Krajka z Tylexu
Pomerne zaujímavým a pozornosti hodným je materiál, ktorý sa vo svadobnej móde tešil veľkej obľube od 60.tych do 70. tych rokov 20. str. Stretávame sa s ním aj na niekoľkých šatách v zbierke. Je to umelá, strojovo vyrábaná krajka z dielne podniku Tylex Letovice. [1]
Zámerne bude v tomto príspevku používané slovo krajka, nie gramaticky správne pomenovanie čipka. Je tomu tak preto, že slovo krajka je výrobným pomenovaním opisovaného materiálu a pod týmto názvom „lurexová krajka“ bol známy a vyhľadávaný v Československu v hore uvádzanom období.
Podnik, ktorý v súčasnosti poznáme pod týmto názvom, bol v českej krajine založený už pred rokom 1832. Vtedy sa obchodník Daniel Baum rozhodol priviezť na Moravu bobinetový stroj na výrobu tylu. Bol to obdivuhodný počin. Zariadenie na výrobu krajok a tylu bolo totiž v tom čase natoľko vzácne, že jeho vývoz z Anglicka, z krajiny jeho pôvodu, bol prísne trestaný smrťou. Daniel Baum to risklo. Stroj nechal rozmontovať na súčiastky a po častiach ho doslova prepašoval na Moravu. Tým položil základy krajkárskej výroby v Letoviciach a v celej tehdajšej strednej Európe. Vďaka strojovej výrobe sa krajka stala finančne dostupným a rozšíreným materiálom.
Daniel Baum však svoj podnik predal viedenskému obchodníkovi Moritzovi Faberovi, pod vedením ktorého zažil podnik skutočný rozmach.
Jemný útlm vo výrobe zaznamenáva letovická krajka krátko po prvej svetovej vojne. Súviselo to so slabnúcim odbytom krajky vo vidieckom prostredí. V tom čase väčšina žien na vidieku odložila tradičný odev a prešla na odev módny. Krajka, ktorá sa výrazane v ľudovom odeve nachádzala, už nebola pri módnom odeve žiadúca.Vtedajší majiteľ Arthur Faber, však našiel spôsob, ako továreň udržať. Prestaval ju a spustil výrobu aj iných materiálov, ako napríklad výrobu hodvábu, či pryžu (gumy).
Počas druhej svetovej vojny prešla továreň ďalšou prestavbou- časť podniku sa venovala vojnovej výrobe, druhá časť slúžila ako väzenie. V roku 1945 bola továreň znárodnená a v roku 1948 dostala názov „národní podniky Tylex Letovice, výroba tylů, krajek a záclon.“[2]
Od 50. rokov 20. str. výroba výrazne vzrástla. Ponuka záclon a domáceho tylového textilu však nebola jediná. Predstavitelia výroby veľmi rýchlo pochopili, že produkty by sa mali preniesť aj do odevov domácích odberateľov. Umelé strojovo výrabané krajky boli žiadané, najmä nevesty ich s obľubou využívali pre svoje svadobné odevy. Pokým záclonoviny boli určené aj pre trh domáci, krajky sa vyrábali výhradne pre export. Zmena nastala v roku 1964 a dočítáme sa o nej v časopise Naša Móda z roku 1964. „Pokiaľ ide o záclonoviny, neprinášajú pracovníci národného podniku TYLEX Letovice v roku 1964 žiadne podstatné noviny, okrem exportných súbehov. Záclonoviny z polyesteru), ktoré prišli na trh ako novinka v minulom roku, sú teraz po cenovej úprave (60,- až 85,- Kč za meter oproti 100 Kčs) veľmi žiadané. … V roku 1964 prinesú pacovníci Tylexu nové vzory odevnej čipky, v čom sa naša móda oneskoruje za módou iných štátov. Dosiaľ takmer všetky vyrobené čipky sme exportovali. Tento rok však zvýšili kapacitu výroby a vkusné čipkoviny sa dostanú i na domáci trh. Ide len o to, aby sa tento – vo svete bežný materiál – ujal aj u nás.“ (Naša móda, XIII ročník, str. 27)
Napriek citeľnému dopytu po odevnej krajke v Československu, redakčná rada v tomto krátkom úryvku vyslovuje obavu. Dnes vieme, že neopodstatnenú, letovická krajka našla pomerne rýchlo svojho odberateľa.
