krajky bola svadba Věry Čáslavskej, olympijskej víťazky v gymnastike, ktorá sa vydávala za svojho manžela Josefa Odložila v roku 1968 počas olympijády v Mexiku v šatách ušitých z letovickej krajky. Tú si, podľa Blanky Veselej, pracovníčky Letovického múzea, prišla do podniku vybrať osobne. Letovické múzeum svadobné šaty Věry Čáslavskej nevlastní, no má záznamy o tom, o aký vzor sa jednalo. A podľa slov p. Veselej, by šaty V. Čáslavskej stále mali existovať a vlastniť by ich mala známa gymnastky. Avšak ani ona samotná, nemala túto informáciu potvrdenú, zostáva teda aj pre nás v rovine hypotézy a možno aj v rovine veľkého želania.

V lete 2023 som mala možnosť navštíviť a pozrieť si súkromnú zbierku svadobných šiat českej zberateľky Hany Procházkovej. Práve ona ma upozornila na „čáslavskú krajku“. Informácia ma zaujala, najmä samotné označenie materiálu vzbudilo môj záujem. H. Procházková vysvetľovala, že v českom priestore je to pomerne časté a bežné označenie zlatého lurexu z Letovíc, pretože práve tento materiál sa neodmysliteľne od konca 60. rokov 20 storočia spája s Věrou Čáslavskou.

V čase písania štúdie oznámil podnik Tylex Letovice ukončenie svojej prevádzky. Po viac ako 200 rokoch činnosti a produkcie tylu, krajky, záclon, bola fabrika zatvorená.

Šaty zo zbierky, ktoré sú ušité z letovického lurexu v striebornom prevedení

Označenie Lurex sa používa na pomenovanie tkanín, ktoré obsahujú lurexovú priadzu, čiže priadzu vyrobenú z hliníkovej fólie obojstranne povrstvenú polyesterom. Výroba letovického luerxu bola špecifická v tom, že strieborný alebo zlatý lesklý vzor sa nevyšíval na tylový podklad dodatočne, ale vytkával a vpletal sa súbežne s pletním tylu.

Z letovického lurexu je ušitých aj niekoľko šiat v zbierke, konkrétne sedem. Všetky tieto šaty pochádzajú zo 60. rokov 20. storočia a ich strihy sa rôznia. Čo však majú všetky spoločné je skutočnosť, že sú buď podšité alebo majú samostatne ušitú spodnicu, resp. samostatne ušité spodné šaty. Je to praktické vyústenie potreby zahaliť telo, keďže krajka samotná bola transparentná. Decentné odhalenie častí tela, resp. len jemné prekrytie krajkovou časťou, bolo bežne aplikované na rukávoch, ktoré podšité nie sú. Šaty sú v šiestich prípadoch dlhé, len v jednom prípade veľmi krátke, ultra – mini. Ak by sme mali charakterizovať strih lurexových šiat v zbierke, rozhodne by sme ho definovali ako jednoduchý, z rovných strihových dielov, nevyžadujúci si veľkú spotrebu materiálu. Neevidujeme na šatách žiadne vlečky, čiže predĺžené časti, ani bohato riasené sukňové diely. Dáva nám to tušiť, že materiálom sa šetrilo, čo by mohlo znamenať, že zrejme patril medzi finančne nákladnejšie. Túto informáciu však nevieme plnohodnotne potvrdiť, kdeže letovické muzeum nevlastní žiadne záznamy o cenách lurexovej krajky. Na cenu lurexovej metráže si však zaspomínali oslovené informátorky, ktoré uviedli, že v 70. rokoch 20. storočia sa cena za meter striebornej krajky pohybovala v rozpätí od 120,- do 150,- Kč. Nejednalo sa však o bežnú šírku látky, čiže 140-150 cm šírky, ale len o 60 cm šírku. Informáciu o tom, že 60 cm šírky krajky sa v Letoviciach naozaj vyrábali, potvrdila aj p. Veselá.  Ak zvážime, že na ušitie šiat jednoduchého strihu sa spotrebovalo 4 – 5 metrov takejto látky, plus sa k tomu musela dokúpiť podšívkovina v rovnakom množstve, cena materiálu na šaty sa neraz vyšplhala až na 1 000 korún bez práce. A to  v 60. až 70. rokoch 20. storočia rozhodne nebolo málo.

Voľba strieborného lurexu na svadobné šaty je preto prejavom istej okázalosti, luxusu a potrebnej elegancie.

---

[1] Zámerne bude v tomto príspevku používané slovo krajka, nie gramaticky správne pomenovanie- čipka. Je tomu tak preto, že slovo krajka je výrobným pomenovaním opisovaného materiálu a pod týmto názvom „lurexová krajka“ bol známy a vyhľadávaný v Československu v hore uvádzanom období.

[2] https://blanensky.denik.cz/serialy/tylex-letovice-nejstarsi-krajkarna-ve-stredni-evro.html

[3] Inf. P. Blanka Veselá, Letovice, pracovníčka Múzea města Letovice

Prvé výsledky partnerského projektu nadácie SPP a občianskeho združenia J.M.R.Zbierka sú na svete!

V minulom roku sme získali finančné prostriedky pre tvorbu kompletnej foto dokumentácie zbierky. Bohužiaľ, svadobné odevy pribúdajú denne a už počas realizácie projektu sa ukázalo nereálne, zdokumentovať prostredníctvom jedného príspevku všetky historické odevy a doplnky v zbierke.

Šiat je veľa, času pomenej, šikovných ľudí zapojených do projektu „tak akurát“, fotografka Barborka Dúbravská úžasná, podarilo sa teda zachytiť na fotografie aspoň časť zo všetkého, čo tu máme.

Výsledky prvého foto stretnutia sprístupníme už čoskoro v časti „Virtuálne múzeum“.

Táto aktivita sa uskutočnila vďaka finančnej podpore Nadácie SPP

rok 1978

• 

• 

• 

• 

• 

Šaty č. 2

Rok 1978

Aby som ušetrila Váš aj moj čas, pokúsim sa na tomto mieste zhrnúť odpovede na najčastejšie Vaše otázky, ktoré mi posielate. Pokiaľ by ste predsalen potrebovali vedieť aj niečo, na čo ste odpoveď nenašli, neváhajte mi napísať.

Koľko šiat je aktuálne v zbierke? Nuž, toto číslo sa neustále mení a k dnešnému dňu je v zbierke presne 113 šiat. K tomu treba pripočítať aj rozne doplnky, ako napríklad spodnice, kombinétky, rukavičky, topánky a samozrejme závoje či korunky.

Ako som sa k zberateľstvu dostala? Úplnou náhodou, keď som si „adoptovala“ prvé svadobné šaty. Postupne k nim pribúdali ďalšie a ďalšie až som si jedného dňa uvedomila, že vlastne vytváram doma úžasnú zbierku mapujúcu kúsok svadobnej histórie (a nielen svadobnej).

Ako sa o šaty starám? Starostlivosť o šaty ma vyslovene teší, hoci je to náročná činnosť a občas sa mi pri tom trasú ruky od akejsi vnútornej zodpovednosti. Ale je to zároveň činnosť, ktorá mi pomáha každé šaty spoznať do detailu, „spriateliť“ sa s nimi. Po vybalení z krabice si šaty vždy najskor očami prebehnem, zistím, či niekde nie sú poškodené, či ich nebude treba šiť. To, že ich treba vetrať a vyprať, je viac ako isté v 99% prípadoch. Po vypraní, vybielení, vyvetraní, vyžehlení šaty archivujem. Všetky šaty, ktoré sa ku mne dostanú, majú svoju vlastnú „osobnú“ zložku, kde sú podrobne uvedené všetky údaje, ktoré sa mi k šatám podarilo získať, príbehy ich majiteliek, no najma presné údaje ako rok ich ušitia, meno majiteľky, lokalita, kde boli ušité…ďalej evidujem, čo všetko k šatám patrí a pridelím im číslo.

V čom šaty periem? To je otázka! Zvyknem hovoriť, že každý kúsok potrebuje svoj vlastný očistný kúpeľ, svoj vlastný lektvar. Základom každého úspešného prania je poznanie materiálu a potom aj povodu škvrny, či špiny, ktorá sa do šiat zažrala. Pri praní mi pomáha aj poznanie roku, v ktorom boli šaty ušité, lebo čím sú šaty staršie, tým citlivejší prístup a postup si vyžadujú.

Úspešné pranie a bielenie začína pomerne dlhým namáčaním vo vlažnej vode. Niekedy pridávam jedlú sódu, niekedy kyselinu citrónovú, niekedy šampón na mastné vlasy. Najťažším orieškom sú škvrny z hrdze, tie sú trvalé, ale dajú sa zmierniť. Tak teda- namáčam a namáčam a namáčam. V poslednej fáze pridávam eco prípravok na škvrny a šaty nechávam v rukách pračky na programe pre ručné pranie so zníženými otáčkami žmýkania. Praniu v pračke sa vyhnú šaty, ktoré nemajú dostatočné pevné šitie a presne také šaty si nechávam na pranie v teplom a slnečnom počasí, aby mohli dobre preschnúť aj bez agresívneho žmýkania. Inak, slniečko je veľkým pomocníkom pri bielení, robí mi sloniu službu.

Poradím vám ako presne oprať tie vaše staručké šaty? Bohužiaľ nie, neporadím a nie preto, že by som nechcela, ale preto, že radiť na diaľku a len na základe fotiek, ktoré mi posielate, je príliš veľká zodpovednosť a ja by som nerada poradiť zle. Lebo vďaka zlej, hoc aj dobre mienenej rade, možu šaty po vašej mame, babke, prababke utrpieť veľkú škodu.

Odhadnem vek a hodnotu šiat, ktoré máte doma? Nie, prepáčte, ale aj na túto otázku odpoviem nie a opať vzápatí dodávam, že tak robím nie preto, lebo by som nechcela, ale preto, že po prvé- určovaním ceny šiat sa nezaoberám, nemám na to potrebné vzdelanie a po druhé, šaty, ktoré nemám reálne pred sebou a vidím ich len sprostredkovane cez fotografiu, možu svojim vzhľadom „klamať“. Ruky mi zvazuje zas a znova zodpovednosť za informácie, ktoré by som vám dala a ktoré by nemuseli byť pravdivé.

Toto je clanok o tom ako sa zvycajne staram o saty, ktore mi pridu postou.