V polovici 60. rokov 20. storočia zaplavila trh lurexová krajka z letovickej dielne. Charakteristická bola svojou jemnosťou a hlavne strieborným vytkaným vzorom. Vzory na lurexe sa rôznili, budúce nevesty si mohli vybrať podľa svojej vôle. Bol dostupný, finančne nenáročný a vzbudzoval potrebnú eleganciu spájanú so svadobnými šatami. Častejšie, ako na šatách slovenských neviest, sa však strieborný lurex nachádzal na šatách českých neviest. Toto platí aj v prípade limitovanej edície lurexovej krajky. Limitka lurexu nemala strieborný, ale zlatý vzor. Na tomto mieste musím uviesť, že so svadobnými šatami zo zlatej limitovanej edície letovického lurexu, som sa na Slovensku nestretla. Moju výzvu nereflektovala žiadna z oslovených informátoriek. Je preto pravdepodobné, že krajka so zlatým vzorom sa za hranice Čiech nedostala, resp. nebola pre slovenské nevesty dostupná do takej miery, ako krajka so strieborným vzorom. Toto zistenie potvrdzuje aj p. Blanka Veselá, pracovníčka Múzea Letovice, ktoré k lurexovej zlatej krajke ešte poznamenáva, že látka bola zrejme viac vyhľadávaná na společenské šaty, nie na svadobné. Častejší výskyt krajky z Tylexu v Čechách zas pripisuje skutočnosti, že krajkovina bola skutočne vyrábaná primárne pre zahraničný trh, len prebytky sa dostali medzi domáce obyvateľstvo. Veľkú výhodu mali ľudia z okolia Letovíc, ktorí sa ku krajkovým prebytkom dokázali dostať rýchlejšie a pohodlnejšie vďaka existencii podnikovej predajne. [3]
Dôvodom vzniku limitovanej krajky bola svadba Věry Čáslavskej, olympijskej víťazky v gymnastike, ktorá sa vydávala za svojho manžela Josefa Odložila v roku 1968 počas olympijády v Mexiku v šatách ušitých z letovickej krajky. Tú si, podľa Blanky Veselej, pracovníčky Letovického múzea, prišla do podniku vybrať osobne. Letovické múzeum svadobné šaty Věry Čáslavskej nevlastní, no má záznamy o tom, o aký vzor sa jednalo. A podľa slov p. Veselej, by šaty V. Čáslavskej stále mali existovať a vlastniť by ich mala známa gymnastky. Avšak ani ona samotná, nemala túto informáciu potvrdenú, zostáva teda aj pre nás v rovine hypotézy a možno aj v rovine veľkého želania.
V lete 2023 som mala možnosť navštíviť a pozrieť si súkromnú zbierku svadobných šiat českej zberateľky Hany Procházkovej. Práve ona ma upozornila na „čáslavskú krajku“. Informácia ma zaujala, najmä samotné označenie materiálu vzbudilo môj záujem. H. Procházková vysvetľovala, že v českom priestore je to pomerne časté a bežné označenie zlatého lurexu z Letovíc, pretože práve tento materiál sa neodmysliteľne od konca 60. rokov 20 storočia spája s Věrou Čáslavskou.
V čase písania štúdie oznámil podnik Tylex Letovice ukončenie svojej prevádzky. Po viac ako 200 rokoch činnosti a produkcie tylu, krajky, záclon, bola fabrika zatvorená.
Šaty zo zbierky, ktoré sú ušité z letovického lurexu v striebornom prevedení
Označenie Lurex sa používa na pomenovanie tkanín, ktoré obsahujú lurexovú priadzu, čiže priadzu vyrobenú z hliníkovej fólie obojstranne povrstvenú polyesterom. Výroba letovického luerxu bola špecifická v tom, že strieborný alebo zlatý lesklý vzor sa nevyšíval na tylový podklad dodatočne, ale vytkával a vpletal sa súbežne s pletním tylu.
Z letovického lurexu je ušitých aj niekoľko šiat v zbierke, konkrétne sedem. Všetky tieto šaty pochádzajú zo 60. rokov 20. storočia a ich strihy sa rôznia. Čo však majú všetky spoločné je skutočnosť, že sú buď podšité alebo majú samostatne ušitú spodnicu, resp. samostatne ušité spodné šaty. Je to praktické vyústenie potreby zahaliť telo, keďže krajka samotná bola transparentná. Decentné odhalenie častí tela, resp. len jemné prekrytie krajkovou časťou, bolo bežne aplikované na rukávoch, ktoré podšité nie sú. Šaty sú v šiestich prípadoch dlhé, len v jednom prípade veľmi krátke, ultra – mini. Ak by sme mali charakterizovať strih lurexových šiat v zbierke, rozhodne by sme ho definovali ako jednoduchý, z rovných strihových dielov, nevyžadujúci si veľkú spotrebu materiálu. Neevidujeme na šatách žiadne vlečky, čiže predĺžené časti, ani bohato riasené sukňové diely. Dáva nám to tušiť, že materiálom sa šetrilo, čo by mohlo znamenať, že zrejme patril medzi finančne nákladnejšie. Túto informáciu však nevieme plnohodnotne potvrdiť, kdeže letovické muzeum nevlastní žiadne záznamy o cenách lurexovej krajky. Na cenu lurexovej metráže si však zaspomínali oslovené informátorky, ktoré uviedli, že v 70. rokoch 20. storočia sa cena za meter striebornej krajky pohybovala v rozpätí od 120,- do 150,- Kč. Nejednalo sa však o bežnú šírku látky, čiže 140-150 cm šírky, ale len o 60 cm šírku. Informáciu o tom, že 60 cm šírky krajky sa v Letoviciach naozaj vyrábali, potvrdila aj p. Veselá. Ak zvážime, že na ušitie šiat jednoduchého strihu sa spotrebovalo 4 – 5 metrov takejto látky, plus sa k tomu musela dokúpiť podšívkovina v rovnakom množstve, cena materiálu na šaty sa neraz vyšplhala až na 1 000 korún bez práce. A to v 60. až 70. rokoch 20. storočia rozhodne nebolo málo.
Voľba strieborného lurexu na svadobné šaty je preto prejavom istej okázalosti, luxusu a potrebnej elegancie.
[1] Zámerne bude v tomto príspevku používané slovo krajka, nie gramaticky správne pomenovanie- čipka. Je tomu tak preto, že slovo krajka je výrobným pomenovaním opisovaného materiálu a pod týmto názvom „lurexová krajka“ bol známy a vyhľadávaný v Československu v hore uvádzanom období.
[2] https://blanensky.denik.cz/serialy/tylex-letovice-nejstarsi-krajkarna-ve-stredni-evro.html
[3] Inf. P. Blanka Veselá, Letovice, pracovníčka Múzea města Letovice
